„Sú ľudia, ktorí duševné ochorenia spochybňujú.“

„Holka z blázince…“ Slová, ktoré znejú ako urážka, nie?
Hoci sa píše rok 2021, spoločnosť je stále voči témam psychického zdravia pomerne uzavretá. Ľudia, ktorí trpia duševným ochorením, si to viac či menej nechávajú pre seba, pretože vedia, že aj tá najmenšia uštipačná poznámka by im v boji s ich chorobou veľmi nepomohla…

Až na Holku z blázince, Kláru Budínovú, ktorá takto pomenovala svoj blog, rozhodla sa, že toto spoločenské tabu prelomí a ukáže svetu, že psychické ochorenia nie sú hodné odsúdenia. Ale prijatia, pochopenia a rešpektu. Úprimne, ak si niekto zlomí nohu, máme tendenciu na neho pozerať cez prsty? Tak prečo to potom robíme, ak má niekto zlomenú dušu? 

… … …

zdroj: Klára Budínová

♥ Čo si konkrétne predstavuješ pod pojmom duševné zdravie? Máš naň nejakú definíciu alebo je to natoľko široký pojem, ktorý sa zovšeobecniť nedá?

Podľa WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) vyzerá všeobecná definícia zdravia nasledovne: „Ide o stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody bez prítomnosti choroby alebo inej vady.“

Ak sa budeme sústrediť priamo na duševné zdravie, tak je v ňom zahrnutých množstvo aspektov. Sú to naše emócie, pocity, sebadôvera, istá stabilita či vyrovnanosť. A to všetko súvisí s mierou našej energie. Patrí sem i to, ako sme odolní voči stresu a ako zvládame náročné, vypäté situácie. Stresové situácie totiž najčastejšie vznikajú v spoločnosti, takže v pojme duševné zdravie je obsiahnutá aj schopnosť komunikovať a schopnosť spoločenského fungovania.

Hanblivosť v detstve bola u mňa prvým príznakom, že moja psychika nie je úplne v poriadku.

♥ Až keď si bojovala s panickými atakmi, uvedomila si si, že už odmala si sa v niektorých situáciách správala inak. Aké správanie spätne hodnotíš ako prvé „príznaky“?

Už od štyroch rokov som bola mimoriadne nesvoja z cudzích ľudí, a to dokonca aj z mojej vlastnej rodiny. Často som nebola schopná napríklad na rodinnej oslave niekomu popriať k narodeninám. Mala som vtedy pocit, že musím okamžite utiecť niekam preč. Každý si ale myslel, že som len hanblivá a skôr introvertná.

Keď mi napríklad bolo približne jedenásť, doslova som utiekla od lekárky. Zmocnil sa ma neuveriteľný strach a začala som panikáriť. Z ničoho nič som sa v priebehu kontroly zobrala a utiekla som von z ordinácie a z budovy. Celú túto situáciu som potom musela vonku rozdýchať a, samozrejme – všetko bolo sprevádzané plačom.

Takže za samotnou skutočnosťou, že som sa takto stránila, nebola iba hanblivosť. Boli to prvé príznaky toho, že moja psychika nie je úplne v poriadku.

Aj deti si svojím hnevom len ventilujú vnútorné zranenia.

zdroj: Klára Budínová

♥ Je tu možnosť, že ak by nad týmto popremýšľalo viac ľudí s duševným ochorením, našli by už v detstve prvé takzvané „red flags“?

Myslím si, že odhadnúť, čo je symptómom duševného ochorenia a čo ja zasa povahovou črtou, je nesmierne ťažké. Pohybujeme sa tu na veľmi tenkej hranici a u detí obzvlášť. Ony samy ešte poriadne o svojom emočnom svete veľa nevedia a nedokážu presne popísať, čo sa v nich odohráva. Tak či onak, vždy je lepšie radšej to ihneď riešiť a konzultovať s odborníkom, aj keby ste sa neskôr dozvedeli, že to, čo vnímate ako príznak ochorenia, je v skutočnosti len osobnostná črta. Môže vám to pomôcť, že na prípadnom probléme – ak tam nejaký je, začnete pracovať omnoho skôr, čo je vždy veľké plus.

Osobne by som bola za to, aby sa duševné zdravie s deťmi preberalo viac. Aby sme sa s nimi viac rozprávali o tom, aké emócie existujú, aby sme sa ich pýtali, čo sa v nich deje, prečo ich niečo trápi, prečo vlastne plačú alebo kričia… Často to nie je iba hnev alebo neposlušnosť. Skôr tam ide o to, že sa v nich odohráva niečo, čo si napríklad hnevom ventilujú von. V skutočnosti teda môžu byť vnútorne veľmi zranené. 

Bola som rada, ak som dokázala ísť na nákup. Paralyzoval ma strach a uzamkol ma doma.

♥ Ako tvoje ochorenie postupovalo ďalej a kedy si si naplno uvedomila, že niečo nie je v poriadku? 

Dlho som si nahovárala, že som proste taká. Že sa príliš stresujem, bojím sa ľudí, nových vecí, chýb, konfliktov, a preto sa vlastne bojím života ako takého a bežného sveta. Snažila som sa to prekonávať a prechádzať si tým rovnako, ako keď viete, že máte chrípku, ale napriek tomu chcete fungovať úplne normálne, bez obmedzení. Takýmto spôsobom som „prechodila“ svoje psychické problémy na strednej škole. Bola som na nej aj napriek tomu, že som na tento typ školy chodiť nechcela. Na praxi som trpela a vždy som na ne prišla o hodinu skôr – aby som predtým mohla sedieť na WC, plakať a pripravovať sa na tých 6 hodín, ktoré som tam musela medzi ľuďmi zvládnuť. Potom som prišla na zápis k našej vedúcej a nikto by na mne vôbec nebol poznal, že mi nie je dobre. Po celý ten čas som sa schovávala a nikomu sa nepriznala. Nakoniec som z posledných síl zmaturovala a zo srdca mi spadol obrovský kameň.

Tešila som sa na vysokú školu, pretože som vždy chcela študovať. Prihlásila som sa tam, absolvovala som prijímačky a úspešne ich zvládla. Bola som úplne nadšená, no potom to prišlo… Musela som ísť na zápis… Ten som ešte prekonala, ale už tam sa začali objavovať prvé stresové prejavy. Bolo mi zle od žalúdka už pri vyplňovaní študijného preukazu, no stále sa to dalo zvládnuť. Naďalej som si užívala leto a veľký zvrat prišiel s prvým emailom z vysokej školy. Hoci šlo o klasický informačný email s dátumom nástupu na štúdium a s informáciami o zostavovaní rozvrhu, moja hromada nervov a stresu, ktorú som si v sebe postupne zhromažďovala, sa celá zrútila. A spolu s ňou som sa zosypala aj ja – dostavil sa panický atak a ja som nebola schopná na daný email ani odpísať. 

Štúdium na vysokej som teda zo zdravotných dôvodov ukončila, no povedala som si: „Nič sa nedeje, nastúpim do práce a bude to v pohode.“ Priebeh nástupu do práce bol však podobný ako nástup do školy. S mojou budúcou šéfkou sme sa na všetkom osobne dohodli a tešila som sa, že začnem pracovať. Akonáhle som tam mala absolvovať môj prvý deň, chytil ma panický atak a so záchvatom plaču som zostala doma. Žiadny nástup do zamestnania sa nekonal.

A to bol ten moment. Vtedy mi došlo, že to už nezvládam – paralyzoval ma strach a uzamkol ma doma. Bola som rada, ak som dokázala ísť napríklad na nákup, pretože ma začali desiť aj činnosti, ktoré som predtým zvládala úplne normálne. Začínala som sa báť ľudí a života viac ako kedykoľvek predtým.

zdroj: Klára Budínová

Prvé odporučenie vyhľadať psychiatra som dostala už v 15tich. Vtedy som však nechcela byť „za blázna“, tak som to ignorovala.

♥ Ako si sa to rozhodla riešiť? Bolo to rýchle rozhodnutie, alebo si sa k nemu odhodlávala dlho?

Potom, čo som si uvedomila, že to ďalej sama nezvládam, to bolo vskutku rýchle rozhodnutie. Začala som u svojej obvodnej lekárky, ktorej som všetko povedala, a dostala som odporúčanie na psychiatriu. Spätne si uvedomujem, že prvé takéto odporučenie som vlastne dostala v 15tich rokoch. Vtedy som ale, samozrejme, nechcela byť za blázna a pani doktorku som neposlúchla. Ak by som navštívila odborníka už vtedy, možno by som sa vyhla všetkému, s čím som neskôr musela bojovať.

S celým procesom nástupu na psychiatriu mi pomáhala mamka. Nezvládala som telefonovať ani si prečítať email. Všetka tá komunikácia bola naozaj náročná. Takisto so mnou všade chodila, pretože môj strach bol naozaj tak veľký, že by som pravdepodobne utiekla skôr, ako by som na dané miesto dorazila. Psychiatrička ma navigovala k psychoterapeutovi, ku ktorému chodím už tretí rok na psychoterapie. Takto nejako sa začala moja cesta.

Isté prvky psychických porúch budú vo mne už stále. Je to však len o tom, ako veľmi človek chce…

unsplash.com

♥ Ako vlastne znie tvoja oficiálna diagnóza? A ak by si si mala vybrať jednu vec, ktorá je na nej najťažšia, ktorá by to bola?

Moja oficiálna diagnóza znie – úzkostno-depresívna porucha. K tomu sa pridali nejaké znaky hraničnej poruchy, emočnej nestability a sociálna fóbia. Keď sa to takto napíše, vyzerá to, akoby som bola úplný blázon. Sú to však väčšinou vnútorné procesy, ktoré spracovávam a postupne sa učím, ako fungovať v bežnom svete.

Podľa mňa je to niečo, čo sa dá ovplyvniť. Isté prvky týchto porúch budú vo mne už stále. Dajú sa však korigovať a vtedy už človek pomaly ani nevie, že nejakou duševnou poruchou trpí. Ja osobne som nadovšetko dosť citlivá a empatická, takže všetko vnímam a prežívam omnoho hlbšie. Je to však len o tom, ako veľmi človek tú zmenu k lepšiemu chce. Aj napriek tomu to však nie je nič jednoduché a je to dlhá a tŕnistá cesta, ktorá si vyžaduje veľa trpezlivosti.

Najčastejšie od svojich sledujúcich počujem: „Ďakujem ti, konečne sa necítim tak osamelo.“

♥ V ktorom období si založila svoj projekt s názvom Holka z blázince? A čo bolo prvotným impulzom?

Najskôr som si v roku 2018 založila svoj profil na Instagrame, pričom v tomto období som už mala nejaké skúsenosti ohľadom duševného zdravia, no hlavne som už na sebe cítila a videla určité pokroky. Potrebovala som však ešte jednu vec – cítiť sa užitočná. Bez práce a bez vysokej školy som sa často cítila úplne neschopne a nanič. Porovnávala som sa so svojimi spolužiakmi, ktorí študovali alebo mali dobré zamestnania, a to všetko prispelo k môjmu vnútornému pocitu menejcennosti.

Založila som si teda profil a povedala si, že budem tvoriť aspoň nejaký obsah, ktorý možno niekomu pomôže. Vtedy som vôbec netušila, kam ma tento nápad zavedie, pretože akési zviditeľnenie vôbec nebolo mojou motiváciou. Všetko tam zdieľam autenticky a pravdivo, no hlavne ľuďom ponúkam svoje skúsenosti. Nechcem totiž, aby sa niekto cítil tak, ako som sa kedysi cítila ja. Sme v tom spolu všetci spoločne a ak nastane nejaké horšie obdobie, vieme, že to prejde a opäť bude lepšie.

Najčastejšia veta, ktorú od sledujúcich čítam, je: „Ďakujem ti, konečne sa necítim tak osamelo.“ Množstvo ľudí si totiž myslí, že to, čo sa v nich odohráva, zažívajú iba oni a nie je to normálne. Potom sa však rozhodnú viac sa o seba zaujímať a zrazu vidia, že je kopec ľudí, ktorí sa s niečím podobným rovnako trápia. A o tom to je – vytvoriť komunitu ľudí, ktorí sa navzájom podporia, poskytnú si nejaké rady a budú tu jeden pre druhého, hoci sa nepoznajú. Veľmi sa o to snažím… Zároveň je súčasťou môjho profilu aj edukácia o duševnom zdraví a spôsoboch správania. Každý si tam nájde niečo svoje.

Tvorila by som aj pre 30tich ľudí, keby im to pomáhalo, no vďaka tomu, že nás tam je skoro 12 000, môžeme sa vzájomne ešte viac inšpirovať a v ťažkých chvíľach aj podporovať.

zdroj: Klára Budínová

♥ Myslíš si, že ti tento projekt pomohol aj lepšie zvládať tvoje duševné ochorenie? 

Tu môžem jednoznačne odpovedať, že na 100% áno! Keď som zdieľala moje horšie dni, chodila mi kopa krásnych podporujúcich správ. A verte či nie, presne takáto podpora človeku v danej chvíli najviac pomôže. Zároveň tým, že som hľadala informácie, ktoré som chcela sprostredkovať svojmu publiku, som sa vzdelávala i ja. Začala som sa viac zaujímať o psychiku človeka aj o osobný rozvoj a všetkou tou komunikáciou s ľuďmi som vlastne trénovala aj sama seba. A stále sa v tom trénujem…

Vážim si všetkých ľudí, ktorých tam mám a ktorí sú súčasťou mojej komunity. Už len to, že mi niekto napíše, ako mu môj profil pomáha, mi dodáva energiu a chuť ďalej tvoriť. Je to neskutočný pocit, za ktorý som skutočne vďačná. Tvorila by som aj pre 30tich ľudí, keby im to pomáhalo, no vďaka tomu, že nás tam je skoro 12 000, môžeme sa vzájomne ešte viac inšpirovať a v ťažkých chvíľach aj podporovať. Sama som si našla medzi svojimi followermi kamarátov, ktorých som spoznala i osobne a stali sa súčasťou môjho života. Nie je to len o číslach, ale o skutočných ľuďoch.

Uvedomujem si teda, že moji followeri nie sú len nejakými číslami, ale sú to ľudia, ktorí majú svoj príbeh, svoje problémy, robia vlastné pokroky a na mojej stránke hľadajú informácie či práve už spomínanú podporu. Takto o tom pri tvorbe môjho profilu premýšľam.

Mať duševnú poruchu nie je nič úžasné a nie je to vec, ktorou by človek mal alebo chcel na seba pútať pozornosť.

♥ Stretla si sa niekedy s tým, že ľudia tvoje psychické problémy nielen bagatelizovali, ale dokonca ťa za ne i odsudzovali?

Vyzerá to tak, že mám asi naozaj na ľudí okolo seba obrovské šťastie. Nikdy sa mi totiž nestalo, že by ma niekto odsúdil. Maximálne to pre nich bolo ťažko pochopiteľné, ale boli voči tomu otvorení a viedli sme rozsiahlu debatu, aby som im všetko mohla nejako popísať.

Občas sa ma niekto aj z blízkych spýta: „Čo ťa na tom tak stresuje? Veď je to úplne normálne…“ Takže skôr niekedy cítim, že isté situácie trochu zľahčujú. Opäť je to však o komunikácii a o tom, aby som im vysvetlila, že mi niektoré činnosti dávajú zabrať a nie sú pre mňa tak normálne ako pre nich.

Iba jeden jedinýkrát sa ku mne dostala otázka, či som už naozaj je*nutá, alebo to iba hrám. Musela som sa vtedy usmiať, pretože kto by toto celé hral? Dobre, možno by sa niekto predsa len našiel… No mať duševnú poruchu nie je nič úžasné a nie je to vec, ktorou by človek mal alebo chcel na seba pútať pozornosť ostatných ľudí len tak pre nič za nič alebo pre zábavu…. Sú to naozaj mnohokrát veľmi vážne problémy, ktoré tých ľudí poriadne potrápia. Často sú dokonca tak závažné, že majú aj samovražedné myšlienky, a preto by som to nezľahčovala.

♥ Určite však poznáš nejaké poznámky, ktoré dokážu človeku so psychickým ochorením ublížiť…

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rozhovor #3 – Laura – o popôrodnej depresii, materstve a predsudkoch

Väčšinou sú to vety typu: Neber si to tak. Ako ty môžeš mať v tvojom veku nejaké reálne problémy. Skús myslieť pozitívne, prosím ťa. Mala by si sa viac snažiť…

A takto by som mohla pokračovať ešte dlho. Je skutočne množstvo viet, ktoré dokážu ublížiť, aj keď si to ten človek, ktorý ich vysloví, neuvedomuje a možno to vôbec nemyslí zle. Treba však myslieť na to, že je aj množstvo ľudí, ktorí sa naozaj snažia, chodia na terapie, pracujú na sebe a robia všetko, čo je v ich silách. A vtedy poznámka: Mal by si sa viac snažiť! skutočne zabolí.

Rovnakú otázku som položila aj ja svojim sledujúcim, a preto by som rada uviedla i pár príkladov, ktoré mi napísali:

„Po tom, ako som sa so svojimi problémami zverila kamarátovi, mi napísal, že by sme už viac nemali byť v kontakte.“
„Nemôžeš mať depresie, ak ťa stále baví pozerať seriály. Depresia znamená, že ťa nebaví nič.“
„Iba preháňaš, iní ľudia sú na tom horšie.“
„Máš psychické problémy iba preto, že máš čas také blbosti riešiť.“
„Mala by si si nájsť prácu, prídeš na iné myšlienky.“
„Mala by si ísť na prechádzku, potom ťa to prejde.“
„Buď trochu optimistickejší. Iní ľudia sú na tom horšie.“

A mohla by som tu vymenovať hromadu príkladov, pretože – ako som sa i ja dozvedela, je množstvo ľudí, ktorých sa tieto poznámky dotknú.

zdroj: Klára Budínová

Sú ľudia, ktorí duševné ochorenia spochybňujú.

♥ Prečo podľa teba ľudia nepripisujú duševným ochoreniam taký význam, prípadne ich stále vnímajú ako tabu tému?

Podľa mňa je hlavným dôvodom neznalosť a neinformovanosť. Mnoho ľudí ani nevie, že niečo také ako psychické ochorenie vlastne existuje. Niekto dokonca duševnú chorobu spochybňuje a myslí si, že je to výmysel.

A zároveň tí, ktorí duševným ochorením trpia, o tom verejne nehovoria. Hanbia sa, pretože si myslia, že ich nik nepochopí. A už sa točíme v začarovanom kruhu… Je dôležité o tom hovoriť, no zároveň chcieť byť otvoreným voči novým informáciám a snažiť sa ich všetky pochopiť.

♥ Aká je teda najlepšia reakcia na to, ak sa nám niekto blízky zdôverí s tým, že na sebe pociťuje príznaky psychického ochorenia? Dá sa vlastne vytvoriť nejaký manuál na to, ako správne a vhodne reagovať?

Najdôležitejšie je ukázať, že sa tomu druhému snažíme porozumieť a naozaj nám ide o to, ako sa cíti. Je dobré pýtať sa to na rovinu: „Ako sa cítiš?“ „Čo pre teba môžem urobiť?“ Veľkú rolu tu tiež zohráva dôvera. To, že sa nám niekto zverí, je už pre daného človeka obrovský krok a pre nás je to dôkaz, že nám verí. Našu dôveru môžeme takisto vyjadriť úplne jednoducho a zreteľne: „Ďakujem ti za dôveru, som tu pre teba.“ Rozhodne nie je dobré danú situáciu zľahčovať, prípadne začať nemiestne vtipkovať, aby sme navonok odľahčili atmosféru. 

Veľmi však záleží i na tom, s čím konkrétne sa nám táto osoba zverí. Ak ide o závažnejšie problémy, tam je to už trochu ťažšie a vždy si to vyžaduje istý postup. Napríklad pri panickom ataku je dobré človeka uzemniť, udržovať s ním pokojnú konverzáciu či akýkoľvek kontakt a skúsiť spolu s ním spomaliť jeho dych. Mne napríklad pomáha, ak ma niekto objíme a ja sa snažím naladiť na rýchlosť jeho dychu, vďaka čomu spomalím ten svoj a pomaly sa upokojím.

Ak sa nám niekto zverí s tým, že má samovražedné myšlienky, platí tu viac ako kedykoľvek inokedy – situáciu nezľahčovať! A tiež nesúdiť, nehodnotiť a hlavne neradiť. Stačí napríklad opäť „obyčajné“ porozumenie, pýtať sa na pocity, opísať pokojne aj tie naše emócie či obavy a poskytnúť pomoc s vyhľadaním odbornej pomoci. Dôležité je stále udržovať kontakt. Ak si neviete dať rady, vždy je fajn vedieť číslo na Linku bezpečí (funguje v rámci ČR, na Slovensku môžete kedykoľvek kontaktovať Linku dôvery Nezábudka, pozn. red.) a nebáť sa obrátiť sa práve na nich.

Na psychoterapii môžete otvoriť veľmi boľavú tému, ktorá vás trápi už poriadne dlhú dobu. Preto je potrebné počítať s tým, že nie každé sedenie bude úsmevné.

unsplash.com

♥ Hoci sa dnes o prínosoch psychoterapie hovorí celkom dosť, mnoho ľudí stále nevie, čo by ich za dverami takejto ordinácie čakalo… Vieš nám priblížiť, čo to psychoterapia vlastne je a ako presne prebieha?

Pre mňa je psychoterapia skvelá pomoc pri riešení problémov. Ide vlastne o dôverný rozhovor medzi vami a terapeutom. Samozrejme, veľmi záleží na type terapie, ktorá môže byť rodinná, skupinová, párová alebo individuálna. Podľa toho sa líši počet osôb, ktoré sa terapie zúčastnia.

Začína sa zoznamovacím sedením. Väčšinou sa preberú problémy a ciele, ktoré chcete dosiahnuť. Urobí sa akýsi celkový obrázok o tom, ako bude terapia prebiehať a akým smerom sa bude spočiatku uberať. Dôležité je hovoriť pravdu, čo je občas mimoriadne ťažké – poviete aj o sebe také veci, ktoré úplne vysloviť nechcete, ale v hĺbke duše viete, že vám to pomôže. Inokedy zasa otvoríte veľmi boľavú tému, ktorá vás trápi už poriadne dlhú dobu. Preto je už na začiatku dobré počítať s tým, že nie každé sedenie bude plné úsmevov. Niekedy sú sedenia náročné a sprevádza ich aj plač, čo je však úplne v poriadku.

Terapia je bezpečný priestor, kde by ste sa mali cítiť dobre. Vzájomná dôvera medzi vami a terapeutom tu zohráva obrovskú úlohu. Ak vám ale napríklad terapeut či terapeutka nesadne a vy sa mu nedokážete otvoriť, je potrebné to povedať. Najdôležitejšie zo všetkého je hovoriť na terapiách otvorene.

Na terapiu je vhodné prísť s akýmikoľvek myšlienkami, zážitkami alebo i snami. Veľa psychoterapeutov pracuje s technikami ako napríklad vizualizácia alebo hypnoterapia. Hľadajú súvislosti medzi všetkým, čo sa nám stalo, snívalo alebo čo sa v našich životoch odohralo. Terapeut sa potom len pýta doplňujúce otázky, snaží sa nájsť viac podrobností a rozlúsknuť samotné jadro celého problému. 

Musím však spomenúť i to, že psychoterapia je behom na dlhé trate a viac než dôležitá je tu trpezlivosť. Nie je to tak, že sa za jedno sedenie zbavíme všetkých našich trápení a bude nám skvelo. Napríklad ja som v terapii už tretí rok a môžem povedať, že od úplného začiatku vidím ten najväčší pokrok až teraz. Tak majte so sebou trpezlivosť, oplatí sa to!

unsplash.com

♥ Čo si sa na psychoterapiách o sebe dozvedela? Spomínaš si na moment, ktorý bol pre teba najzásadnejší alebo najprekvapivejší?

Ako najzásadnejšie vnímam uvedomenie si toho, že na seba vlastne až tak veľmi nemyslím. To, že môj život je hlavne o druhých, ktorým dám vždy prednosť pred sebou samotnou. To, že sa vždy prispôsobím, pretože sa bojím mať svoj názor, svoje postoje, svoje plány. Zistila som, že musím od základov začať budovať svoje vlastné ja a tvoriť si nejaké osobné hranice, za ktoré už nikoho nepustím a vďaka ktorým nedovolím, že sa mi pri nejakom probléme zrúti celý svet.

Veľa som sa dozvedela aj o svojich nepekných osobnostných stránkach, ktoré som si musela pripustiť a hlavne ich prijať. Moc mi pomohol nácvik situácií, ktoré sa v mojom živote môžu stať. Oči mi otvorilo i to, že si preberiem všetko, čo ma desí, skúsim si to potom vizualizovať a zamyslieť sa nad rôznymi scenármi.

Ak budeme posilňovať súcit so sebou, budeme odolnejší a lepšie sa vyrovnáme s nejakým neúspechom alebo chybou.

♥ Myslíš si, že duševné zdravie a sebaláska sú prepojené nádoby? 

Rozhodne áno. Sebaláska, súcit a láskavosť k nám samým je kľúčom k duševnej pohode. Často k sebe totiž bývame príliš tvrdí a kritizujeme sa. Schválne si skúsme uvedomiť, ako sa k sebe správame, ak urobíme nejakú chybu… Sme kritickí, urážame sami seba, alebo volíme láskavejší tón?

Väčšina z nás asi odpovie, že sa začneme kritizovať a obviňovať, že sme mohli niečo urobiť lepšie či rýchlejšie, prípadne sme mohli urobiť omnoho viac. Čím viac sa ale snažíme byť perfektní, tým horší vplyv na našu psychiku to má. Ak raz nie sme „stopercentní“, máme vo zvyku si hovoriť, že nie sme dosť dobrí. Takýmto spôsobom máme „krásny“ nábeh, aby sme sa dostali do úzkosti, panických atakov alebo až depresívnych stavov. A aj toto veľmi dobre poznám, pretože sama zvádzam boj s perfekcionizmom. Z tohto dôvodu teraz volím radšej slovo „my“ a nie „vy“.

Len čo začneme posilňovať súcit so sebou, budeme odolnejší, lepšie sa vyrovnáme s nejakým neúspechom alebo chybou. Vedomé láskavé správanie k nám samým nám pomáha uznať, že ľudia nie sú dokonalí, že my nie sme dokonalí, a to, že robíme chyby, je naša súčasť.

A ako je to so sebaláskou? Sebaláska je porozumenie k nám samým a zahrňovanie samého seba láskou, aj keď práve zlyhávame. Vedome tak pozorujeme naše emócie a namiesto kritického hlasu volíme radšej súcitný tón.

Možno si teraz hovoríte, že toto nikdy nezvládnete. Ale ide to, len to chce čas a trpezlivosť. Môžeme si však hovoriť rôzne afirmácie vo chvíľach, keď nám nie je dobre. Napríklad: „Toto je ťažká chvíľa, ktorá je však súčasťou môjho života a mojej cesty. Môžem byť k sebe láskavý/láskavá.“ A verím tomu, že psychicky sa budeme cítiť omnoho lepšie.

Myslím si, že súčasná doba prispieva k nárastu duševných ochorení.

unsplash.com

♥ Nedávno som mala s jedným známym debatu, počas ktorej sme sa nevedeli zhodnúť, či je v súčasnej dobe viac duševných ochorení ako v minulosti, ale sa nám to len zdá, pretože pred rokmi sa o tom proste nehovorilo… Na ktorú názorovú stranu sa viac prikláňaš ty? 

Toto je veľmi ťažká otázka. Rozhodne súhlasím s tým, že kedysi sa o tom toľko nehovorilo. Možno preto to dnes vyzerá, že skoro žiadne duševné choroby vtedy neboli. Pravdepodobne však už aj pred desiatkami rokov tieto choroby existovali, len nebolo toľko odborníkov, ktorí by povedali: „Áno, toto je jasná hraničná porucha osobnosti.“ Celkovo vzdelanosť v tomto ohľade nebola kedysi taká, aká je dnes, a zároveň tiež bola inak nastavená doba.

No i tak zastávam názor, že teraz je duševných ochorení viac. Doba je uponáhľanejšia a na ľudí sú kladené väčšie nároky. Cítime na sebe tlak zo všetkých strán. Pridali sa k tomu aj sociálne siete a médiá, ktoré nám každý deň ukazujú, čo sa kde stalo, čo sa nepodarilo, kto kde a prečo umrel… A to v nás skutočne nemôže vyvolávať príjemné pocity. 

♥ Akým spôsobom môže ešte dnešná spoločnosť prispievať k rozvoju duševných ochorení u mladých ľudí? Alebo inak povedané, čo konkrétne môže v súčasnosti ľuďom poškodzovať ich psychické zdravie? 

V súčasnosti sú to určite sociálne siete. Mladí tak často porovnávajú svoje životy so životmi ostatných ľudí. Dôležité je ale vedieť, že to, čo ľudia na sociálnych sieťach prezentujú, je iba časť ich životov. Dávajú von iba to, čo chcú, aby ostatní videli.

unsplash.com

♥ Dnes sa veľa hovorí o tom, aké je dôležité, aby sme sa starali nielen o svoje telo, ale aj o dušu. Ako tento proces starostlivosti o psychiku podľa teba v praxi vyzerá?

Spôsob, akým sa staráme o našu dušu, má vplyv na to, ako sa staráme o našu myseľ, čo zasa ovplyvňuje starostlivosť o telo. Je to prepojené, pričom starostlivosť o dušu je každodenný proces. Do tohto procesu môžeme zahrnúť čokoľvek, čo sme sami schopní ovplyvniť. Môžeme ovplyvňovať to, aké informácie si k sebe pustíme, koho sledujeme na sociálnych sieťach… Môžeme ovplyvniť, čo jeme, pijeme a ako veľmi sa hýbeme. Ak sa budeme cítiť dobre po fyzickej stránke, bude nám lepšie aj po tej psychickej a naopak.

K starostlivosti o psychiku a dušu by som zaradila aj meditáciu, praktizovanie správneho dýchania a čas, ktorý budeme venovať len sami sebe. Chvíle, kedy sa uzemníme a počas ktorých si uvedomíme, čo máme, kde sa v živote nachádzame a kam smerujeme. Môžeme si každý deň napísať päť vecí, za ktoré sme vďační.

A ak cítime, že naša psychika skutočne upadá, je úplne v poriadku požiadať o pomoc. Či už kamarátov, rodinu, alebo odborníkov – psychológa či psychoterapeuta. Hlavné je, aby sme v sebe nič nedusili.

Za psychické ochorenia sa skutočne nemusíme hanbiť.

♥ Čo by si odkázala ľuďom, ktorí cítia, že ich duša zápasí s nejakou chorobou?

Nie ste v tom sami! Je toľko ľudí, o ktorých ani neviete, že s niečím bojujú, a verte či nie, sú všade okolo vás. Každý má svoj vnútorný boj… Nebojte sa o tom hovoriť, nebojte sa požiadať o pomoc. Nebojte sa ísť k odborníkovi… Nie je to nič, za čo by ste sa mali hanbiť. (úsmev)

unsplash.com

♥ Záverečná otázka – na svojom projekte Holka z blázince neustále pracuješ a rozvíjaš ho. Aká je tvoja ďalšia méta alebo kam by si sa v budúcnosti chcela posunúť?

Všetko vymýšľam a zdieľam autenticky, takže by som si chcela držať príjemný a zároveň obsahovo hodnotný profil pre každého, kto hľadá informácie o duševnom zdraví, prípadne akúkoľvek podporu alebo len zaujímavosť z oblasti psychológie. Chcela by som ľudí, no zároveň aj seba vzdelávať, pomáhať im a tvoriť tak bezpečné miesto pre skvelú komunitu osôb.

Spolu s Instagramom mám aj blog, na ktorom zdieľam príbehy ostatných ľudí, ktorí chcú prispieť svojimi skúsenosťami alebo životným príbehom. Rada by som teda dala viac priestoru aj mojim sledujúcim – aby sa zapojili a ukázali tak svetu, že aj s duševnou poruchou sa dá žiť a že nie sme žiadni blázni.

V budúcnosti by som chcela spolupracovať a vymýšľať rôzne projekty s ľuďmi či organizáciami, čo sa venujú práve téme duševného zdravia. A tiež by som rada usporiadala nejaký zraz, kde by sme sa mohli všetci vidieť a spoznali by sme sa osobne. (úsmev)

… … … … …

Kláru Budínovú môžete sledovať na jej IG profile @holkazblazince alebo webových stránkach jej blogu.

… … … … …

Dôležité kontakty:

Linka dôvery Nezábudka (Slovenská republika): 0800 800 566 /Linka je bezplatná a dovoláte sa na ňu aj v prípade, že nemáte kredit/
Linka bezpečí (Česká republika): 116 111 

Facebook komentáre