„Ak smútok nespracujeme, žijeme akoby s nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova a znova otvára.“
Prečo je smrť v spoločnosti tabu? Prečo sa jej bojíme, nevieme o nej hovoriť a mnohokrát sa po strate blízkeho človeka uzatvárame do seba? Existuje ideálny spôsob smútenia a čo všetko si môžeme/musíme pri smútení dovoliť? Aj tieto otázky sme sa pýtali – podľa nás tej najpovolanejšej osoby, PhDr. Jany Pitkovej, ktorá pôsobí ako smútková poradkyňa. Skrz vlastnú tragickú skúsenosť dnes totiž pomáha tým, ktorí si takisto zažili stratu milovanej osoby.
zdroj: archív Jana Pitková
♥ K vašej profesii smútkovej poradkyne vás priviedla osobná tragédia, s ktorou ste sa ako 28ročná museli vyrovnať. Koho ste v tom čase stratili a ako dlho ste sa s touto stratou vyrovnávali?
Bola som vtedy mladá mamička s dvoma malými deťmi, keď mi pri autonehode zahynula celá rodina, obaja rodičia aj sestra so svojím synčekom. Zakázala som si smútiť, unikala som pred tou hroznou bolesťou, cítila som sa ako obeť a trpela v dôsledku neodsmútených bolestí. Prežívala som takzvané komplikované smútenie a trvalo mi osemnásť rokov, kým som sa s tým vyrovnala. Smútiaci na mojej skúsenosti vidia, že sa tým dá prejsť a že aj hlboká strata sa dá pretransformovať na dar.
Neexistuje žiaden univerzálny návod, ako sa vyrovnať so stratou, závisí to od potreby smútiaceho.
♥ Vnímate dnes v procese vlastného smútenia „isté chyby?“ Radíte svojim klientom, aby sa niečomu podobnému vyvarovali?
Ťažko hovoriť o chybách, pretože smútenie je výsostne individuálna záležitosť, ktorú spoluvytvára veľa premenných, ako osobnostné a povahové vlastnosti, svetonázor, schopnosť prispôsobenia sa… Každý ním prechádza vlastným tempom a pochopením a je dôležité rešpektovať potreby i čas smútiaceho.
Smrť milovaného človeka nás obnaží, zablokuje nám myslenie, všetky naše emócie sú mnohonásobne zostrené a všetko sa nás dotýka viac. Nikdy predtým sme seba samého nezažili v takejto situácii, a preto ani nevieme, ako budeme reagovať. A často reagujeme veľmi neočakávane a neadekvátne.
Učím sa preto rešpektovať každého, aj keď sa rozhodne neprestať smútiť a ostať v roli obete. Každý má právo ísť svojou cestou. Neexistuje žiaden univerzálny návod, závisí to od potreby smútiaceho. Odporúčame, aby robil to, čo potrebuje a cíti, aby sa oslobodil od tlaku okolia, od „zaručených“ rád a klišé, ktoré sa spájajú s takýmito radami. Je liečivé, ak procesom smútenia prechádza autenticky, nič nepopiera, nepotláča, nepredstiera a robí to, čo potrebuje a cíti.
Pozostalí potrebujú našu autenticitu.
zdroj: archív Jana Pitková
♥ Ja som napríklad človek, ktorý sa o pocitoch potrebuje rozprávať a s vyjadrovaním emócií problém nemám – práve naopak, môj smútok/hnev/nervozitu to ventiluje/zmierňuje. No počas druhej vlny pandémie covidu, kedy mnoho mojich známych prišlo o rodinných príslušníkov, som zistila, že nie každému je príjemné viesť takýto rozhovor. Ako dať takejto osobnosti najavo, že som tu pre neho, ak pokusy o rozhovor z mojej strany zlyhávajú?
Pozostalí nepotrebujú ľútosť ani falošnú útechu či zdvorilostné klišé frázy, ktorými prehlušujeme vlastnú neistotu. Potrebujú našu autenticitu. Pravdu. Napríklad priznanie: „Vôbec neviem, ako sa cítiš. Nemám o tom ani len potuchy. Ale som tu pre teba. A to, čo ti viem ponúknuť, je moja prítomnosť. Ty ma veď tou situáciou. Ty povedz, čo potrebuješ. Chceš, aby sme sa rozprávali? Chceš, aby som ti navarila? Chceš, aby som ťa len objímala?”
Nemusíte to mať pod kontrolou, nemusíte si lámať hlavu, čo mu poradiť, ako ho utešiť, nemusíte aktívne robiť nič, len sa nechať viesť pozostalým, tým, čo potrebuje a autenticky reagovať na jeho potreby. Nič mu nepodsúvať a vyhnúť sa všetkým klišé. Môžeme mlčať a len ho držať za ruku alebo ho objať. Záleží na jeho potrebách.
Niekto o smútku potrebuje hovoriť, iný to nedokáže.
♥ Akými spôsobmi sa majú od bolesti odbremeniť ľudia, ktorí ju v sebe dusia?
Je veľa nástrojov, ktorými si môžeme pomôcť a uľaviť. Ide o to, aby sme svoje pocity, myšlienky a fyzické telo začali vyživovať takými činnosťami, ktoré nám prinášajú pocit úľavy, uvoľnenia a neskôr aj radosti. Telo môžeme napr. rozpohybovať športom alebo fyzickou prácou. Myseľ zaujať akoukoľvek tvorivou činnosťou či modlitbou, knihou, filmom alebo hudbou. Emócie vyladiť prostredníctvom prírody, kúpeľa, malých detí alebo domácich zvierat. Čímkoľvek, čo nám v danej chvíli prinesie úľavu. Všetky tieto informácie máme zverejnené na našej webovej stránke Kolobehu života v časti „Poradňa“.
Individuálnosť smútenia sa môže prejavovať aj v tom, že niekto na to potrebuje intimitu, iný naopak spoločnosť druhých. Niekto o tom potrebuje hovoriť, iný to nedokáže. Založenie našej organizácie vychádzalo predovšetkým z potreby kontaktu ľudí s podobným osudom. Celkom inak totiž vnímate, keď vás utešujú ľudia, ktorí takú stratu neprežili, nejakými klišé frázami, ako zdieľanie s ľuďmi, hoci aj úplne cudzími, ale s podobným osudom. Preto za najliečivejšie považujeme vytvorenie bezpečného priestoru pre zdieľanie a vzájomnú podporu smútiacich.
V súčasnosti sa pretláča kult mladosti a krásy, staroba či smrť boli vytesnené na okraj.
♥ Viete nájsť akési logické zdôvodnenie, prečo ľudia nevedia o smrti rozprávať, majú pred ňou strach a tým pádom v sebe dusia aj pocity smútku, ak stratia niekoho blízkeho?
Pretože sme v posledných desaťročiach stratili bezprostredný kontakt so smrťou, nie sme jej priamymi svedkami a máme pocit, že sa nás vlastne netýka. Okrem toho sa o nej prestalo hovoriť. V dnešnej modernej dobe sa pretláča kult mladosti a krásy, staroba či smrť boli vytesnené na okraj. Ešte v minulom storočí však chorí zomierali doma, rodina ich videla každodenne „odchádzať” až do ich fatálneho konca. Všetky úkony súvisiace so zomieraním, následným posmrtným umývaním tela či poslednou rozlúčkou sa odohrávali doma, v domácom prostredí.
U našich nedávnych predkov tak bola smrť úplne prirodzenou súčasťou života, jeho vyústením. Od 30. rokov minulého storočia, keď došlo k výraznému medicínskemu pokroku, sa smrť presunula z našich domovov do inštitúcií – do nemocníc, zariadení paliatívnej starostlivosti, pohrebníctiev, a stala sa tabu. Toto „odcudzenie” spôsobilo všetok ten strach, odpor či komplikované smútenie. Nie sme v osobnom kontakte s odchádzajúcimi a nie je to pre nás prirodzené.
Na konci smútenia je dar „nálezu“. Vieme, že keď príde ďalšia strata v našom živote, dá sa ňou prejsť.
Copyright: Ivona Orešková
♥ Aký postoj by sme k smrti mali zaujať, aby nás strata blízkeho bolela o trochu menej?
Brať život so všetkým, čo prináša, v celej jeho šírke, čiže dualite. Nielen jednu jeho časť, ktorá sa nám páči, ale prijímať a vnímať ako výzvu či dobrodružstvo práve tú časť, ktorá je pre nás náročná a ktorú by sme najradšej vymazali zo svojho života. Ale práve táto časť je naším najväčším učiteľom. Tá nás učí prijímať, odpúšťať a milovať bez podmienok, čiže strachu.
Veď ako sa chceme naučiť odpúšťať, keď nám nikto neublížil, ako prijímať čokoľvek s láskou, ak nie sme konfrontovaní s takou situáciou. Takýto postoj mi umožňuje žiť si svoju radosť a šťastie napriek stratám. Pretože na konci smútenia je dar „nálezu“. Vieme, že keď príde ďalšia strata v našom živote, dá sa ňou prejsť. To sú straty a nálezy. To, čo získavame, je poznanie, že sa dá ďalej plnohodnotne žiť. A že všetko je tak, ako má byť.
♥ Ste štatutárnou zástupkyňou Občianskeho združenia Kolobeh života. Kedy OZ vzniklo a aká myšlienka stojí za jeho zrodom?
Kolobeh života sme založili v roku 2013 spolu s Majkou Demitrovou a Ligou za duševné zdravie na pomoc rodinám pozostalých vyrovnať sa s ťažkou stratou najbližších. Vznikol preto, aby nikto nemusel byť vo svojom smútení sám. Sám v tom, čo zažil, sám v tom, čo prežíva, sám v smútení či v hneve. Nemá sa komu zdôveriť, nemá priestor, aby dal svoje emócie von.
V rámci Kolobehu života sprevádzame ľudí procesom smútenia, no najmä sme vytvorili priestor pre to, aby sa ľudia mohli so smútkom stretnúť a v bezpečnom osobnom alebo online prostredí ho zdieľať s ostatnými, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii. A čím viac pribúda v rámci našej praxe príbehov, tým jasnejšie sa ukazuje, že práve priestor na zdieľanie potrebujú pozostalí zo všetkého najviac. Prirodzene sa u nás sformovali svojpomocné skupiny smútiacich, napríklad pre mladé vdovy alebo pre rodičov, ktorí prišli o deti či deti, ktoré osireli primladé. Každú z nich vedie smútiaci, ktorý si niečo také zažil. Na Facebooku si píšu a zdieľajú svoju každodennú realitu, osobne sa stretávajú a raz za tri mesiace pre nich organizujeme aj pravidelné víkendovky a letné tábory.
Letný pobyt ovdovelých rodín, zdroj: archív Jana Pitková
♥ Akou cestou si Kolobeh života zatiaľ prešiel a kto sa naň môže obrátiť?
Za 9 rokov činnosti sú to už stovky smútiacich a ich príbehov, ktoré boli a sú súčasťou našej cesty. Poskytujeme informácie, poradenstvo v smútení, priestor pre zdieľanie, organizujeme pravidelné víkendové pobyty pre ovdovelých rodičov s malými deťmi, letné pobyty pre neúplné rodiny a terapeutické tábory pre deti, dramaterapeutické dielne, individuálne a skupinové terapie. Všetky naše služby pre smútiacich sú bezplatné. Na Kolobeh sa môže obrátiť ktokoľvek, kto smúti alebo potrebuje radu či pomoc.
Na našom webe sme zriadili poradňu, kde ponúkame komplexné poradenstvo k tejto téme a podpornú FB stránku. Nie každý cíti potrebu stretnúť sa osobne a tak sa môže nechať sprevádzať bez toho, aby nás kontaktoval.
Prirodzene vznikli podporné skupiny, ktoré komunikujú na sociálnych sieťach v uzavretých skupinách na FB „Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu“, „Podporná skupina (pre) smútiacich rodičov“ a podporná skupina pre mladých smútiacich „(Bez)Nádej“. Novinkou je skupina pre záujemcov o prácu s umierajúcimi „Dula pre zomierajúcich“.
Dôležitou súčasťou našej práce je osveta a vzdelávanie verejnosti pri odtabuizovávaní smrti, smútenia a správania sa k pozostalým. Zorganizovali sme desiatky prednášok a diskusií, vydali edukačné letáky, ponúkame viacdňové zážitkové semináre „Straty a nálezy“ a „Dula pre zomierajúcich“. V rámci dramaterapie sme vytvorili už štyri autorské divadelné predstavenia, ktoré sme predstavili verejnosti. Majú veľký zmysel nielen pre naše deti, ale práve aj pre osvetu verejnosti prostredníctvom umenia.
Keďže všetky naše služby pre smútiacich sú bezplatné, znamená to pre nás aj každoročný „boj“ o financie, čo je veľmi vyčerpávajúce. Peniaze sa nám zháňajú veľmi ťažko kvôli neatraktívnosti a strachu z témy našej činnosti. Žijeme prevažne z grantov od rôznych nadácií, čo pre nás ale znamená dlhodobú neistotu, nakoľko nimi poskytované prostriedky bývajú účelovo viazané a často aj limitované a snažíme sa o 2% daní z príjmu. Väčšinu aktivít preto realizujeme na dobrovoľníckej báze a snažíme sa o nízkorozpočtovosť. Veľmi by nám pomohlo mať stabilných finančných partnerov, aby sme všetku energiu mohli venovať nášmu poslaniu.
Letný terapeutický tábor pre deti, zdroj: archív Jana Pitková
Strata je vlastne pozvánka k rastu, pozvánka k sebarozvoju.
♥ Na stránkach OZtka som našla krásnu myšlienku – Strata najbližších nás môže pozitívne zmeniť. Ja som v mladosti stratila svojho prvého partnera a po rokoch túto pozitívnu zmenu na sebe badám, no dokážem porozumieť tomu, že „čerstvo smútiaci“ človek sa nad týmito slovami nechápavo pozastaví. V čom teda spočíva tá pozitívna zmena?
Bolesť a utrpenie je sebapoznávacím procesom. Bolesť môže byť veľmi mobilizujúca a smútok nás v konečnom dôsledku učí lepšie žiť. Nastaví nám hodnoty, ukáže zmysluplnosť života, jeho nepoznanú hĺbku a privedie nás k vlastnej transformácii. Učí nás, kto sme, formuje náš vzťah so sebou samým. Núti nás prehodnocovať a mobilizovať sa. Pomáha nám v novom vnímaní smrti a hodnôt života. Učí nás prijímať neistoty života a nebrániť sa zmenám, čo je veľké majstrovstvo.
Každý z nás má schopnosť vysporiadať sa so všetkým v našom živote. Strata je vlastne pozvánka k rastu, pozvánka k sebarozvoju. Transformácia spočíva v tom, že obrazne povedané na dne svojej priepasti smútku potrebujeme hľadať možnosti, ako sa opäť vyšplhať nahor. A to sú naše zdroje, naše zvládacie mechanizmy – myseľ, emócie, fyzické telo, vzťahy, hodnoty, viera a pod.
Môžeme ich využívať a vyživovať prostredníctvom bežných činností, ktoré nám v danej chvíli prinášajú úľavu. Ak ich spoznáme a uvedomíme si ich, žije sa nám ďalej oveľa ľahšie, vedomejšie, veľakrát aj bez mnohých predchádzajúcich strachov. Naozaj platí, čo ťa nezabije, to ťa posilní. A na strane druhej je to hľadanie nového rozmeru a zmyslu života bez milovanej osoby. Tak, aby sme ten život dokázali opäť plnohodnotne vnímať a žiť.
To sú straty a nálezy. A musíme hľadať v sebe silu prijať to a dôvod žiť ďalej. Je to proces, ktorý sa deje na všetkých úrovniach, ale na úrovni mysle je nevyhnutnosťou. Po terapiách som si uvedomila, že to, čo ma najviac zdevastovalo, sa stalo pre mňa príležitosťou. Fascinuje ma, že všetko na tomto svete je príležitosťou, a keď dokážeme zmeniť postoj a hľadať v tom úplne iný rozmer, okamžite sa nám začnú ukazovať nové príležitosti. Je to až neuveriteľné, lebo takto nás nikto neučil žiť. Každý večer to na tzv. kruhoch učíme naše smútiace deti v letnom tábore hravou formou.
Letný terapeutický tábor pre deti, zdroj: Jana Pitková
♥ V čase, keď sme sa po prvýkrát kontaktovali ohľadom rozhovoru, ste odchádzali na workshop „Dula pre zomierajúcich“. Kto sa workshopu zúčastnil a s akými zážitkami ste sa vrátili späť?
Nádherné ženy rôzneho zamerania, aj profesionálky z hospicov, nemocníc či pohrebných služieb a jeden odvážny muž psychológ. V tomto veľmi podnetnom a inšpiratívnom kruhu sme spolu zažívali, zdieľali a pristupovali k téme zomierania, smrti a smútenia z viacerých strán a rôznymi spôsobmi, čo bolo pre nás všetkých nesmierne obohacujúce. A veľa sme sa nasmiali, čo bolo veľkým prekvapením pre viacerých účastníkov, ako nám to vyjadrili v spätnej väzbe.
♥ Poďme k nosnej téme nášho rozhovoru, hoci čiastočne sme to tu už načrtli… Existuje jeden správny spôsob smútenia alebo si ho každý z nás musí individuálne „nastaviť“?
Bolesť zo straty blízkeho je pre nás taká ťažká a devastačná aj preto, že nás úplne obnaží, strhne nám ochranné masky a často nás izoluje od okolitého sveta. Je pre nás nielen bolestivá, ale aj otrasie našimi istotami a výrazne zmení pocit našej identity aj integrity. Identity v zmysle otázky: Kto som? Či som ešte manželka, keď mi zomrel manžel, či som ešte matka, keď mi zomrelo jediné dieťa? A integrity v zmysle pocitu, že so smrťou milovaného akoby zomrel kus nás či niečo v nás.
Bolí nás nielen duša, ale aj fyzické telo. Smrť milovaného človeka je preto dôležité si naplno odsmútiť. Ak smútok nespracujeme, žijeme akoby s nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova a znova otvára. Bráni nám v normálnom živote, vyčerpáva nás to, berie nám to životnú energiu, prináša beznádej, v krajnom prípade to môže prejsť do depresie. Preto je také dôležité poctivo si odsmútiť každú stratu. Odporúčame nechať sa inšpirovať a viesť štyrmi úlohami smútenia, ktoré nám pomôžu v uvedomení, ako sme na tom a či máme odsmútené.
♥ Na čo by sme sa krátko po smrti blízkeho mali upriamiť?
Na „tu a teraz“. Ísť každým dňom z minúty na minútu a nepozerať dozadu ani dopredu. A smútiť a plakať a nachádzať si činnosti a ľudí, pri ktorých cítime úľavu, a zase všetko dookola.
unsplash.com
♥ Dá sa vlastne pomenovať, čo v takýchto chvíľach cítime?
Obvykle našou prvou reakciou je šok a popretie v zmysle „nemôžem tomu uveriť“. Sme akoby otupení, veľakrát nie sme schopní nič cítiť, ani plakať. Je to normálne, pretože to otupenie nám pomáha dávkovať si len toľko, koľko práve zvládame. Celé vnímanie sveta sa zúži a až po tomto stave sa do nášho prežívania dostáva smútok.
Smrť blízkeho nás môže na začiatku veľmi zdevastovať, ako to bolo aj v mojom prípade. Ak je bolesť príliš veľká, spočiatku nevládzeme nič. Nedokážeme vyvíjať žiadnu aktivitu. Myseľ sa nám zablokuje a nie sme schopní ponoriť sa do nejakej činnosti natoľko, aby sme prestali myslieť na to, čo sa nám stalo. Postupne sa uvoľňujú emócie a my prechádzame jednotlivými fázami smútenia.
Veľakrát máme problém prestať smútiť, lebo máme pocit, že zrádzame svojich zosnulých tým, ak ukončíme smútenie.
♥ Keď som sa na tento rozhovor pripravovala, zistila som, že „legendárne“ fázy smútenia dnes mnoho psychológov spochybňuje. Vraj je tam postupnosť istých etáp veľmi sporná… Ako to vnímate vy? Je vyrovnanie sa so stratou rozdelené do nejakých fáz? Alebo je to tiež individuálna záležitosť?
Podľa mňa je užitočné vedieť o fázach smútenia, ktorými sú popretie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia, minimálne z dôvodu chápania smútenia ako procesu, nie ako stavu. Je to tiež užitočné pre okolie, ktoré môže na základe poznania týchto fáz lepšie porozumieť smútiacemu, rešpektovať ho napríklad aj v jeho hneve a vnímať mnohé veci ako normálne. Individuálnosť smútenia spočíva v tom, že smútiaci nemusí prejsť všetkými fázami, ani v danom poradí, ani v určitom čase. Odporúčame preto 4 úlohy smútenia ako aktívny a vedomý prístup k smúteniu.
Prvou úlohou je prijať smrť. Prijať, že sa to stalo. Tu pomáha napríklad zmysluplný obrad poslednej rozlúčky. Keď reálne vidíte truhlu, telo zosnulého, tak sa prestávate klamať, že sa to nestalo. Prijať tú konečnosť je veľmi ťažkým procesom v hlave. Preto niekedy táto úloha zmení celé poradie.
Druhou, veľmi dôležitou úlohou, je dovoliť si smútiť. To znamená, vstúpiť do smútku, nosiť napríklad čierne oblečenie, ak to potrebujete. Hľadať spôsoby, ako dostať smútok zo seba von. Plačom, fyzickým pohybom či rôznymi formami ergo či arteterapie. Dovoliť si smútiť, nepotláčať to a netváriť sa, že sa nič nestalo. Tu veľmi pomáha komunikovať – vyrozprávať sa, dostať to zo seba von. Mne, ako speváčke folkloristke, neskôr veľmi pomáhalo vyspievať sa z toho. V mnohých kultúrach je súčasťou radostných aj smutných obradov spev. Aj naše tradície sú založené na tejto múdrosti. Hovorí sa tiež „rozdýchaj to“ a spev prehlbuje dýchanie, pričom hrdlo je komunikačný kanál a spievaním môžeme dostať zo seba von emócie a uľaviť si.
Veľmi prospešná je tiež ergo a arteterapia – pretaviť smútok a bolesť do písania, maľovania, modelovania, akejkoľvek tvorivej práce. Pomáha tiež prostredie, ktoré je prirodzene vyladené a zharmonizované – príroda, les, more, rieka, ale aj malé deti a zvieratká. To všetko nás dokáže doslova preladiť a pomáha vyplavovať bolesť. Tiež fyzický pohyb, ako napríklad prechádzky v prírode a šport, napríklad plávanie. Kontakt s vodou má všeobecne veľmi liečivé účinky.
Treťou úlohou je dovoliť si začať žiť nový život popri smútení. To slovíčko „dovoľujem si“ je kľúčové. Nezakazovať si to. Neviniť sa. Dovoliť si byť znova šťastný a radostný. Veľakrát máme problém prestať smútiť, lebo máme pocit, že zrádzame svojich zosnulých tým, ak ukončíme smútenie.
Štvrtou úlohou je vytvoriť si nejaké rituálne miesto, oltárik, hrob na cintoríne, spomienkovú knihu, ktoré vyhradíme zosnulému. Aby nám to nebránilo ísť ďalej, vytvárať nové vzťahy a žiť plnohodnotný život. To je veľmi dôležité. Aby sme mohli plnohodnotne žiť ďalej, aby sme neuviazli v roli obete, na „ruinách svojho zrúteného domu“. Pretože srdce by nemalo slúžiť ako cintorín, lebo patrí životu.
unsplash.com
♥ Je rozdiel v smútení, ak prídeme o rodiča, partnera, priateľa či dieťa? Odohráva sa v nás v týchto prípadoch úplne iný smútok, ktorý si žiada aj iné procesy zmierenia sa s realitou? Alebo je podstata nášho žiaľu stále rovnaká?
Podstata nášho žiaľu je vždy rovnaká a tou je strata. Samozrejme, hovorí sa, že strata dieťaťa je najbolestnejšia a myslím si, že je to preto, lebo sa v nej premieta aj vrodený materinský pud, ktorý súvisí s prirodzenou potrebou hlavne matky ochrániť svoje dieťa. Strata milovaného človeka je predovšetkým o nás. Ako budeme ďalej žiť bez neho, ako zaplníme prázdnotu v sebe a okolo seba, ako sa odznova naučíme žiť bez… Ako povedal kanadský lekár Gabor Maté, trauma nie je to, čo sa nám stane, ale to, ako prežívame to, čo sa nám stane.
♥ Zohráva tu úlohu aj spôsob smrti nášho blízkeho? Napríklad ak smrť nastane nepredvídateľne alebo po dlhej a náročnej chorobe? Osobne sa neviem rozhodnúť, čo je horšie – či vopred vedieť, že náš blízky odchádza (napríklad v dôsledku dlhodobej závažnej choroby) alebo ho stratiť bez akéhokoľvek „upozornenia“ (náhla cievna príhoda či nehoda). V prvom prípade sa vieme na stratu pripraviť, vieme sa s blízkym rozlúčiť, no na druhej strane sú tieto chvíle mimoriadne vyčerpávajúce. V druhom prípade, kedy smrť nastáva zo dňa deň, je to zasa obrovský šok. Čo vravia vaše skúsenosti? Ktorý variant je pre pozostalých „láskavejší?“ Dá sa na to vlastne odpovedať?
Toto sú veľmi inšpiratívne, ale aj veľmi ťažké otázky, lebo stále odrážajú individuálnosť našich postojov ku stratám a zároveň individuálnosť smútenia. Často počúvam v príbehoch našich smútiacich aj o tom, ako im pomohlo vedomie, že ich milovaný sa už netrápi, pokiaľ zomieral ťažkou chorobou v bolestiach. Ale na druhej strane – ako by mu dopriali „dobrú“ smrť bez bolesti. Takáto smrť je ale obrovským šokom pre blízkych, pretože ich zasiahne nepripravených. Takže tu niet únikovej cesty pre vnímanie nejakého „ideálneho“ modelu.
♥ Veľmi spornou otázkou v mojom okolí bolo, či majú vziať na pohreb blízkeho aj svoje dieťa. Odporúčate, aby sa pohrebu zúčastnilo aj dieťa, ktoré už vníma okolitý svet? Smútia deti odlišne ako dospeláci?
Rodičia nám často kladú túto otázku. Ich okamžitá podvedomá reakcia je dieťa ochrániť pred tým, čo tam môže zažívať. Bola som na tom podobne. Keď zomreli členovia mojej rodiny, jedno z mojich detí malo tri roky a druhé tri mesiace. Bola som na tom veľmi zle a keďže som sa sama potrebovala ochrániť, automaticky som to prenášala aj na svoje staršie dieťa, brať tam to mladšie nepripadalo do úvahy.
Myslím si, že ak je rodič natoľko zasiahnutý bolesťou, ako som vtedy bola aj ja, a nemá silu dieťa sprevádzať celým obradom a vysvetliť mu, čo sa tam bude diať, je potom lepšie, ak ho na pohreb nevezme. Dieťa treba pripraviť na to, že tam budú ľudia aj plakať a že je úplne v poriadku, ak bude plakať aj ono, keď to tak bude cítiť a potrebovať. Ak nevládze rodič a je k dispozícii niekto druhý, komu dieťa dôveruje, môže ho pripraviť na pohreb a sprevádzať. Poveriť druhú osobu je dobrá alternatíva.
Deti smútia oveľa prirodzenejšie. Mnohokrát počúvame z rozprávania mladých ovdovelých rodičov, že deti ich zachránili. Jednak tým, že sa nemohli zrútiť a úplne opustiť, alebo keď sa zrútili či ráno nemali silu vstať z postele, tak sa museli zmobilizovať kvôli deťom. Videli, ako deti nevedome, intuitívne, prirodzene smútia. Keď to na nich príde, plačú, keď ich zaujme nejaká vec či aktivita, tak sa nechajú do nej úplne vtiahnuť a na ten moment dokážu zabudnúť. Dokážu byť autentickí, žiť tu a teraz, my dospelí nie. Takto sa dá cez smútenie prejsť. Toto deti prirodzene vedia a dospelí nie.
unsplash.com
♥ Dávnejšie som čítala zahraničný blog, ktorý sa týkal smútenia v súvislosti so smrťou blízkej osoby. Bolo tam písané, že drvivá väčšina kultúr nemá smrť „zritualizovanú“, zatiaľ čo stále existujú kmene, ktoré smrť blízkeho oslavujú, pretože „šiel domov.“ Namiesto žiaľu sa teda radujú a zosnulého púšťajú tam, kde patrí. Akú veľkú úlohu teda zohráva v smútení viera? Majú to veriaci ľahšie a ateisti ťažšie?
Podľa mňa je viera (nielen v náboženskom zmysle) veľmi nápomocná v zmysle vnímania a prijímania vyššej moci (tu si každý môže doplniť kohokoľvek alebo čokoľvek), pred ktorou sme v takom rešpekte a pokore, že nám to pomáha prijímať straty a smrť ako vyšší plán a oslobodzuje nás to od závislostí, manipulácií, privlastňovania a následnej bolesti.
♥ Záverečná otázka možno vyznie trochu zvláštne, no vieme si stratu blízkeho aspoň čiastočne uľahčiť už dávno predtým, ako nastane, napríklad spôsobom života, ktorý vedieme?
Dnes je pre mňa najdôležitejšie byť sama sebou, žiť svoju pravdu a byť láskou, ktorou aj tak všetci sme. Žijeme v realite duality vo všetkých prejavoch. Zažívame množstvo zázračných a pekných vecí, ale aj tragédií. Našou mentálnou pascou je, že chceme žiť len jednu polaritu života – mladosť, lásku, radosť, slávu či úspech.
Polaritu neúspechu a strát nechceme a nevieme žiť. Skrývame sa za ochranné masky. Hanbíme sa byť zraniteľní, plakať, hanbíme sa za neúspech. Pritom celý život niečo strácame. A potrebujeme sa pripraviť na dve najväčšie straty, stratu zdravia a mladosti. Ak to dožijeme. A je len ilúziou nechcieť to vidieť. A báť sa toho.
Ale čo je to za život, keď sa ustavične strachujeme, aby nás nezasiahla strata či smrť… Treba si uvedomiť, že sa to deje, že to bolí, že si to budeme musieť odplakať, odsmútiť, ale že sa tým dá prejsť. A žiť plnohodnotne ďalej. To je sila a alchýmia života. A smrť je jej súčasťou.
… … …
Viac informácií o OZ Kolobeh života nájdete na webových stránkach: http://www.kolobehzivota.sk/
