„Bola som taká vysilená z neustáleho premýšľania nad jedlom a každodenným cvičením, že som sa stratila. Stala som sa duchom sama pre seba.“ Toto je úryvok z článku, ktorý sme pred časom publikovali na našom blogu. Úprimne, tento text ma prekvapil – v tom najlepšom slova zmysle. Sme primárne vzťahovým portálom, a tak majú mnohí z vás obavy poslať nám trochu iný text – akoby sme zabúdali, že vzťahy nie sú len tie, v ktorých sú láska, vášeň či túžba. Vzťahy sú totiž všade okolo nás a v nás. Každým okamihom sa niektoré z nich narúšajú, rúcajú alebo upevňujú, čím sa dotvára náš vlastný mikrosvet.

Keď som článok pripravovala na náš web, vedela som, že hoci je text rozsiahly, trefný, prekvapujúci a citlivý, stále to nie je dosť. Chcela som, aby sme túto tému na našom webe otvorili opäť a pozreli sa na poruchy príjmu potravy ešte viac zblízka a omnoho podrobnejšie. A tak dnes spovedám Tess, autorku tohto blogu – mladú ženu, ktorá si prešla anorexiou i bulímiou a priala si na našom webe zostať v anonymite, preto sme jej meno zmenili.

… … … 

unsplash.com

♥ Nedávno si na našom blogu publikovala článok, ktorý sa začínal slovami: „Všímať si na sebe typ mojej postavy a váhu ma naučil môj vtedajší priateľ.“ Ako konkrétne táto „lekcia“ v praxi vyzerala? 

Najprv sa to začínalo ako klasický normálny vzťah, no po čase som si začala všímať, že sa otáča za inými a prezerá si ich. Vedela som, že každý muž sa jednoducho obzrie za ženou – veď aj ja som sa obzrela a zhodnotila, že je pekná a pristane jej to. Ešte pred našim vzťahom som cvičila každú noc a dávala si pozor na jedlo. Vtedy som ešte nevedela, čo sú to kalórie, ale snažila som dávať si malé porcie jedla a vynechávala som sladké. Zo začiatku mi tento vzťah pomohol. Prestala som cvičiť každú noc a začala viac jesť, čo si všimol aj môj vtedajší priateľ. Spočiatku bol rád, ale keďže som približne rok potláčala chute na sladké a vyhýbala som sa buchtám, teraz si ich moje pýtalo – mala som v hlave, že „už to môžem“. 

Raz som mu povedala, že som mala na raňajky dve buchty a že si plánujem ešte niečo dať. Pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím a povedal: „Neješ toho až priveľa? Budeš tučná…“ Jeho slová ma zarazili, a keďže som sa mu chcela páčiť, začala som si dávať pozor na jedlo. Keď sme boli raz v reštaurácii, on si objednal pizzu a ja hamburger. Jedlo nám priniesli, premeral si ma a skonštatoval, ako môžem do seba dávať taký odpad, ako mi to môže chutiť a nemala by som to jesť, lebo budem tučná. Vtedy som sa nahnevala a zároveň cítila vinu. 

Len pre ujasnenie – nachádzala som sa v období, kedy som jedla jedno, maximálne dva jedlá denne. Zatiaľ čo on si vychutnával pizzu, ja som cítila vinu pri každom súste. Bol to môj posledný hamburger na ďalšie štyri roky. Po čase sa to začínalo stupňovať a keď okolo nás alebo niekde na ulici bola pekná žena, skonštatoval: „Prečo nemôžeš vyzerať ako ona?“ Cítila som sa čoraz viac neistá svojím výzorom – obzvlášť, keď som bola s ním. Raz sme sedeli v meste na zmrzline, keď mi z ničoho nič chytil brucho a povedal: „Niekto sa nám tu pekne zaguľacuje.“ Bola som zhnusená sama zo seba a začínala som hľadať možnosti, ako schudnúť. Začala som si jedlo kompenzovať cvičením. Potom, čo sme sa rozišli, ma zanechal zlomenú čeliť tomu, aké pocity vo mne vyvolalo jeho správanie a odpor k jedlu, ktorý bol nasledovaný odporom k samej sebe. Vtedy som vážila 60 kg.

unsplash.com

♥ Vnímala si svoje telo citlivejšie aj predtým? Alebo celú lavínu PPP spustil až tento vzťah?

Začalo sa to už na základnej škole, keď som dostávala prezývky, ako sú „tučibomba“, či „vorvaň“, a takisto som bola častovaná poznámkami, že by som mala schudnúť. Sedávala som na okraji stoličky, aby moje stehná nevyzerali veľké. Všímala som si dievčatá z vyšších ročníkov, aké sú chudé, rozmýšľala som, ako dosiahnuť takú postavu do konca deviateho ročníka. Stiahla som si aplikáciu na cvičenie a cvičila podľa nej každý večer asi 2 hodiny. Samozrejme, že som trochu schudla. V deviatom ročníku som mala asi 60 kg. Prišli prázdniny a pokračovala som v tom. Nastúpila som na strednú školu so 62 kg a pozorovala dievčatá vôkol mňa. Boli vysoké a chudé, a tak som začala riešiť aj stravu. Pomohlo to. Váha išla dole. Potom som stretla môjho prvého priateľa – vzťah s ním som opísala už v prvej otázke. Mala som 15, keď som sa s ním spoznala.

Ak niekto na vašu adresu vysloví poznámku, aby ste schudli, pribrali či čokoľvek iné, je to, akoby na vás naložil niečo extrémne ťažké a vy to so sebou musíte stále vláčiť.

♥ Vieš presne vytýčiť konkrétny moment, ktorý teraz spätne vnímaš ako prelomový – ako ten, ktorý celú epizódu PPP v tvojom živote odštartoval? 

Myslím, že presný moment sa jednoducho určiť nedá. Nedá sa povedať „Vtedy sa ma zmocnila PPP.“ Musí sa to vyvíjať. Ani si to sami neuvedomujete, kam to až môže zájsť, keď od svojho okolia počúvate narážky na svoje telo. Pre niekoho môže byť prelomové jedno slovo alebo veta, vďaka ktorému sa to na neho všetko zvalí. 

Ak niekto na vašu adresu vysloví poznámku, aby ste schudli, pribrali či čokoľvek iné, je to, akoby na vás naložil niečo extrémne ťažké a vy to so sebou musíte stále vláčiť. Každá ďalšia veta alebo poukázanie len pridáva váhu, a keď je toho na vás priveľa, tak vás to jednoducho zahltí. 

Pripomienky okolia, že som už schudla dosť, som ignorovala, lebo som si stále neprišla dosť chudá, dosť pekná. 

unsplash.com

♥ Keď sa vyššie spomínaný vzťah rozpadol, napísala si nasledovné: „Po čase, keď som sa začala zotavovať z môjho zlomeného srdca, som si povedala: ,A teraz uvidí, o koho prišiel!´“ Aké pocity si po rozchode mala a vinila si za rozpad vzťahu i seba a to, ako (ne)vyzeráš? 

Z rozchodu som vinila seba a svoje telo, keďže mi priateľ dával dosť často pociťovať, prečo nevyzerám inak. Po rozchode som bola zdrvená, nevládala som vstať a nemala som chuť jesť ani ísť do školy. Spolužiačka mi povedala, aby som schudla a ukázala mu tak, o koho prišiel. Tej myšlienky som sa chytila a jedlo, ktoré som už aj tak prijímala vo veľmi malom množstve, som zredukovala a začala zase po nociach cvičiť. Rozdelila som si jedlá, ktoré môžem a nemôžem, stiahla si kalorické tabuľky a začala sa učiť, čo sú to kalórie. 

Schudla som, no veľmi sa to na mne podpísalo. Keďže som nemala takmer žiaden príjem energie, cvičila som denne dve hodiny, musela sa učiť, chodiť do školy, bola som nesmierne vyčerpaná. Začali si to všímať aj ostatní, najmä spolužiačky. Mali pripomienky ohľadom mojej postavy, že som už chudá dosť a môžem začať normálne jesť. Lenže to mi vôbec nepomáhalo a ignorovala som ich, lebo som si stále neprišla dosť chudá, dosť pekná. 

Bolesť brucha, ktorú som pociťovala, keď som mala prázdny žalúdok, a ďalšia bolesť brucha, keď som sa najedla, mi pomáhali sústrediť sa na niečo iné a prekrývať bolesť zo zlomeného srdca. Aj teraz, keď sme sa po korone vrátili po roku do školy, na mňa vybehla spolužiačka, že som ako chodiaca smrtka a čaká, kedy si ma zoberie smrť. Pre objasnenie, som vysoká 163 cm a vážim okolo 52 až 53 kg. 

Každá pripomienka na nás nás raní, berieme si ju osobne a chceme sa zmeniť, aby sme ju už nabudúce nepočuli.

♥ Prečo je podľa teba dospievanie tak citlivým a zraniteľným obdobím?

Je to obdobie, kedy sa hľadáme, spoznávame a začíname sa formovať. Začíname používať sociálne siete a tam na nás vyskakujú fotky modeliek s ich dokonalými telami. Stávajú sa našimi vzormi a chceme sa im čo najviac podobať. Chceme mať to, čo majú oni. Medzeru medzi stehnami, ploché brucho, veľký zadok a prsia. Je na nás vyvíjaný veľký tlak – tak ako zo školského prostredia, tak aj z domáceho a zo strany sociálnych médií. Nevieme rozoznať, čo je photoshop a čo realita. Veď aj Barbie je vyrobená s úzkym pasom a medzerou medzi stehnami. Každá pripomienka na nás nás raní, berieme si ju osobne a chceme sa zmeniť, aby sme ju už nabudúce nepočuli.

Ak vám doma neustále mama opakuje, že musí schudnúť, tak si začnete všímať na sebe nedostatky i vy, pretože jej slová vo vás evokujú pocit, aby ste sa skontrolovali.

unsplash.com

♥ Do akej miery sa podľa teba na vzniku PPP u človeka podieľajú vplyv okolia či rodinné zázemie? Považuješ PPP za ochorenie, ktoré môže postretnúť každého?

Poruchy príjmu potravy sú ochorením, ktoré môže postihnúť každého. Dokonca aj človeka, ktorý si hovorí, že miluje jedlo, nedokázal by sa ho vzdať a nemá s ním nezdravý vzťah. V rozvoji PPP má okolie väčší vplyv, ako by sme si chceli priznať. Na dennom poriadku sa stretávame s poznámkami ľudí na postavu ostatných alebo na tú našu. 

Možno vám niekde na káve vaša kamarátka ukáže Instagramovú fotku ženy, ktorá pridala post v plavkách a má strie, so slovami: „Fuj, nechápem, ako niečo také môže pridať, je to odporné.“ No pritom strie máte aj vy a aj napriek tomu, že to nebolo mierené proti vám, sa začnete cítiť neisto. Ak vám doma neustále mama opakuje, že musí schudnúť, že pribrala a ide vyskúšať takú či takú diétu, tak si aj vy začnete všímať na sebe vaše nedostatky, pretože jej slová vo vás evokujú pocit, aby ste sa skontrolovali, či nemusíte schudnúť i vy. Prípadne ak otec spomenie niečo v zmysle „ty si sa nám pekne vypapkala“, nemáte chuť jesť. Veď kto by mal po takej pripomienke, no nie?

♥ Čo sa odohráva v mysli človeka, ktorý vie, že spôsob, akým obmedzuje príjem potravy potravy, nie je zdravý, no napriek tomu s tým nedokáže prestať? 

Niečo také sa ľahko popísať nedá a to, čo sa dialo v mojej hlave, sa nemusí diať v hlave niekoho iného. Ale skúsim vám to priblížiť. Je to, akoby ste v hlave mali viacero osôb, ktoré po sebe kričia, prekrikujú sa a zápasia. Vezmime si situáciu, kedy sedíte nad jedlom a jeden hlas v hlave vám hovorí – teda šepká, aby ste to s kľudom zjedli. Nemáte sa čoho báť, je to niečo, čo vám nijako neublíži a iba pomôže. Chytíte vidličku do ruky, no vtom skríkne druhý hlas, aby ste to nejedli. Ak to zjete, prídete o postavu, ktorú máte teraz a pre ktorú tak trpíte. Následne sa pridá ďalší hlas s tým, aby ste to celé zjedli a potom to šli vyvracať, že tak si to jedlo kompenzujete.

Vy viete, že žiaden z hlasov, ktorý kričí, nemá pravdu, iba vám ubližujú a chcete počúvnuť ten, ktorý ticho šepká, že jedlo nie je žiaden nepriateľ. No napriek tomu strach vo vás je silnejší a počúvnete ten hlas, ktorý kričí.

Ak som zjedla niečo zakázané, cítila som sa slabá a previnilo.

unsplash.com

♥ Pre človeka, ktorý netrpí PPP, je jedlo „jednoducho“ jedlom – občas sa preje, možno si ponadáva, že nemal toľko jesť, ale žiadne väčšie výčitky sa nekonajú. Ako jedlo vníma niekto, kto bojuje s anorexiou? 

Ako som už spomenula, to, čo sa odohráva v mojej hlave a ako som ja vnímala jedlo, nemusí byť rovnaké aj pri druhej osobe. Ja som jedlo zo začiatku nevnímala ako nepriateľa. Iba som si nejaké jedlo zakazovala. Po čase, keď som mala tých jedál zakázaných viac a označených ako zlé, sa vo mne vyvíjal odpor k jedlu. K odporu sa pridal aj strach a ak k niečomu máte odpor, plus sa toho aj bojíte, tak sa tomu snažíte čo najviac vyhnúť. 

V mojom prípade som doma často hovorila, že som sa už najedla vonku – keďže som chodila do školy, tak mi túto výhovorku vždy akceptovali. Došlo to do štádia, kedy som prestala cítiť hlad a chuť. Keď príliš dlho ignorujete svoje telo a signály, ktoré vám dáva, tak si aj tieto potreby prestanete všímať. Keď som bola doma, často som chodila do kuchyne, pozerala sa do chladničky a komory, ale nikdy som si nič nevzala. Bolo to, akoby som svojmu telu ukázala „je tu jedlo, neboj sa, ale ty ho teraz nedostaneš.“ 

Kontrolovala som, kto koľko zjedol, a vždy som musela byť ja tá, ktorá toho zjedla najmenej. Jedlo som si dávala iba na malý tanier a prikladala veľa nízkokalorickej zeleniny. Jedla som tak dvakrát do dňa a ak som to už nevydržala a dala si niečo zakázané, cítila som sa slabá a previnilo. Automaticky som si to zapisovala do tabuliek a počítala, o koľko toho musím dnes a zajtra menej zjesť a ako dlho musím cvičiť, aby som si to vykompenzovala. 

Celé to obdobie sa mi točilo iba okolo čísel a ako málo musím toho zjesť. Mojím fear food (jedlo alebo typ potraviny, ktorej sa ľudia s PPP vyhýbajú, prípadne im spôsobuje diskomfort, pozn. red.) bolo hádam všetko. Cestoviny, maslo, olej, pečivo, mäso, zemiaky, čokoláda, múka… Ľahšie by bolo vymenovať, čo mojím fear foods nebolo. Posadnutosť byť štíhla, schudnúť a jesť čo najmenej sa mi vypomstila. Po rokoch hladovania si to vypýtalo daň a začala som sa prejedať. Ujedala som z hrnca, vždy som si niečo dzobla, keď som prišla do kuchyne. Najprv som si to zakazovala. Hovorila som si, že nemôžem, že keď som si pre postavu toľko vytrpela, nemôžem si ju teraz zničiť…

Ale moje vyhladované telo a myseľ už nedokázali odolávať. Zjedla som toho viac ako obvykle a hneď som sa cítila sama zo seba znechutená. Nevedela som, čo s tým mám urobiť, až kým mi nenapadla jedna možnosť. Povedala som si, že to spravím iba raz… Bohužiaľ tým „iba raz“ sa to len začalo. Netrvalo dlho a po každom jedle, či to bol obed alebo nejaký jogurt, som skončila kľačiac pri záchode v slzách a bolestiach. Bolo to ešte horšie ako predtým. Celé dni som uvažovala iba nad jedlom. Vstala som a plánovala, čo bude na raňajky. Pri raňajkách som rozmýšľala, čo si dám na obed, ktorý nesmel byť skôr ako o 13:00. Keď som si myslela, že z nejedenia som bola vyčerpaná, nemohla som vedieť, ako ma zničí toto. 

Poznáte ten pocit, keď viete, že robíte niečo, čo by ste nemali, no aj tak to spravíte? Ja som mala každú sekundu môjho života spojenú so strachom a úzkosťou. Bála som sa, že na to niekto príde, no bála som sa aj z toho kolotoča vystúpiť a zároveň v ňom pokračovať. Keď som bola z toho premýšľania nad jedlom, odolávania mu a následného vracania nesmierne vyčerpaná, povedala som si, že už to nemôžem robiť. Nemôžem v tom pokračovať. Neviem vám povedať, ako ani kedy sa mi to zlepšilo. Určite mi pomohlo uvedomenie a malinké, naozaj malinké kroky vpred. Napríklad trochu menej zeleniny a o trochu viac zemiakov. Najťažšie však nebolo zjesť to. Najťažšie bolo prinútiť sa neísť na toaletu a neskončiť vracajúc v slzách a bolesti. 

Kým som trpela „len“ anorexiou, myslela som si, že je to niečo normálne. Že je bežné mať odpor k jedlu, nechuť a zároveň veľkú túžbu schudnúť. 

unsplash.com

♥ Anorexia sa teda u teba začala po čase prelínať so záchvatovým prejedaním – bulímiou. Nie vždy je pravidlom, že obe choroby idú ruka v ruke. Prečo si myslíš, že u teba tento „progres“ nastal? 

Jeden z dôvodov, prečo sa to vyvinulo až do bulímie, mohol byť dôvod, že som moje telo nechala hladovať až príliš dlho – nedávala som mu dostatok paliva a energie. Následne po prejedení sa vo mne niečo zlomilo a musela som to okamžite dostať zo seba von. Kým som trpela „len“ anorexiou, myslela som si, že je to niečo normálne. Že je bežné mať odpor k jedlu, nechuť a zároveň veľkú túžbu schudnúť. 

No keď som sa dopracovala až k bulímii, vedela som, že toto nie je zdravé. Že nie je zdravé považovať jedlo za niečo nechutné, nezdravé a hriešne. Užívať si pocit hladu a tú eufóriu, keď som cítila prázdny žalúdok. Niečo sa vo mne zlomilo a to ma donútilo uvedomiť si, že potrebujem pomoc. Síce celý čas, čo som trpela PPP, som si ako-tak matne uvedomovala, že pomoc potrebujem, až tento okamih predstavoval priam volanie o pomoc. 

Doteraz som nikomu nepovedala, že trpím PPP.

♥ Súdiac podľa toho, čo si napísala vo svojom článku, máš dnes nad chorobou viac-menej vyhraté. Ako vyzeral liečebný proces a obávaš sa toho, že sa PPP vráti?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rozhovor #26 – Lucia Vičíková – o tom, ako choroba dokáže zmeniť náš pohľad na život

Bohužiaľ, PPP odo mňa ešte stále celkom neodišla. Mám stále rutinu, ktorú „musím“ dodržiavať. Porušiť ju je pre mňa niečo veľmi ťažké, ale už sa jedlu až tak nevyhýbam. Ak sa predsa v mojej hlave objaví počas jedenia nejakého jedla kalkulačka a počíta, koľko kalórií som prijala, snažím sa to nevnímať, prípadne tú myšlienku nahradiť druhou. 

Proces liečenia PPP je dlhý a náročný. Spraviť prvé kroky, aby som sa z toho dostala, v mojom prípade obmedziť zeleninu a dať si niekedy nejaké jedlo so smotanou, postupne zvyšovať príjem jedla, bolo náročné, no ťažšie bolo nevrátiť sa o krok naspäť. Stále sa u mňa niekedy objavia myšlienky a nutkanie, aby som sa k tomu vrátila, ale keď si spomeniem, aké zdravotné problémy mi to narobilo, s radosťou túto myšlienku vyženiem. Doteraz som o tom nikomu nepovedala, nevyhľadala odbornú pomoc, ale uvedomujem si, že sama to ďalej už nezvládnem. Odhodlávam sa spraviť ten posledný krok, ktorý mi pomôže sa z toho dostať úplne.

unsplash.com

♥ Aj v tvojom článku spomínaš, že si sa s tým nikdy nikomu nezdôverila. Prečo?

Bála som sa. Bála som sa nepochopenia, odmietnutia a výsmechu. Je to choroba, o ktorej sa nehovorí. Keby som mala zlomenú ruku, každý by mi poprial skoré uzdravenie, ale PPP je psychická choroba a keď v dnešnej dobe človek trpí jednou z týchto chorôb, pozerá sa na neho ako na „pokazeného“ človeka. Na niekoho, kto nie je v poriadku a môže si za to sám.

Ako trest som si spôsobovala modriny na bruchu. 

♥ Aké pocity si mala, keď si sa naprieč rôznymi obdobiami pozrela do zrkadla? 

V najhoršom období som sa do zrkadla ani nepozrela. Pohľadom som sa zrkadlám vyhýbala. Keď prišlo lepšie obdobie, už som sa síce do zrkadla pozrela, ale len čo som si premerala moje telo, bola som znechutená. Ako trest som si spôsobovala modriny na bruchu. 

Doteraz sa na svoje telo nerada pozerám do zrkadla. Kiežby som mohla povedať, že sa už mám rada, no nie je to tak. Prídu niekedy časti dňa alebo celé dni, kedy si poviem „vyzeráš celkom dobre“ alebo „pozri na seba, nie si tučná“, no nedokážem povedať, že sa mám rada. Stále sa porovnávam s ostatnými a cítim sa neistá a plná úzkosti, keď vidím dievča, ktoré má lepšiu postavu, ako mám ja, prípadne takú, ku ktorej by som chcela dopracovať.

PPP mi vzali samu seba, moju osobnosť. Stratila som sa. Keď som sa pozrela do zrkadla, nevedela som, na koho sa pozerám. Predo mnou sa objavovalo iba prázdne telo bez duše.

unsplash.com

♥ Ako dnes vnímaš vzťahy? Zmenila tvoja choroba tvoj pohľad na ne? 

PPP mi toho vzala viac, ako dala. Začala by som ale tým, čo mi dala. Dala mi pocit bezmocnosti, panické ataky, strach z jedla, nechuť, zdravotné problémy, stratu menštruácie a vzala mi priateľov, rodinu, chuť žiť a silu. No to najdôležitejšie, čo mi vzala, bolo, že si vzala mňa. Vzala mi samu seba, moju osobnosť. Stratila som sa. Keď som sa pozrela do zrkadla, nevedela som, na koho sa pozerám. Predo mnou sa objavovalo iba prázdne telo bez duše.

PPP mi vzali všetko, čo som mala. Pred priateľmi som vždy uprednostňovala jedlo. Nešla som nikam, lebo by som prerušila môj režim a nemala by som kontrolu nad jedlom. Teraz – vďaka tomu, čím som si prešla, koľko vzťahov som stratila a zostala sama iba s mojou PPP, som si uvedomila, že priateľov vždy potrebujete a žiadne jedlo vonku s priateľmi vám neublíži. Stále si držím od ľudí určitý odstup, ale keď sa pozriem na vzťahy okolo mňa, ako si páry užívajú danú chvíľu v reštaurácii, tak si poviem, že raz chcem mať toto aj ja. Slobodu v jedle a užívať si chvíľu bez strachu z jedla a priberania.

♥ Zmenil sa aj tvoj vzťah k tebe? Aké dôsledky na tebe táto skúsenosť zanechala?

Táto skúsenosť ma učí v praxi to, čo som vedela už dávno. Že na výzore nezáleží. Pokiaľ vás ľudia majú radi, tak vás majú radi vďaka vašej osobnosti. Pre to, kým ste, a neriešia, ako vyzeráte alebo čo máte oblečené. Ide im o to, ako sa pri vás cítia. Dôsledky to na mne, samozrejme, zanechalo. Ako som už spomínala viackrát, stále mám svoju rutinu a vyhýbam sa nejakým jedlám. Mám zdravotné problémy, ale tiež chuť a silu dobojovať tento boj do konca, pretože viem, že byť zdravá je to najdôležitejšie.

unsplash.com

♥ Ak by si sa dnes ocitla v období tesne predtým, ako PPP prepukli, čo všetko by si zmenila, aby si sa PPP vyhla? 

Nebrala by som si všetko osobne. Som veľmi citlivá a veľa vecí si pripúšťam až príliš blízko. Každá jedna poznámka na mňa sa ma dotkne. Tiež by som nezačala uvažovať nad jedlom ako nad niečím zlým a ak by aj, tak by som sa o tom s niekým porozprávala. 

♥ Čiastočne si túto tému načrtla aj vo svojom článku – každý človek, ktorý trpí nejakou chorobou, či už „fyzickou“, alebo psychickou, potrebuje podporu okolia. Akú formu podpory by si v čase, keď si s PPP bojovala „naplno“, najviac ocenila?

Pochopenie a uvedomenie. Pochopenie, že túto chorobu som si nevybrala ja. Že trpieť pri každom súste jedla nie je niečo, čo by človek chcel. A uvedomenie, že pokiaľ človeku budete nadávať, že je vychrtlina a nech sa konečne poriadne naje, mu naozaj nijako nepomôže.

Vyhrať boj sám so sebou je ťažšie a namáhavejšie, ako vyhrať v ringu.

♥ Záverečná otázka – ak sa tento rozhovor dostane k niekomu, kto práve s PPP bojuje, čo by si mu odkázala?

Aby zostal silný a statočný. Že aj napriek tomu, ako to bolí teraz, psychicky či fyzicky, že to zvládne. Síce prídu obdobia, kedy to budete chcieť vzdať, vrátiť sa naspäť do svojej bezpečnej zóny, ktorá vás pomaly zabíja, ale dokážete to. Dokážete sa cez to všetko prebojovať. Len treba vydržať a nebáť sa vyhľadať pomoc. Keď sa obzriete do minulosti, s hrdosťou si poviete: „Toto som zvládol. Týmto som si prešiel.“ A usmejete sa, keď si uvedomíte, aká sila sa vo vás skrýva. Pretože vyhrať boj sám so sebou je ťažšie a namáhavejšie, ako vyhrať v ringu.

… … … …

Téme anorexie sme sa venovali aj v našom prvom rozhovore s Adélou Doležalovou.

Tessin blog, ktorý spomína v našom rozhovore, nájdete na tomto odkaze: Tento boj pomaly vyhrávam.

Facebook komentáre