Lucia Skoncová už nejaký ten rok pôsobí na našom webe ako externá redaktorka. Nedávno napísala článok, v ktorom opisuje svoje detstvo v rodine, pre ktorú boli príznačné hádky a dusná atmosféra. Spomínam si, ako som si pri jeho čítaní vravela, že mu musíme zaplatiť reklamu, pretože tieto slová nemôžu zostať nepovšimnuté a musia sa nejako prebojovať aj k iným ľuďom, nielen k našim sledovateľom. No nič také sme nemuseli urobiť. Článok si svojich čitateľov našiel a vôbec ich nebolo málo…

Stal sa najčítanejším textom za posledný štvrťrok, v schránke sme si našli množstvo správ, ktoré opisovali desiatky ďalších príbehov. Lucia zrejme nie je jediná, ktorá vyrastala v rodine, kde „niečo nefungovalo.“ A žiaľ, rovnako nie je sama, ktorá tieto spomienky musí spracovávať aj dávno potom, ako sa osamostatnila.

Nakoľko jeden článok nikdy neposkytne dostatočný priestor na to, aby sa daná problematika rozobrala do špiku kostí, rozhodli sme sa tejto téme poskytnúť omnoho viac priestoru v našich rozhovoroch.

pinterest.com

♥ Tvoj článok Niekedy je lepšie odísť… Práve kvôli deťom mal skutočne podivuhodný úspech. Očakávala si to?

Nepísala som tento text s očakávaním, že sa stane najčítanejším článkom mesiaca, no na druhej strane si myslím, že sa to tak trochu dalo predvídať. Je to téma, ktorej sa spoločnosť venuje veľmi málo, no pritom sa tento problém týka mnohých z nás. Osobne poznám toľko dnes už dospelákov, ktorí vyrastali v nie práve harmonickom prostredí a spomienky na toto obdobie ich ovplyvňujú aj v súčasných vzťahoch. 

Je teda logické, že článok ľudí zaujal. Všetci chceme čítať, počuť alebo vidieť príbehy, ktoré sa nás týkajú. Hľadáme v nich seba aj tých, ktorí nám možno ublížili, odpovede na otázky, ktoré si sami nevieme zatiaľ zodpovedať. Pre cudzie zážitky, s ktorými sa nevieme stotožniť, nikdy v duši nenájdeme dostatok miesta.

♥ Prečo ti napadla práve táto téma?

Témou vtedajšieho týždňa bol nový začiatok, a hoci sme ju v redakcii všetci pochopili inak, ja som ihneď vedela, že ju spracujem trošku z iného uhla pohľadu. Popravde som aj trochu so strachom premýšľala, či mi niečo také prejde, hoci som vždy mala v písaní voľnú ruku… Už dávno som chcela prispieť na web článkom, ktorý by poukazoval na dôležitosť pokojného rodinného zázemia, no nevedela som, ako tému rozobrať tak, aby zapasovala do kontextu nášho portálu. Myšlienky som mala v hlave už dávno, len som akosi čakala na ten správny čas. A ten nastal až pred niekoľkými týždňami.

Téma článku sama osebe vôbec nie je ľahká. Každý text, v ktorom ľudí nabádame k zmene, prípadne poukazujeme na to, že aj keď si svoje chyby neuvedomujú, môžu škodiť nielen im, ale napríklad aj ich deťom, sa vždy stretne i s nepochopením. Viem, že si mnoho čitateľov len prečítalo titulok a nasrdilo sa, že burcujem ženy, aby odišli od svojich partnerov. No ten, kto si text prečítal celý a ovláda aspoň základy čítania s porozumením, musel pochopiť môj zámer. Chcela som ľuďom otvoriť oči a ukázať im, že ak sú deti jediným spojivom rodičov, je to veľmi zlá cesta, ktorá by sa mala vziať radšej z kratšieho konca.

Ak dieťa nevidí, ako sa otec na mamu pozrie s láskou a ako mama vníma otca ako svojho hrdinu, môžete ho zasypať aj stovkami darčekov, nikdy mu do života nedáte to, čo by ste mali…

pinterest.com

♥ Je to podľa teba častý jav? Zostávajú partneri v nefungujúcom vzťahu iba kvôli deťom?

Samozrejme. Ja sama som túto vetu počula snáď tisíckrát. Od mojich kolegov a kolegýň, od rodinných známych a v dospelosti, keď sme sa s mamou vedeli porozprávať ako dvaja rovnocenní komunikační partneri, to vyslovila aj ona. „Vieš, Lucinka, my sme s otcom zostali spolu kvôli vám. Vtedy nebolo v móde rozvádzať sa…“

V tej chvíli sa mi chcelo hrozne plakať. Nevedela som, či jej mám povedať, ako veľmi nám to ubližovalo, ako ťažko sme sa vysporiadávali s tým, čo sme doma videli, alebo či mám skôr mlčať… Nechcela som ju raniť, bála som sa, že si to bude vyčítať… Bola to naozaj silná chvíľa. Pozerala som sa do očí svojej mamy, v ktorých som videla presne to isté trápenie, ktoré mám vo svojich očiach aj ja. Len s tým rozdielom, že ja sa už každý deň nepozerám na to, ako otec hľadá pravdu vo víne, no ona tento obraz bude vidieť až do smrti. Aj dnes si totiž na ňu hocikedy spomeniem a je mi do plaču, pretože viem, že ona v tomto pekle zostala a na všetko, čo sa doma deje, je už úplne sama.

Takže aby som to zhrnula… Áno, aj dnes spolu rodičia zostávajú kvôli deťom. No verte mi, je to zbytočné… Ak dieťa nevidí, ako sa otec na mamu pozrie s láskou a ako mama vníma otca ako svojho hrdinu, môžete ho zasypať aj stovkami darčekov, nikdy mu do života nedáte to, čo by ste mali…  K výchove dieťaťa nie je potrebné nič. Iba láska, ktorá je cítiť z pohľadov, z giest, zo slov a z každého kúta domácnosti. 

Možno si myslíte, že ak doma nie je svedkom násilia alebo hádok, určite mu neškodíte tým, že sa s partnerom už nemilujete. No nie je to tak. Aj dieťa je bytosť ako my všetci – chceme dokonalosť, chceme, aby všetko bolo perfektné. Dieťa možno ani samo nevie, že mu chýba pohľad na rodičov, ktorí sú si vzájomnou oporou, ktorí sa spolu smejú, no predsa tento deficit kdesi v duši pociťuje. Myslím si, že len máloktorý rodič si uvedomuje svoju zodpovednosť – práve mama a otec sú tými, kto má dieťa naviesť do sveta vzťahov a ukázať mu, ako sa muž správa k žene a žena zasa k mužovi. Keď má celé detstvo pred očami nesprávny príklad, dúfať, že raz skončí vo fungujúcom vzťahu, je utópia.

Za najväčší problém považujem to, že sa rodičia nikdy nerozviedli a my deti sme tak prišli o šancu na nový začiatok.

♥ Ako vyzeralo tvoje detstvo?

Po prečítaní toho článku mi prišlo veľa správ o tom, v ktorých som vycítila, že si ľudia predstavili, že pochádzam z totálne asociálnej rodiny. (smiech) No nič také sa nedialo. Mám dvoch súrodencov, narodila som sa neďaleko Bratislavy a medzi mamou a otcom to jednoducho už odmalička škrípalo, avšak vieme o tom iba my. Nik zvonku, dokonca ani najbližšia rodina netuší, čo sa u nás odohrávalo. Otec to vždy vedel dobre zamaskovať a v spoločnosti je pomerne obľúbený, myslím si, že by jeho najbližší známi nikdy neuverili tomu, čoho je schopný.

Citlivým miestom našej rodiny, od ktorého sa odvíjajú ďalšie problémy, je otcov vzťah k alkoholu – práve jeho pravidelné popíjanie bolo spúšťačom dusnej atmosféry, mnohých incidentov a hádok. Za najväčší problém však považujem, že sa rodičia nikdy nerozviedli a my deti sme tak prišli o šancu na nový začiatok. Stali sme sa špongiami všetkej emocionálnej špiny, ktorá sa v našej domácnosti nachádzala. Musím však povedať, že bolo o nás postarané, všetci traja sme v škole výborne prosperovali a vždy sme mali všetko materiálne, čo sme potrebovali. A ani raz som nebola svedkom domáceho násilia.

Hádky či dusnú atmosféru neskryjete do druhej izby a nezavriete za tým dvere.

pinterest.com

♥ Ako takéto prostredie vplýva na detskú psychiku?

Omnoho viac, než si dospeláci myslia… Keď z úst dospelého človeka počujem vetu: Je to len dieťa, ešte ničomu nerozumie, mám chuť ho prefackať, aby sa konečne zobudil. Deti vnímajú všetko. Naozaj všetko, čo sa doma odohráva, a nie, hádky či dusnú atmosféru neskryjete do druhej izby a nezavriete za tým dvere. Deti nie sú hlúpe, treba si uvedomiť, že sa nachádzajú v životnom období, kedy všetko nasávajú, ich pozorovací talent dosahuje maximum, klesá až v puberte či v dospelosti – vtedy už máme aj vlastný svet, vlastné problémy, vlastné názory, ktoré si formujeme podľa seba. 

Zatiaľ čo ako deti sme odkázaní len na to, čo sa deje doma, a predtým, ako sa začneme skrývať pred svetom, musíme toho ešte veľmi veľa odpozorovať. Decká síce utiekajú k rozprávkam a vymýšľajú si vlastné príbehy, no to ešte neznamená, že skutočný svet nevnímajú. Ak je na svete niekto, kto má zastretý zrak, kto filtruje realitu, kto sa dokáže emočne obrniť a mnoho vecí mu uniká, tak sú to práve dospelí ľudia, no určite nie deti.

Nechodila som ešte ani do školy, ale už som si uvedomovala, že otec je alkoholik. Presne som dokázala rozpoznať, čo sa bude diať, ak o chvíľu nezaspí, vedela som, kde má schovanú fľašu, dokonca i to, aký alkohol práve pije. Z vína nikdy neboli hádky, skôr mal vtedy chuť podnikať s nami rôzne aktivity, z vodky bolo doma peklo. Tvrdý alkohol v ňom vyvolával agresivitu, bol uštipačný k mame, mal potrebu všetko vyriešiť, o všetkom sa rozprávať, chcel sa „pobiť za svoju pravdu“. Stačilo tak málo a celú noc sa u nás búchalo dverami. 

Aby som to ľuďom, ktorí si stále myslia, že deti nič nevidia, pripomenula – nemala som ani šesť rokov. Bola som drobec, ktorý miloval puzzle či rozprávky na magnetofónových páskach a popritom som premýšľala, či sa v noci v pokoji vyspíme alebo sa budem triasť v posteli a priať si, aby opitý otec konečne zaspal.

Viem, že nie je ľahké len tak sa zbaliť a vziať deti pod pazuchou kamsi preč. No je ľahšie trpieť až do konca života?

♥ Prečo si dospeláci myslia, že tieto veci pred deťmi skryjú?

Dokážem ich v tomto spôsobe zmýšľania pochopiť, no nikdy sa nedokážem udržať, aby som ich mylný názor nepoopravila. Za každou jednou vyslovenou vetou „Je to len dieťa“, sa skrýva hrozne veľa emócií. Rodičia tým klamú sami seba, že je všetko v poriadku. Oni nefungujúci vzťah s druhým partnerom vnímajú ako niečo, čo nie je také zlé, čo sa nedá zmeniť, a tak si možno ani neuvedomujú, ako tým svojmu dieťaťu škodia. Žijú v tom príliš dlho na to, aby v sebe našli odhodlanie niečo zmeniť. Sú ako žaba, ktorú niekto hodí do studenej vody, postupne ju zohrieva a ona si ani neuvedomí, že voda, v ktorej si sedká, začína vrieť. Pre nich je to rutina, osud, s ktorým sa zmierili, pre deti je to peklo, z ktorého sa nemôžu dostať von.

Takisto treba prihliadať aj na iné faktory – finančné zázemie oboch partnerov, opora blízkych, schopnosť vziať svoj život do vlastných rúk… Viem, že nie je ľahké len tak sa zbaliť a vziať deti pod pazuchou kamsi preč. No je ľahšie trpieť až do konca života? Ak sme nedokázali posúdiť, či je partner tým pravým a či budú naše deti vyrastať v normálnej rodine, ktorá im bude poskytovať bezpečie, o to viac musíme svoju chybu napraviť a popracovať na zmene. Čo sa stalo, už nezmeníme, ale dokážeme zmeniť to, čo bude neskôr… Dieťa nemôže za to, že sme sa hrnuli do založenia rodiny len pod vplyvom vášne a túžby, ktoré nie sú podmienené láskou. Takíto rodičia potom deti ochraňujú aj pred nástrahami, ktoré vôbec nebezpečné nie sú, len aby svojmu svedomiu trochu uľavili.

Je mi ľúto, keď vidím, ako veľmi sú dnes rodičia úzkostliví a boja sa dieťa pustiť von na ulicu, no doma mu ubližujú tým, že si navzájom vymieňajú nadávky. Nie pády a modriny z ihriska deťom kazia život. Ale vzťah medzi rodičmi, v ktorom je badať dosť vážnu trhlinu…

pinterest.com

♥ Čo tým presne myslíš?

Uvediem krásny príklad… Bývam v paneláku, nado mnou je mladá rodinka s dvomi deťmi. Chlapec môže mať tak päť rokov, dievčatko niečo vyše roka. Rovno pod našou bytovkou je detské ihrisko, kam sa s nimi mama chodí hrávať, a nemusím sa ani pozerať von oknom, aby som vedela, že tam táto rodina je. Mama na toho chlapca striehne ako sup, celou ulicou sa nesú jej upozornenia a výkriky, aby si Alexko dal pozor, aby nechytal to a tamto, aby neliezol tak vysoko, aby, aby… Stále nejaký zákaz, príkaz, rozkaz. V kombinácii s jej vysokým piskľavým hlasom je to zážitok pre celé sídlisko, nie je možné mať vtedy otvorené okno, inak by som ohluchla. Jeho mama ho chce tak veľmi ochrániť, aby nespadol alebo sa nezranil, až z nej niekedy doslova šaliem.

No keď sa vrátia domov, do niekoľkých minút je u nich taká hádka, že mi je z toho do revu. Otec týchto detí kričí po ich mame, nie jedenkrát ju častoval naozaj vulgárnymi výrazmi, vyčíta jej, že nie je upratané, občas je z ich bytu počuť taký tresk, až mám pocit, že v nervoch zhodil minimálne celú obývačkovú stenu. Pritom keď ich stretnem na chodbe, je to stelesnená kôpka úsmevov a vtipu. Pravdepodobne si myslia, že panelákové steny pôsobia ako bombový úkryt a nič nie je počuť.

A vtedy mám chuť spýtať sa tej ženy – Prečo chceš toho chlapca vonku ochrániť pred rozbitými kolenami, no doma ho neochraňuješ pred tým, čo sa tam deje? Decko zabudne na to, že si na hojdačke buchlo hlavu – samozrejme, ak dôsledkom toho pádu neskončí v kóme –, no nikdy nezabudne, ako otec ponižoval mamu. Je mi ľúto, keď vidím, ako veľmi sú dnes rodičia úzkostliví a boja sa decko pustiť von na ulicu, no doma mu ubližujú tým, že si navzájom vymieňajú nadávky. Nie pády a modriny z ihriska deťom kazia život. Nie cudzí ľudia sú nástrahou… Ale vzťah medzi rodičmi, v ktorom je badať dosť vážnu trhlinu, je to, pred čím by sme mali deti ochrániť. Ak sa to nestane, môžete si svoj strach kompenzovať vo všetkých iných rovinách, aj tak ako rodič zlyháte.

Nie raz sa stáva, že ak má žena otca napríklad alkoholika a tieto zážitky nespracuje, pritiahne si ako partnera muža, ktorý má tiež problémy s alkoholom.

♥ Dá sa teda povedať, že takéto detstvo poznačí človeka na celý život?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rozhovor #13 – ZeoZoe – nielen o tom, prečo je dôležité začať od seba

To je viac ako isté. Dieťa, neskôr už dospelý človek, ktorý vyráža do sveta s takýmto emočným základom, bude musieť zabojovať omnoho viac ako tí, ktorí dospeli v láskyplnej domácnosti. Nechcem povedať, že má automaticky skazený život a nulovú šancu, aby sa stal šťastným. No predsa len si za sebou ťahá akúsi železnú guľu, ktorá ho trochu brzdí, ťaží, ovplyvňuje jeho kroky a sem-tam sa kvôli nej ocitne aj na mieste, kde by sa za iných okolností neocitol.

Nie raz sa stáva, že ak má žena otca napríklad alkoholika a tieto zážitky nespracuje, pritiahne si ako partnera muža, ktorý má tiež problémy s alkoholom. To je prípad mojej mamy. Až v dospelosti mi povedala, že starký taktiež popíjal viac, ako by sa patrilo.

Môj kolega mi zasa nedávno spomínal, že zažil niečo podobné. Jeho mama bola výbušná povaha, k otcovi neprechovávala žiaden rešpekt, často bol svedkom, ako si k nim domov priviedla iného muža. Nakoľko sa na ňu hneval až do jej smrti a zášť k nej mal v sebe hlboko zakorenenú, stretol dve rovnaké partnerky, ktoré ho obrali o roky života. Nemyslím si, že tu ide o náhodu. Len proste ako ľudia priťahujeme to, čoho sa bojíme a s čím sa nevieme zmieriť.

Za nešťastným detstvom sa nedajú zabuchnúť dvere, nie je možné zabudnúť, odísť z domu a cítiť sa ako znovuzrodený.

pinterest.com

♥ Aké dôsledky to zanechalo na tebe?

Je ich dosť a čím som staršia, tým viac ich objavujem. Za nešťastným detstvom sa nedajú zabuchnúť dvere, nie je možné zabudnúť, odísť z domu a cítiť sa ako znovuzrodený. Ten strach, tie pocity, tie obavy, ten stres… To všetko zostáva v nás už po celý život a našou úlohou je pomenovať to a naučiť sa s tým pracovať.

Asi by bolo dobré uviesť nejaký príklad, napadajú mi hneď dva, ktoré som objavila až vtedy, keď som začala žiť so svojím partnerom. Prvý by som pomenovala názvom zavreté dvere. Neviete si predstaviť, čo to vo mne spustilo, ak si partner šiel napríklad vybaviť pracovný hovor do vedľajšej izby a mne v miestnosti, kde som práve bola, zavrel dvere, aby ma nerušil. Vždy sa mi stalo, že sa mi totálne pretočila nálada, cítila som úzkosť, stiesnenie, chcelo sa mi plakať, myseľ som mala plnú spomienok, na ktoré nespomínam rada. 

Až po rokoch som pochopila, že nie som divná ani za to nemôžu hormóny. Dlho mi trvalo, kým som si tento proces v sebe vysvetlila. Všetka tá úzkosť je spojená s obdobím, keď som bola v pubertálnom veku, prišla som domov zo školy a videla som, že otec je zasa pod vplyvom alkoholu. Nezáležalo na tom, čo som chcela robiť, všetko muselo ísť bokom a šla som sa zavrieť do svojej izby. Mnohokrát aj hladná. Nechcela som sa na neho v takomto stave dívať, nechcela som ho ani len vidieť a potichu som sa na neho hnevala zavretá v izbe s pocitom, že ak z tej izby vyjdem, znovu ho uvidím, možno sa i pohádame. A presne tento pocit uväznenia, hnevu a bezmocnosti sa mi v dospelosti vynáral vždy, keď partner urobil úplne obyčajnú vec – zavrel za sebou dvere. Tak banálna hlúposť, no pritom to bol tak silný spúšťač.

Nezažila som nič zlé, len dlhodobý tlak a stres, a napriek tomu sa dnes vyrovnávam s dôsledkami. Neviem si predstaviť, čo všetko musia spracovať deti, ktoré sú svedkami napríklad domáceho násilia.

Druhý dôsledok pomenujme ako zapnutá televízia. Keď som odišla z domu, ani mi nenapadlo kúpiť si telku. Fungovala som bez nej, vôbec mi nechýbala a nikdy som sa nad tým nepozastavila. Problém nastal, keď sa ku mne prisťahoval priateľ a televíziu si priniesol so sebou. Stačilo, ak som počula, že je zapnutá, a mala som nervy na dranc. Nevedela som sa na nič sústrediť, nálada mi klesla do depresívnych rovín a znovu sa objavoval pocit stiesnenosti.

Dôvod som taktiež pochopila až časom. S televíziou mám spojeného môjho otca. Kým doma nebol, nikdy nebola zapnutá, no len čo prišiel, prvé, čo urobil, bolo to, že chytil ovládač do ruky a v momente sa bytom niesol šum z televíznej obrazovky. V podvedomí som si hluk z televízie spojila s tým, že je doma člen našej domácnosti, ktorý mi narúša pohodu a ktorý kedykoľvek môže vyvolať hádku. Keď som si to takto objasnila, nestačila som sa čudovať, čoho je ľudská psychika schopná a kam až siaha stopa našich nepekných spomienok.

Viem, že sa to niekomu zdá ako hlúposť, avšak takýchto dôsledkov som v sebe objavila mnoho a mali obrovský vplyv na moje vzťahy. Mohol to byť akokoľvek úžasný muž, prestávala som sa v jeho blízkosti cítiť dobre, pretože či chcel, či nechcel, stále vo mne spúšťal tieto časované bomby. Jedinou mojou túžbou vtedy bolo odísť niekam, kde budem sama. Skutočne si neviem predstaviť, ako sa so svojimi spomienkami vyrovnávajú ľudia, ktorí v detstve zažili omnoho horšie veci. Ja som neprežila nič iné, len dlhodobý tlak a stres, nechcem vedieť, s čím všetkým sa musia vyrovnať deti, ktoré vidia napríklad fyzické násilie.

Brat na našu rodinu rezignoval. Nakoľko je to chlap, musí v sebe niesť ešte viac hnevu a bezmocnosti, že situáciu doma nedokázal ovplyvniť.

pinterest.com

♥ Rozprávali ste sa o tom niekedy so svojimi súrodencami? Pociťujú rovnaké dôsledky ako ty?

So sestrou máme dôverný vzťah, takže keď som jej raz spomínala, že sa na seba hnevám za to, že neviem odhodiť takéto citové bremená, povedala mi, že ona zažíva niečo podobné. Odkedy sa osamostatnila, neznáša, ak musí ísť do neznámeho podniku. Bar, pub, reštaurácia, čokoľvek… Cíti sa tam stiesnene, jediné, po čom túži, je rozbehnúť sa domov. Nie je to nič, čo by jej kazilo život, no predsa len by takto psychika nemala fungovať. 

Spoločne sme prišli na to, že to pramení z detstva a z čias, kedy ju otec brával so sebou do krčmy. Veľakrát sa stalo, že zabudol, že treba ísť domov, že je čas dieťa uložiť do postele, bolo mu jedno, že sestra ráno vstáva do školy, prípadne si musí ešte ako druháčka urobiť úlohy. Nie raz ho videla zaspať na stole a ona sa bála, ako sa dostane domov.

Hovorila mi, ako otcovi niekedy dohovárali barmani, aby ju vzal preč, a upozorňovali ho, že dieťa mu tam plače, nad čím on len mávol rukou. Keď bola mama na nočnej, takéto niečo sa stávalo pravidelne – my s bratom sme boli sami doma, sestru so sebou, ktovie prečo, všade vláčil. Nehovorí sa mi to ľahko, keď si svoju veľkú sestru predstavím, ako plačúc sedí kdesi v krčme štvrtej cenovej a bojí sa, že zajtra dostane poznámku, pretože si nemôže urobiť úlohu, je úplne logické, že aj dnes, takmer po tridsiatich rokoch, má strach z neznámych spoločenských priestorov.

A brat, ten na našu rodinu rezignoval. Veľmi rýchlo odišiel z domu, čo najskôr, ako to šlo, si vybudoval vlastné rodinné hniezdo, a domov sa nevracia takmer vôbec. Nevyčítam mu to, viem, že je za tým skrytá bezmocnosť. Chcel niečo zmeniť, no nevedel ako, nemohol… A tak k rodičom nechodí, pretože by si tým len pripomenul všetko to, kvôli čomu ako dieťa trpel. Nakoľko je to chlap, musí v sebe niesť ešte viac hnevu a bezmocnosti, že situáciu doma nedokázal ovplyvniť.

pinterest.com

♥ Aký to malo dopad na tvoje vzťahy?

Prvý vážnejší vzťah to ovplyvnilo fatálne. Nevedela som, prečo sa zrazu cítim tak zle, aj keď sa mi vlastne splnil sen – spolužitie s partnerom v jednej domácnosti. Dnes seba spätne vnímam ako hysterku, ktorá nič nezvládla. Hnevala som sa na neho, na seba, na všetkých, nechápala som, čo sa to deje. To, že všetka tá úzkosť je len asociáciou na zážitky z detstva, som pochopila až omnoho neskôr.

V druhom vzťahu to už bolo o niečo lepšie, vedela som, prečo sa vo mne odohráva to, čo sa odohráva, ale to ešte neznamenalo, že problém je vyriešený. Skôr ma každá nepekná chvíľa zabolela a cítila som voči sebe hrozný hnev, až som ku koncu prestávala jednoducho vládať. Snažil sa mi pomôcť aj partner, no ako pomôžete človeku, ktorý si musí pomôcť sám, len nevie ako? Chcela som znovu bývať sama a mať pokoj od týchto chvíľ, ktoré mi ukazujú, že sa ešte musím mnohému priučiť. Vyčerpávalo to nielen mňa, ale aj jeho.

Áno, boli tam aj iné trhliny, ale moje rozpoloženie a vyčerpanie, že stále musím čeliť spomienkam, ma priviedli k dosť ráznemu kroku a po dohode sme tento vzťah ukončili. Možno som sa vtedy rozlúčila s mužom svojho života, neviem… Každopádne dnes som sama a do žiadneho vzťahu sa veľmi nehrniem.

So spomienkami sa dá pracovať, hoci spočiatku to ľahké nie je. Je to dlhý, ak nie aj celoživotný proces, v ktorom sa musíte naučiť prebrať za seba zodpovednosť.

♥ Je možné sa voči takýmto dôsledkom obrniť?

Ťažko povedať… Každé dieťa nazbiera v neharmonickej domácnosti iné zážitky, ktoré iným spôsobom aj spracuje. Ako som už povedala vyššie, nie je možné to len tak vypustiť z hlavy, všetko, čo prežijeme, najmä v detstve, v nás zostáva zakorenené. No zasa sa nejdem stavať do roly pasívnej obete, ktorá celý svet obviňuje za to, že sa nevie vysporiadať s neporiadkom, čo si nosí v duši. Tento rozhovor aj môj článok majú úplne iný účel – chcem poukázať na to, že šťastné detstvo je základ a nefunkčný vzťah medzi rodičmi by sa nemal bagatelizovať.

Určite sa však dá so spomienkami pracovať, hoci spočiatku to ľahké nie je. Je to dlhý, ak nie aj celoživotný proces, v ktorom sa musíte naučiť prebrať za seba zodpovednosť, mnoho vecí nechať za sebou a mnohým ľuďom odpustiť. Nie je to záležitosť, ktorá sa vyrieši za hodinku či dve u psychológa. Je to tá najťažšia práca na svete – na sebe, na vzťahoch k sebe samému aj k ostatným.

Každá emócia, ktorú nevieme predvídať a ktorá nás prekvapí v špecifickej situácii, má pôvod v minulosti a najčastejšie práve v detstve.

♥ Myslíš si, že je to častý jav – keď nám z ničoho nič aj malá drobnosť pokazí náladu, prípadne nám navodí nepríjemný pocit na duši?

Samozrejme, čelíme tomu všetci, niektorí častejšie, iní menej často, a väčšina z nás si to ani neuvedomuje. Sme totiž príliš zamestnaní problémami a životom samotným, že si len výnimočne nájdeme čas na to, aby sme rozanalyzovali naše myšlienky a emócie.

No každá emócia, ktorú nevieme predvídať a ktorá nás prekvapí v špecifickej situácii, má pôvod v minulosti a najčastejšie práve v detstve. Nespracované spomienky, to sú všetky tie slzy, ktoré sa vzali bohvie odkiaľ, všetok ten strach, ktorý nemá príčinu, všetok ten smútok, ktorý nás prepadol vo chvíli, kedy sa všetci naokolo smejú a my by sme sa mali smiať s nimi, lenže… Cítime sa inak a nerozumieme si. Už dávno viem, že každý pocit, ktorý ma zaskočí, nemôžem prehliadnuť a musím pátrať po jeho príčine.

pinterest.com

♥ Aký máš dnes vzťah k rodičom?

S mamou veľmi dobrý a môžem povedať, že na to, čo som s otcom prežila, je môj vzťah k nemu až vynikajúci. Hoci som sa ako dospievajúce dievča často zaprisahávala, že len čo to bude možné, odídem z domu a nikomu sa viac neozvem, dnes to vnímam úplne inak. Viem, že je mojou povinnosťou stáť pri mame a takisto poskytnúť rodičom istotu, že ak by sa čokoľvek stalo, som ochotná im pomôcť. 

Nakoľko bývam celkom ďaleko od rodného mesta, s otcom sa mimo sviatkov vôbec nekontaktujeme, no s mamou si volám pravidelne a vie o všetkom, čo sa v mojom živote deje. Ak by som z domu zdrhla a viac sa o nikoho nezaujímala, znamenalo by to len jediné – že ešte potrebujem spracovať tak veľa bolesti.

Nikdy nedovoľte, aby sa z dieťaťa stal rukojemník vašej lásky, ktorá je dnes zabalená do hnevu a pocitu, že vám je ublížené.

pinterest.com

♥ Čo by mali teda partneri robiť/nerobiť, aby svojmu dieťaťu poskytli ten najlepší emocionálny základ?

Ak rodičia po rokoch dokážu premeniť spaľujúcu lásku na to najpevnejšie priateľstvo, v ktorom hlavnú úlohu hrajú rešpekt a úcta k tomu druhému, majú vyhraté. Oni aj ich deti.

Rodičia by si mali v prvom rade rozumieť a ak náhodou nastane moment, kedy sa vzájomné porozumenie vytratí, treba k sebe opäť hľadať cestu. Kvôli sebe, kvôli dieťaťu, z rešpektu a z úcty k tej láske, ktorá tam raz bola. Nemusí byť vždy všetko ružové, no nikdy by sme nemali dovoliť, aby bolo všetko len čierne. V prípade, že z tej čiernoty už niet cesty späť, musíme podniknúť také kroky, aby sme v nej nezostali naveky. Pretože ako som už raz písala… Niekedy je lepšie odísť… Práve kvôli deťom.

A čo nerobiť? Nikdy, skutočne nikdy nedovoľte, aby sa z dieťaťa stal rukojemník vašej lásky, ktorá je dnes zabalená do hnevu a pocitu, že vám je ublížené. Nerozumiem, čo si chcú rodičia dokázať tým, že jeden druhého ponižujú pred dieťaťom. Dieťa nemôže za to, že ste sa slepo zamilovali, že túžba mať rodinu prevýšila triezve zmýšľanie. Rovnako nemôže za to, že vám niekto ublížil, že vám vzťah nevyšiel. To nie je jeho vec, ale vaša, tak na deti, prosím, nikdy neprenášajte svoju bolesť či svoje rozhorčenie.

♥ Dá sa povedať, že by si si z detstva odniesla niečo pozitívne, čo si napríklad tvoji rovesníci vyrastajúci v harmonickej rodine, neodniesli?

Jasné, že áno. Vždy som sa snažila hľadať kúsky dobra aj v zlých zážitkoch. To pozitívne sme tu už, myslím, trochu aj načrtli… Detstvo mi otvorilo oči, naučilo ma ako dospeláčku pracovať so svojimi emóciami, viac som vďaka tomu pochopila ľudskú psychiku. A veľkým plusom je aj to, že si viac ako iní uvedomujem, aké je dôležité zvážiť, s kým si založím rodinu, a aká dôležitá je pokojná domácnosť pri výchove detí.

Facebook komentáre