Smútok a depresia… Tak často zamieňané pojmy. Niektorých z nás dokonca nedostatok znalostí stále núti vyslovovať vety, ktoré dokážu osobe, ktorej sa depresia týka, ublížiť. „Aj ja sa občas cítim smutný bez príčiny, to prejde…“ „Hlavne sa v tom smútku neutápaj.“ „Aj ja som mal minulý týždeň totálnu depku.“ „Začni niečo robiť, takto ťa ten smútok nikdy neprejde.“ „Všetci máme svoje problémy, komu je dnes dobre?“ „Jasné, že máš depku, keď celý deň sedíš doma a nikam nechodíš.“ „Depresiu treba rozhýbať, ak by si začal cvičiť, prejde ťa to…“ A takto by som mohla pokračovať donekonečna. Ľudia, ktorí depresiou trpia alebo trpeli, by zoznam nevyžiadaných rád alebo poznámok vedeli rozšíriť o stovky ďalších viet…
Aj keď sa pýšime tým, že sme vyspelá spoločnosť, realita poukazuje na to, že stále máme čo doháňať. V myslení, v empatii, v schopnosti vžiť sa do kože toho druhého, aj keď sa nás jeho problém bytostne netýka. Vynikajúcim príkladom je napríklad depresia… Ten, kto si ňou neprešiel, ju bagatelizuje, a o ľuďoch, ktorí ňou trpia, si myslí, že sú len slabí a nedokážu sa vyrovnať so svojimi problémami či pocitmi.
Aj o predsudkoch a uzatvorenej mysli sa dnes porozprávame s našou čitateľkou Luciou. Do nášho blogu napísala pár článkov a ako to už medzi ženami býva, okrem informácií ohľadom publikovania jej textov sme sa cez mail zakecali aj o iných veciach. Neskôr sa mi zdôverila s tým, že trpela depresiou a možno i preto teda dokáže do svojich článkov vniesť toľko emócií.
A tak keď sme sa v redakcii začali pripravovať na tému tohto týždňa #smútok, vedela som, že respondentku na rozhovor už nemusím hľadať. Stretli sme sa v kaviarni, kde si ku mne prisadla navonok bezstarostná mladá žena, o ktorej by si nik nepomyslel, že si prešla mesiacmi totálnej prázdnoty. Lucia sa rozhodla zostať v anonymite, pretože jej depresiu aj jej najbližší vnímajú ako zlyhanie. Ako sa žije človeku, ktorého ochorenie nie je viditeľné navonok a jeho rodina sa zaň dokonca hanbí?
…
unsplash.com
♥ Lucia, na začiatok začnime tým, ako prebiehalo tvoje detstvo…
Veľmi dobrý úvod, je vidno, že si si niečo o depresii naštudovala. (smiech) Aby som túto pochvalu trochu rozvinula – časom som na depresívnych ľuďoch začala pozorovať jeden spoločný znak, a tým bolo práve aj „komplikované“ detstvo, prípadne chýbajúce rodinné zázemie.
Odpoveď na tvoju otázku znie – mňa a moju sestru vychovávala len mama, ktorá sa z odchodu otca dlho spamätávala. Nemôžem jej nič vyčítať, tiež nemôžem povedať, že by ma niekto zanedbával, no rovnako nešlo ani o žiadnu idylku.
U nás doma nebolo veľmi v móde vyjadrovať svoje city a emócie, o tom, ako sa cítime, sme sa nikdy nerozprávali, pritom by to v rodine mala byť bežná vec. Problémy sme si skôr všetci nechávali pre seba. Teda aby som to zhrnula – v detstve mi chýbali prejavy lásky z maminej strany a závidela som kamoškám, ktoré mali so svojou mamou priateľský vzťah. Občas ma ten chlad, ktorý u nás doma vládol, hlavne v období dospievania, pekne štval.
Prvé príznaky depresie som brala ako súčasť môjho života.
♥ Kedy sa u teba začali prejavovať prvé príznaky depresie?
Prvé symptómy boli „úplne tiché“ a dopátrala som sa k nim až neskôr, keď depresia u mňa vyvádzala naplno. Začalo sa to, keď som mala možno tak desať rokov, čo asi bude niekomu znieť divne, ale dnes som si istá, že to, čo som vtedy cítila, boli prvé varovné signály, že sa niečo deje alebo bude diať neskôr.
Už ako dieťa som mala hlavu plnú myšlienok, s ktorými keď som sa zdôverila rovesníkom, nerozumeli mi. Časom som pochopila, že som v tomto „výnimočná“ a nechávala som si to pre seba. Fantázia mi fungovala naplno, mala som nesmierne plodné tvorivé obdobia, stále som niečo maľovala, písala, vymýšľala, vstávala som skoro ráno aj počas prázdnin. Jednoducho som bola taký malý „duracellko“, ktorý si v hlave povymýšľal stovky príbehov a zžil sa s nimi natoľko, až vedel kvôli fiktívnym zážitkom aj plakať.
Až kým neprišlo takzvané protipólne obdobie, kedy som nemala silu ani energiu na nič. Nevedela som vyliezť z postele, vyspávala som do obeda, v škole sa mi vtedy zhoršili výsledky, moje obrázky, príbehy a všetko, čo som vytvárala, ma zrazu prestávali tešiť. Vravela som si, že to nemá zmysel, že tým len strácam čas, prestalo ma to nabíjať energiou, svet proste sfádnel.
A presne tu sa začala moja depresia, čo som si však uvedomila až spätne o niekoľko rokov neskôr. Nebolo to nič fatálne, šlo „len“ o úplný pokles energie či motivácie zo sto na nulu. Tieto obdobia trvali pár dní, niekedy aj týždňov a potom znovu nasledovali mesiace, kedy opäť bolo všetko v poriadku. Dnes by mi psychológ šmahom ruky diagnostikoval bipolárnu poruchu (duševné ochorenie, v ktorom sa striedajú fázy „mánie“ a depresie, pozn. red.), no vtedy to nik neriešil a mne tiež nenapadlo, že ide o problém. Brala som to ako súčasť môjho života.
unsplash.com
♥ Pretrvávali tieto stavy až do dospelosti?
Ťažko povedať… Ak aj áno, pravdepodobne som im nevenovala toľko pozornosti, alebo som prechod zo šťastia do smútku pripisovala únave. Každopádne toto striedanie období zažilo svoj kus slávy práve v detstve. V puberte alebo v ranej dospelosti si naň nespomínam.
Žila som tak, že som vlastne prežívala.
♥ Spomínaš si na moment, kedy si si uvedomila, že to, čo cítiš, možno pomenovať názvom depresia?
Tak na to sa pamätám úplne presne. Sedela som v kuchyni za stolom a pozerala sa do taniera s večerou, ktorú som si po príchode z práce v ten deň uvarila. Svet už vtedy v mojich očiach nemal žiadnu farbu, moje vnútro bolo prázdne, bola som vyčerpaná, nemala som chuť na nič. Na jedlo, na stretnutia s priateľmi, na život ako taký… Žila som tak, že som vlastne prežívala.
Ten večer bol pre mňa akýmsi zlomom. Uvedomila som si, že to, čo sa so mnou deje, nie je v poriadku, a tiež som uznala, že ak s tým nič nebudem robiť, skončí sa to fatálne. Večere som sa ani nedotkla, šla som si neosprchovaná ľahnúť do postele a v mobile som si prezerala stránky psychológov v mojom okolí.
Život s depresiou nemá zmysel, vaša existencia nemá zmysel, chcete len nebyť a preniesť sa tak do trochu inej ničoty, ktorá konečne nebolí, ale je naopak upokojujúca.
♥ Ako by si charakterizovala príznaky depresie?
Sú to všetko symptómy, ktoré sa ťažko opisujú slovami. Pojmy, ako sú apatia, duševná bolesť, pokles energie, stratenie zmyslu života, ju síce trochu charakterizujú, no nie je to dosť. V ten večer som si googlila aj príznaky depresie a už vtedy som mala pocit, že sa ma týkajú, no zároveň dostatočne nevystihujú to, čo sa vo mne odohráva.
Depresia je stav ničoty. Je to, akoby z vášho tela odišla duša, ktorá vás vedie a vďaka ktorej viete cítiť pozitívne emócie. Jej odchod je nezvratný a zostane vo vás len prázdno, ktoré bolí, desí vás a vy sa ho chcete zbaviť, no ako zo seba môžete vyhnať „nič?“ Život nemá zmysel, vaša existencia nemá zmysel, chcete len nebyť a preniesť sa tak do trochu inej ničoty, ktorá konečne nebolí, ale je naopak upokojujúca.
Depresia je zhmotnená, no zároveň abstraktná beznádej uväznená vo vašom vnútri. Je to bolesť, ktorú neviete lokalizovať, ktorá vás paralyzuje a rozlieva sa celým vaším vnútrom.
Boli obdobia, kedy mojou jedinou voľnočasovou aktivitou bolo ležať v posteli, strácať sa vo vlastných myšlienkach a podliehať depresii.
unsplash.com
♥ Aký veľký vplyv mala depresia na tvoj život, prácu alebo vzťahy?
Ten vplyv bol obrovský. Depresia zasiahla všetky roviny môjho života. V prvom rade som sa akosi „prestala starať.“ O všetko… O seba, svoj výzor – bolo mi jedno, že mám neumyté vlasy, niečo také ako štandardná hygiena je pre depresívneho človeka nadľudský výkon.
Kôš na bielizeň bol večne preplnený, aby som nemusela zapnúť práčku, radšej som si cez internet objednala nové šaty. V kuchyni to vyzeralo ako po výbuchu a nájsť tam čistú lyžičku bolo umenie, no mne, predtým poriadkumilovnému človeku, to bolo úplne jedno. Schudla som niekoľko kíl a keďže som depresiu neliečila skoro štyri roky, telo nemalo žiadnu výživu, začali mi padať vlasy, pleť bola v katastrofálnom stave.
V práci mi nezáležalo na tom, ako niektoré projekty dopadnú, všetko som vykonávala mechanicky, pretože som k tomu bola donútená. Žiadne voľnočasové aktivity nepripadali do úvahy. Šport, nejaké kurzy, pozeranie filmov, čítanie kníh… Nič z toho nemalo zmysel a nemala som na to ani energiu, ani chuť.
Kedysi som bola spoločenská, milovala som varenie a každý víkend som mala u seba priateľov, ktorým som servírovala svoje kulinárske výtvory. No vplyvom depresie sa zo mňa stal niekto, kto sa vyhýba priateľom a za sporák som sa nepostavila aj niekoľko mesiacov. Mojou jedinou voľnočasovou aktivitou bolo ležať v posteli, strácať sa vo vlastných myšlienkach a podliehať depresii.
Spánok je pri depresii samostatnou kapitolou. Človek, ktorého postihne depresia, môže trpieť nespavosťou alebo aj nadmernou potrebou spánku, ktorý vôbec nezaženie únavu. Ja som zažila oba varianty. Buď boli noci, kedy som sa až do rána pozerala do stropu, alebo som šla spať už o siedmej večer a nedokázala som sa prebudiť ani o desiatej ráno. Nebolo nič medzi tým. Spánok bol v tejto etape veľmi zvláštny – snívali sa mi podivné veci a veľmi ťažko som sa z neho dokázala zobudiť. Nespavosť aj nadmerná spavosť ma totálne vyčerpávali, čo sa odrazilo najmä v práci.
Čo sa týka vzťahov, tam mi depresia spálila mnoho mostov. Mala som stavy, kedy som sa len pozerala na vyzváňajúci telefón a ja som nemala silu zdvihnúť hovor. Mnohokrát som na konci dňa mala desiatky zmeškaných telefonátov a jediné, čo som cítila, bola nechuť niečo riešiť. Správy v telefóne, v rôznych aplikáciách alebo na sociálnych sieťach sa mi každým dňom len hromadili a ja som sa nevedela odhodlať k tomu, aby som si našla pár sekúnd a odpovedala na ne. Vtedy som stratila mnoho kamarátov… Keďže nevedeli, čo presne sa so mnou deje, vysvetlili si to tak, že som stratila záujem udržiavať s nimi kontakt. V skutočnosti som však v tomto období nedokázala udržať kontakt ani sama so sebou.
A určite musím spomenúť aj ďalšiu vec, ktorá mi komplikovala život – všakovaké chronické bolesti. Niekoľko dní trvajúca bolesť hlavy, na ktorú nezabrali ani tie najsilnejšie lieky, nelokalizovateľná bolesť brucha, ktorá neodznela aj celé týždne, pichanie pri srdci, tŕpnutie sánky či rúk, šialená bolesť v krížovej alebo krčnej chrbtici.
Ja osobne som tieto príznaky a komplikácie vôbec neriešila, no poznám ľudí s depresiou, ktorí absolvovali niekoľkomesačné „tour de poliklinika“ a podstúpili všetky možné vyšetrenia so vždy rovnakým výsledkom, ktorý znel – nič vám nie je. Nakoniec po úmorných návštevách rôznych špecialistov zakotvili u psychiatra a ten im diagnostikoval depresiu. Takže aj takto vyzerá depresia – v pokročilých štádiách sa snaží človeka pomocou fyzickej bolesti zaklincovať k posteli, čo sa jej aj vždy podarí.
Depresia robí z človeka vynikajúceho herca. Nie je výnimkou, že aj pár hodín pred samovraždou, si na ňom okolie nič nevšimne.
unsplash.com
♥ Nikto z tvojho okolia si nič nevšimol?
Toto je na depresii najväčšia zvláštnosť. Skryjete ju. Predstavte si, že sedíte v kancelárii v prítomnosti niekoľkých ľudí, cítite neuveriteľnú bolesť, ale na tvári nie je nič znať.
Práve tento jav depresiu odlišuje od smútku. Obyčajný smútok totiž nezamaskujete. Ak ste smutný, oplakávate stratu niekoho blízkeho alebo rozchod s partnerom, vidia to na vás všetci. Ale depresia sa neprejavuje smutnými očami, poklesnutými ramenami ani slzami, ktoré neviete udržať. Depresia sa prejavuje náhlou potrebou kričať od bolesti, hoc aj v miestnosti plnej ľudí, ale nikto z nich to na vás nespozná.
Takže nie, nikto z môjho okolia to na mne nevidel. Možno i preto, že v tej najsilnejšej depresívnej etape som sa stránila ľudí. Keď som neskôr svoju depresiu pred inými priznala, nechceli mi to veriť. Vraj som predsa vždy veselá a vyzerám šťastne. Tomuto ich „posudku“ predchádzali mesiace, kedy som vedľa nich napríklad sedela na obede a premýšľala som, ako a kedy sa zabijem.
Depresia robí z človeka vynikajúceho herca. Nie je výnimkou, že niekto, kto dlhodobo bojuje s depresiou, je ešte pár hodín pred samovraždou usmiaty, výkonný a všetkých naokolo rozosmieva. Keď sa potom blízki o jeho smrti dozvedia, označia ju za skrat, no v skutočnosti je to len vopred premyslený plán, ktorý človek spriadal aj niekoľko mesiacov.
Smútok je prirodzená emócia, ktorá vzniká následkom niečoho, čo sa odohrá „tam vonku.“ Depresia je ochorenie, ktoré je v nás a s vonkajším svetom nemá nič spoločné.
♥ Takže rovnica, že smútok rovná sa depresia, neplatí?
Vôbec nie. Je to, akoby ste chceli porovnať slona s koňom. Obaja sú síce veľkí, ale tam sa všetka podobnosť začína aj končí. Smútok je prirodzená emócia, ktorá vzniká následkom niečoho, čo sa odohrá „tam vonku.“ Depresia je ochorenie, ktoré je v nás a s vonkajším svetom nemá nič spoločné. Naučme sa to, prosím, rozlišovať.
unsplash.com
♥ Ako reagovali ľudia v tvojom okolí, keď si im povedala, že trpíš depresiou?
Veľmi sa to líšilo… Niektorí sa tvárili, že v sebe pre mňa našli kúsok pochopenia, no videla som, že si o tom myslia svoje. Iní zostali zaskočení a nevedeli, čo majú povedať. No a najhoršia reakcia bola taká, ktorú jej hovorca podčiarkol skrytým výsmechom. Toho, ako dnes mladí nevedia čo od dobroty, ako chcú len zaujať, a tak si vymyslia „novodobé“ choroby, som sa napočúvala až-až.
♥ Stretla si sa aj s radami, ako máš depresiu „rozchodiť“?
Jasné, a nebolo ich málo. Mnoho ľudí mi povedalo, aby som niečo robila, veď predsa na internete čítali, že proti depresii zaberá napríklad šport. Nedokázali pochopiť, že depresia nie je o tom, že som „slabý kus“, ktorý sa bez akejkoľvek snahy dostať sa von utápa v bahne.
Rady typu – odpočiň si, a to prejde, prípadne – aj ja mávam depky, nie je to nič hrozné, sa mi zarezávali do uší neustále. Aj vďaka depresii sa mi otvorili oči a zistila som, ako veľmi ľuďom chýba empatia.
Depresia nie je „novodobý výmysel.“ Poznám niekoľko rovesníkov, ktorým napríklad starký alebo jeden z rodičov spáchal samovraždu.
♥ Vieš podľa týchto reakcií zaradiť ľudí „do škatuliek?“ Aký typ človeka mal k depresii najviac uštipačné poznámky?
Nechcem nikoho uraziť a skutočne si vážim každého, kto depresiu rešpektuje a uvedomuje si jej nástrahy. No najmenej pochopenia som našla u starších ľudí, hoci je to totálny paradox. Majú čo-to odžité, takže človek akosi podvedome očakáva, že sa nebudú biť za svoju pravdu a pribúdajúci vek ich naučil aj rešpektovať ostatných. No aj z rozprávania iných pacientov, ktorých postihla depresia, viem, že starší ľudia jej veľmi nerozumejú. Vnímajú ju ako niečo, čo predsa prežili aj oni a „sú tu.“ Prípadne kedysi mladí na niečo také „nemali čas.“
No len ja sama poznám niekoľko mojich rovesníkov, ktorým napríklad starký alebo jeden z rodičov spáchal samovraždu. To naozaj nie je štatistika, ktorá by tvrdeniu, že depresia je novodobý výmysel, hrala do karát. A dovolím si utrúsiť ironickú poznámku – ak za ich čias, ako zvyknú hovoriť, depresia neexistovala, tak sa títo ľudia k samovražde odhodlali asi z číreho šťastia…
Rovnako som bagatelizovanie depresie spozorovala aj u mladých ľudí, ktorí majú totálne uzavretú myseľ a svojimi názormi zostali pozadu… Nedá sa s nimi baviť o ničom, čo by si žiadalo aspoň minimálne pospájanie si niekoľkých súvislostí. Takíto ľudia môžu napríklad zosmiešňovať vegánstvo, o človeku, ktorému záleží na zvieratách, si myslia, že si ich prítomnosťou kompenzuje samotu, nemajú žiaden prehľad o politike, všeobecný rozhľad je v mínusových rovinách. Presne takíto jednoduchší ľudia, ktorí sú zahľadení len do seba a ich obzor sa končí na špičke ich nosa, zvyknú nad depresiou len mávnuť rukou, schuti sa zasmiať a povedať vám, že kiežby mali vaše problémy.
unsplash.com
♥ A čo tvoja rodina?
Tam ma čakalo sklamanie. Reakciu mojej mamy mám pred očami dodnes… „Preboha, Lucia, hlavne to nikomu nehovor.“ To snáď hovorí za všetko. Nebála sa o mňa, bála sa, čo na to povedia iní, pretože takto ona pristupuje k životu a jej mottom je – len aby sa nešírili reči…
Duševné ochorenia sú v jej vnímaní hanbou, návšteva psychiatra svedčí o tom, čo sa z človeka stáva blázon. Je to jej pohľad a ja som sa ani nesnažila niečo meniť. Videla som na nej, že sa za mňa hanbí, a nebudem klamať, zabolelo ma to. Odvtedy sme sa o tom nikdy nerozprávali.
Depresiu si svojpomocne doma nevyliečite. Takýto názor predstavuje zahrávanie sa s ohňom.
♥ Ako si sa rozhodla s depresiou zabojovať?
Keď som si pred sebou priznala, že niečo nie je v poriadku, snažila som sa to najprv potlačiť vlastnou vôľou, pričom dnes sa na tom len smejem. Depresiu si svojpomocne doma nevyliečite, no ja som sa o to predsa len o pokúsila, čo dnes považujem za poriadne nebezpečnú hru s ohňom.
Začala som pravidelne jesť, dopĺňala som rôzne vitamíny, nastavila som si spánkový režim aj harmonogram dňa. Klamala by som, ak by som povedala, že to nemalo žiaden účinok, no určite to nebola komplexná a cielená liečba. Skôr som sa len trochu zmotivovala a našla v sebe odhodlanie vziať svoj život do vlastných rúk.
Po troch mesiacoch som to však vzdala a šla som za psychologičkou, ktorá ma okamžite poslala ku psychiatrovi. Ten mi diagnostikoval silnú depresiu, nasadil lieky a začali sme so psychoterapiou. Ak by sa do mesiaca nekonalo aspoň malé zlepšenie, prišla by na rad hospitalizácia ako posledná možnosť. Našťastie u mňa malý posun nastal, a tak som sa na oddelení psychiatrie neudomácnila.
Ak je v mojom živote jedna vec, ktorú ľutujem, je to práve to, že som sa nešla liečiť skôr. Ušetrila by som si roky trápenia či tápania, zachránilo by to niekoľko vzťahov a vyhla by som sa mnohým zdravotným komplikáciám. Depresiu sami nezvládnete, môžete ju len na chvíľu potlačiť, no zostáva vo vás… Pamätajte na to.
Mala som fázy, kedy myšlienky na samovraždu pre mňa predstavovali oázu pokoja.
unsplash.com
Boli tvoje myšlienky na samovraždu časté?
Áno. Prišli úplne nečakane, ešte v začiatkoch, keď sa depresia u mňa len rozvíjala. Spočiatku ma to vystrašilo, a tak som ich zaháňala. Vo finálnom štádiu však už predstavovali moju jedinú oázu pokoja. Predstavovala som si, ako to celé ukončím, svoj život som považovala za totálne spackaný, myšlienka toho, že budem žiť ďalšie mesiace či roky, ma ubíjala.
Mala som naštudované všetky spôsoby samovraždy a doteraz viem z rukáva vysypať, čo sa s ľudským telom deje, ak sa rozhodne svoj život ukončiť akýmkoľvek spôsobom. Bolo to šialené obdobie a to, že ma dnes desia myšlienky, ktoré ma predtým upokojovali, je len znakom, že som na dobrej ceste a z depresie sa raz dostanem úplne.
♥ Hovorí sa, že človek, ktorý o samovražde rozpráva, ju nikdy nespácha… Opäť ide o ďalší mýtus?
Áno, je to jeden z mnohých mýtov, ktoré sú s depresiou späté. Je dôležité si uvedomiť, že nik nespácha samovraždu len tak. Bolesť, ktorá ho k tomu prinúti, musí byť fatálna a musí zatieniť všetko ostatné. Je to posledný krok, pred ktorým vyskúša všetky formy záchrany a ak ony zlyhajú, až vtedy to skutočne urobí.
To, či o tom rozpráva alebo nie, nemá na jeho konanie žiaden vplyv. Nik si nezoberie život len preto, aby niekomu dokázal, ako veľmi trpí a ako to s ukončením života myslí vážne. Ja som napríklad nikdy nepočula o niekom, kto by spáchal „demonštratívnu“ samovraždu, ktorá sa končí pobytom v nemocnici. No všetci poznáme prípady aj známych ľudí, ktorí ju spáchali preto, že ju považovali za jediný útek z pekla, ktoré si vo svojom vnútri nosili všade, kam sa pohli, a ich rozhodnutie sa už dnes nedá vrátiť späť.
♥ Vždy, keď médiami prebehne správa o samovražde známej osobnosti, vyplávajú na povrch názory, že neuniesla svoju slávu. Ako to vidíš ty?
Takéto reči ma vedia vždy poriadne nasrdiť. Médiá všeobecne neinformujú o samovraždách celebrít „správnym“ spôsobom, ale to je na dlhú a úplne inú debatu. Nie, človek, ktorý si vezme život, sa nezbláznil zo svojej slávy ani to neurobil preto, že už si kúpil všetko, po čom vždy túžil. Rovnako za tým nemožno hľadať žiadnu milostnú aférku, ktorá by sa skončila zlomeným srdcom.
Aj slávni ľudia trpia depresiou, ktorá však môže byť aj symptómom syndrómu vyhorenia. Tvoriví ľudia sú nesmierne citliví, zamýšľajú sa aj nad vecami, ktoré bežnému človeku ani neprídu na um. Ich talent si berie svoju daň a doslova im ukrajuje z duše. Ak to podcenia, nasadia si šialené pracovné tempo, doplatia na to. Takže ten, kto ich označí ich za krehkú a nevyrovnanú osobu, je, na rovinu povedané, hlupák, ktorý by sa radšej nemal k ničomu vyjadrovať.
Aj navonok jeden obyčajný rozhovor dokáže zachrániť život a zmotivuje človeka, aby bojoval ďalej.
unsplash.com
♥ Čo majú ľudia robiť, ak sa stretnú s niekým, kto trpí depresiou, prípadne aj hovorí o samovražde?
V prvom rade musia pochopiť vážnosť ich ochorenia a uvedomiť si, že akákoľvek zmena správania alebo emócií, ktorá nemá zjavnú príčinu, si zaslúži našu pozornosť. Ak to zametieme pod koberec, neskôr nám dá telo na známosť, že sme urobili chybu.
Ak ide o niekoho blízkeho, určite treba pátrať, čo sa za týmito myšlienkami skrýva a čím skôr vyhľadať pomoc. V prípade, že dotyčný odmieta ísť ku psychológovi, pokojne sa s ním môžete skontaktovať vy. V porovnaní s internetom, odborník vám dá oveľa viac cenných rád, ako postupovať, čo si všímať, ako rozlíšiť už spomínaný smútok od depresie.
Buďte tomu človeku oporou, ukážte mu, že môže s vami hovoriť o čomkoľvek a kedykoľvek. Depresívni ľudia sa síce vyhýbajú rozhovorom a stretnutiam, no verte mi, že „inteligentný“ rozhovor o živote a o ich pocitoch si nenechajú ujsť. Preberajte podrobnosti, choďte do hĺbky, bavte sa hoc aj celé hodiny. Aj navonok jeden obyčajný pokec dokáže zachrániť život a zmotivuje človeka, aby bojoval ďalej. Neustále mu však prízvukujte, že nie je hanba vyhľadať pomoc.
♥ Čo najviac pomáhalo tebe, respektíve mala si v časoch, keď si premýšľala nad samovraždou, akýsi oporný bod, ktorý ťa vždy od týchto myšlienok odhovoril?
Áno, a možno sa mnoho ľudí teraz zasmeje, ale tým oporným bodom bol môj kocúr. Žijem sama, našla som ho v motore svojho auta pred niekoľkými rokmi, je na mňa úplne navyknutý a vedela som, že by sa o neho po mojej smrti nemal kto postarať. Vždy, keď šlo do tuhého, spýtala som sa, čo by s ním bolo, a samovraždu som „odložila“ na neskôr, keď si v sebe vyriešim túto otázku.
Nie je pravda, že človek, ktorý sa chce zabiť, nepremýšľa nad dôsledkami. Premýšľa, a veľmi… Dlhodobá depresia nás núti vyriešiť všetko, čo by po našej smrti mohlo niekomu skomplikovať život, hoci som si istá, že miera skratového konania je veľmi individuálna. No poznám viacero ľudí, ktorí si trpiac a z posledných síl zariaďovali posledné veci predtým, ako sa rozhodnú odísť na onen svet. Nakoniec to nik z nich, našťastie, neurobil a ja som na tom bola rovnako.
Nezachránila ma však láska k tomu zvieraťu. Vtedy som už nedokázala cítiť nič, iba bolesť. No zachránila ma zodpovednosť za cudzí život. Tú som ešte cítiť dokázala. A to je aj dôvod, prečo sa pre samovraždu rozhodnú napríklad rodičia malých detí. Nepozerajú na to, že ich deti budú vyrastať samy. Žijú v presvedčení, že by neboli dokonalým rodičom. Ak je v blízkosti niekto, kto sa ich výchovy môže ujať, je to pre nich „poľahčujúca“ okolnosť a odchádzajú z tohto sveta bez výčitiek.
Táto téma by sa nemala zneužívať na to, aby bulvárnemu plátku zvýšila čítanosť.
unsplash.com
♥ Malo by sa o depresii hovoriť viac?
Určite áno, otázkou však je, či by ešte väčšia diskusia k niečomu viedla. Kto chce, potrebné informácie zachytí už teraz, nemám pocit, že by ich bolo málo. A kto nie, môžete mu o depresii prednášať aj každý večer v jeho obývačke, nebude to mať žiaden zmysel.
Podľa mňa by sa v prvom rade mali spamätať médiá a mali by začať informovať o duševných chorobách a ich následkoch o niečo zodpovednejšie. Občas mi je až zle, keď čítam spravodajstvo v mienkotvornom denníku a vidím tam, aký postoj k samovraždám a duševným poruchám niektorí redaktori zaujali. Táto téma by sa nemala zneužívať na to, aby danému plátku zvýšila čítanosť. Senzácie si môžu pokojne vytvárať inde.
Takže žiadne bulvárne titulky ani idealizovanie osoby, ktorá si vzala život. Zmenu vykonajú len informácie o prevencii a kvalitné rozhovory s osobami, ktoré sa duševným ochoreniam venujú. A v neposlednom rade by sa tejto téme mali fundovane venovať aj televízie. Nespomínam si na to, že by psychológ alebo psychiater dostal v telke väčší priestor. Ak som aj náhodou našla skutočne dobrý rozhovor s odborníkom, bol zavesený niekde v online priestore, kde ho napríklad staršia generácia nikdy neuvidí.
Depresia nie je choroba pre každého, drží sa len inteligentných, talentovaných a hlboko cítiacich ľudí, tak neurobte tomuto svetu to, že o vás príde.
♥ Vieš zanechať odkaz aj našim čitateľom, ktorí s depresiou práve bojujú?
Nie ste v tom sami a depresia nie je hanba. Najprv ju musíte prijať, aby ste ju dokázali poraziť. Kašlite na to, čo kto povie, postavte sa za ňu, postavte sa za seba a povedzte si, že ten boj vyhráte. Vyhľadajte odborníka rovnako, ako keby ste si zlomili nohu. Tú by ste tiež nechceli potajomky rozchodiť, aby sa to nik z vašich blízkych nedozvedel a nepomyslel si, že ste len slabí…
Verím vám a už teraz viem, že to zvládnete. Depresia nie je choroba pre každého, drží sa len inteligentných, talentovaných a hlboko cítiacich ľudí, tak neurobte tomuto svetu to, že o vás príde. Život je krásna vec, aj keď niekedy bolí. No tú bolesť v ňom nemusíte mať naveky…
1 comment