Občas sa musíme od niekoho odpútať. Niekoho z nášho života pustiť. Od niekoho sa oslobodiť… Dlhý čas predtým cítime, že by to bolo to najlepšie, čo v danej chvíli môžeme urobiť, avšak istá časť nášho srdca sa tomuto kroku bráni. Bojuje so strachom zo samoty, so smútkom, s láskou. Na druhej strane ale vieme, že rozlúčky, ktoré najviac bolia, také, pri ktorých cítime bolesť už len pri pomyslení na ne, sú najviac potrebné…
Pretože v živote stretneme aj ľudí, ktorí pre nás nie sú tí praví. Ale my… My sa snažíme sami seba presvedčiť, že pravými sú. Trváme na svojom aj vtedy, keď sa k nám daná osoba správa ako k niekomu, kto pre neho vôbec výnimočný nie je, odmietame sa vzdať svojej ilúzie aj v časoch, keď sa nám rozpadá priamo pred očami a jej prach sa nám pomaly usádza na pleciach.
unsplash.com
Pravdou však je, že akonáhle nám rozlúčka napadne, mali by sme o nej prestať pochybovať…
A čím skôr sa k nej odhodlať. Len čo nám po prvýkrát príde na rozum myšlienka o tom, či by sme náhodou nemali odísť, je pravidlom, že by sme odísť mali. Žiaden vzťah síce nie je dokonalý, ale v zdravom dokonale-nedokonalom vzťahu sa časom učíme všetky jeho nedokonalosti milovať a brať ich ako súčasť celku. Ako „bonus k balíčku“, ktorý sme si zvolili a bez nich by to nebolo ono.
Vtedy nepremýšľame nad odchodom, pretože nás tieto nedokonalosti nezraňujú. Môžu nám prekážať, môžu nám kvôli nim sem-tam tiecť nervy, ale stále to nie je tak dramatické, aby sme v myšlienkach zvažovali odchod či rozchod. O tom, či by sme sa s niekým nemali rozlúčiť, začíname uvažovať, keď sa vo vzťahu vyskytnú nedokonalosti, ktoré nám trhajú srdce na kusy.
Nútia nás pochybovať o nás samých, o tom, či sme „dosť“, keď nás druhý nemiluje tak ako my jeho. Z každého dňa sa zrazu stáva peklo, pretože okrem toho, že dvojica bojuje medzi sebou, v nás sa takisto odohráva nie malý súkromný boj, o ktorom vieme iba a nik iný. A mnohokrát ho dokonca navyše popierame aj sami pred sebou.
unsplash.com
Ak to začína bolieť, nie je to láska…
A ak napriek tomu vo vzťahu zotrvávame, ubližujeme si. Možno ešte viac ako nám ubližuje ten druhý. A to len preto, že sa musíme odhodlať k niečomu, čoho sa desíme. Priam nás pri pomyslení na odchod striasa, pretože sme tak od prírody naprogramovaní…
Neradi sa vzdávame. Neradi prehrávame. A ukončený vzťah, do ktorého sme my dali všetko, čo sme mali, vnímame ako jednoznačnú prehru. Ten, vzťah, ktorému sme tak verili a mysleli si, že je náš posledný. Pretože raz niekto zastane naše miesto po boku toho, koho milujeme, a stane sa víťazom on.
Najviac bolia rozlúčky, ktoré nám pripomínajú, že mnoho vecí sa už nikdy nezopakuje ani nestane. Zrazu si uvedomíme, ako veľmi sme boli závislí na prebudení sa pri tom človeku, na jeho hlase, na jeho objatí… Najviac bolia práve rozlúčky, ku ktorým sa odhodlávame celé mesiace a bojujeme sami so sebou, aby sme na ne nabrali odvahu. Tie rozlúčky, ktoré nechceme a snažili sme sa im dlho vyhnúť… Ale zároveň vieme, že to musíme urobiť, pretože hoci je láska ešte stále v našej duši, časom sa pretavila do citu, ktorý nás ničí.
A tak zostávame na nesprávnom mieste…
Sem-tam sa stane, že tú správnu osobu stretneme v nesprávnom čase. No možno je to preto, že ten správny čas trávime s nesprávnymi ľuďmi.
Trávime život v prítomnosti niekoho, kto k nám nepatrí, a oberáme sa o tie momenty, po ktorých tak túžime. Prázdne miesta v srdci sa snažíme čo najrýchlejšie prekryť niekým, kto do týchto miest nepasuje. Namiesto toho, aby sme počkali na niekoho, kto tam nielen bude pasovať, ale dokáže tie rany aj vyliečiť a sceliť.
Coverphoto: Photo by A L L E F . V I N I C I U S Δ on Unsplash
