Zamilovať sa nie je ťažké. Veď podľahnúť svojim hormónom a uhrančivému pohľadu novej postavičky v našom živote je to najjednoduchšie, čo na svete existuje. Občas udalosti naberú taký rýchly spád, že aj naše okolie sa nestačí čudovať, kam sa tak hrnieme. Nemyslím si, že je vždy potrebné spísať si pre a proti nášho objavu a až potom zvážiť, či lásku do svojho života vpustíme.
pexels.com
Ale – úprimne – premýšľame niekedy nad tým, čo ako zamilovaní stvárame?
Nechcem generalizovať a používať rovnaký meter na celú populáciu. Každý sa novou láskou necháme poblázniť do inej miery, avšak v poslednej dobe vidím okolo seba toľko zamilovaných párov, ktoré netušia, do akej katastrofy sa ženú.
Viem, že im nevidím do kuchyne a vlastne to ani nie je moja vec. Ale… To „ale“ by som vám chcela objasniť. Moja vec by to nebola, ak by sa ma neprišli opýtať na môj názor. Alebo, v tom najkrajnejšom prípade, nebola by to moja starosť, ak by neskôr jeden z predtým zaľúbenej dvojice neprišiel ku mne plakať, že sa veci zmenili.
Že on alebo ona je zrazu iný/á.
Že to už nie je také ako na začiatku.
Že sa zrazu cíti ako vo väzení a nemôže svoju kedysi lásku dnes už ani vystáť.
Dotyky sú odpudzujúce a nekonečné rozhovory do rána sa zmenili na dusné ticho. Dvojizbák im je zrazu malý, pretože sa potrebujú zavrieť každý do inej izby, aby sa navzájom nezabili. Útechu už viac nehľadajú v náručí toho druhého, ale začínajú sa obzerať aj iným smerom.
A presne v týchto momentoch sa ja pýtam: K čomu to celé bolo dobré?
Kam sa podel zdravý rozum, kde ste nechali triezvy úsudok? Kam ste sa ponáhľali a načo ste si brali toľko spoločných záväzkov, ktoré vás teraz zväzujú a škrtia? Veď predsa všetky problémy, ktorým teraz čelíte, boli okoliu zrejmé už na začiatku. Len dvojica v hlavnej úlohe pod svetlom reflektorov bola zaslepená.
Stačilo otvoriť oči a uvedomiť si, že šťastie sa nehľadá v niekom inom, ale v nás. Nik iný nám nedá to, čo celý život hľadáme. Druhá osoba nám síce môže ukázať, že život vo dvojke je krajší a plnohodnotnejší, ale ak do vzťahu vstúpime s prázdnom na duši, po bolestivých rokoch z neho bude odchádzať ešte vyprahnutejší.
pexels.com
Čo tak si niečo spolu najprv prežiť a až potom to nazvať láskou?
Pretože cítiť sa šťastne s niekým, s kým sme zatiaľ zažili len dva výlety a niekoľko spoločných nocí, je ľahké. Počkajme si na chvíle, kedy sa jednému z nás prestane dariť. Kedy prídu nepredvídateľné momenty, ktoré v našich srdciach zanechajú trhlinu, a pozorujme, ako sa o tú jazvu bude starať niekto, koho sme si pustili bližšie k telu.
Rýchla láska má síce rýchly koniec, ale len naoko. V skutočnosti je ten koniec dlhší ako čokoľvek iné.
Ťahá sa nesmierne dlho a zasadzuje nám jednu ranou za druhou. Zrazu sa ocitáme v bludnom kruhu a hlavu si kladieme do dlaní s otázkou na perách, prečo sme boli takí hlúpi či naivní.
My ľudia sa veľmi radi ponáhľame za všetkým, čo nás láka. Ale v tomto prípade ja radšej zvoľním tempo. Radšej počkám a prežijem pár nocí osamote, než by som sa mala neskôr po nociach s nechuťou odvracať od osoby, ktorá mi do srdca vyryla dieru.
Autor: Dominika K.
Coverphoto: Photo by Edward Eyer from Pexels
