Nie je to tak dávno, keď som stála pred otázkou: Čo ďalej? Skutočnosť, v ktorej som žila, ma unavovala, ničila a deptala. Ale rovnako ma strašila predstava, že niečo urobím inak. Že začnem odznovu, bez teba, len sama so sebou a jedným srdcom, ktoré cíti všetko, no zároveň nič. Pretože tak som si pripadala – ako niekto, koho ťaží toľko negatívnych emócií, no predsa nedokáže precítiť vôbec nič. Bol to jeden veľký paradox, jedna obrovská skúška, jedno divadlo, jeden veľký neporiadok – okolo mňa aj v mojej duši.

Vzťah s tebou by som mohla opísať len týmito slovami – hľadala som šťastie. Šťastie, ktoré predo mnou unikalo, šťastie, čo som chcela nájsť v láske, ktorú som cítila iba ja. Čo si cítil ty, to mi doteraz ani s odstupom času a odznení množstva citov nie je známe.

unsplash.com

Možno som ti len vyhovovala. Možno si len čakal, či nenájdeš niekoho lepšieho, no nechcel si čakať na tú pravú lásku sám. Možno si niečo cítil, ale stratil si sa vo vlastnom srdci. Možno si sa hneval sám na seba, že ma nevieš milovať. A možno si necítil nič, len ľahostajnosť, ktorá pomaly sadala aj na moje plecia.

Každopádne, dnes ma odpoveď už nezaujíma…

Netrvám na nej, nechcem ju, netúžim ju nájsť s vedomím, že bez nej sa nepohnem ďalej. Pohla som sa… Ďaleko a zanechávajúc teba z mnou. Dnes sú otázky, v ktorých sa zjavuje tvoja osoba, iba úvahou, len spomienkou, v ktorej som našla niečo, čo som tam nikdy neočakávala – ponaučenie.

Hľadala som šťastie. Pri tebe, s tebou, v tebe. Och, tak veľmi som ho chcela nájsť, až sa dnes pri spomienke na tieto mesiace, ktoré splývajú do rokov, musím pousmiať. Bola som hlúpa, naivná, zaslepená? Neviem… Viem len, že som bola zamilovaná. Zamilovaná do muža, ktorý mňa milovať možno nechcel a možno nevedel, no trval na tom, aby sme stále boli spolu.

Z lásky si urobil hru…

Hru, ktorej som nerozumela. Vždy, keď som v sebe našla snahu a odhodlanie odísť, prilákal si ma späť. Zľakol si sa – možno samoty alebo vlastnej prehry, ktorú by si našiel v mojom rozhodnutí. Zakaždým, keď som si povedala, že nastal čas rozlúčiť sa, dal si mi pár chabých dôvodov, prečo zostať, a ja som naletela. Jedenkrát, dvakrát, trikrát… 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Raz budeš na seba hrdá

Tvoje slová, ktoré sa nikdy nepremenili na skutky, tvoje dotyky, v ktorých zrazu bola štipka vášne, tvoj záujem, ktorý vyprchal, len čo si si bol istý, že som rozchod znovu prestala zvažovať…

Cítila som sa milovaná, len keď hrozilo, že sa jeden druhému stratíme, neuvedomujúc, že ty si sa stratil vo vlastnom živote a ja v sľuboch, ktorými si tíšil môj nepokoj. Boli to chvíle spočiatku tak výnimočné a ku koncu čoraz častejšie. Čím viac som ja prestávala žiadať lásku a opätovanie mojich citov, tým viac si sa ty tváril, že ma miluješ.

unsplash.com

Ale toto nie je láska…

Toto nie je miesto, v ktorom by som mohla niekedy nájsť šťastie, a ja som ho už bytostne potrebovala. Najťažšie a najbolestivejšie pre mňa bolo zistiť, že šťastie nájdem tam, kde ty už nebudeš. A čím viac som sa v tomto presvedčení utvrdzovala, tým menej to bolelo. Opäť ďalší paradox… Ďalšie prekvapenie, ktoré som tentokrát prijala s pokojom.

Klamala som sa sebe, len aby som ešte chvíľu vydržala…
Vravela som si, že niektoré začiatky sú ťažké, že každý vyjadrujeme lásku inak.
Hľadala som náznak citu aj v gestách, kde bola len faloš.
Nechcela som uznať, že z nás dvoch nikdy šťastný pár nebude…

A tak som sa trápila, až kým som nepochopila, že s niektorými ľuďmi šťastie nikdy nenájdeme. Dokonca nás môžu obrať aj o to šťastie, ktoré sme si do vzťahu s nimi už priniesli.

Sú dni, kedy sa stratíme…

V tom, čo cítime a možno to už ani nechceme cítiť. V očiach, v ktorých sme nikdy neuvideli lásku. Vo vlastnom srdci, ktoré občas šlo proti nám. V argumentoch, ktoré nám nahovárali, že musíme odísť, no pritom ostro útočili na lásku, ktorú sme stále mali potrebu stoj čo stoj chrániť.

A potom sú tu dni, kedy sa znovu nájdeme… V rozhodnutiach, o ktorých sme si mysleli, že budú bolieť viac. V odchodoch, ktoré nie sú bolestivé, ale naopak oslobodzujúce. V nových začiatkoch, kedy sa musíme naučiť odpúšťať.

Odpúšťať predovšetkým sebe… Za to, že sme hľadali šťastie po boku niekoho, kto nás oň neustále iba oberal.

Coverphoto: Photo by Allef Vinicius on Unsplash

Facebook komentáre