Sem-tam jednoducho stretneme ľudí, s ktorými to nie je ono, nech robíme čokoľvek. Cítime sa nedocenení, zdá sa, že im snáď nikdy nevyhovieme, a chceme, aby nám poskytovali toľko citu, koľko aj my im. Ale to akosi nejde… Práve kvôli nim začíname o sebe pochybovať a nachádzame na sebe chyby, ktoré v skutočnosťami chybami ani nie sú. Namiesto toho, aby sme uvažovali, či nám tento vzťah vlastne niečo dokáže dať, obviňujeme sami seba.

No tým však nič pozitívne nedosiahneme. A kým prídeme na to, že toto ani zďaleka nie je riešenie, prejde poriadne dlhá doba, počas ktorej stratíme všetko to, čo sme dlhé roky zbierali. Sebavedomie, lásku k sebe, schopnosť sa oceniť, vidieť v sebe krásu… Toto všetko sa z našej mysle vyparuje kamsi do priestoru a my nemáme silu ani odhodlanie zastaviť to.

Vieš, sú ľudia, s ktorými to nikdy nebude dokonalé.

pinterest.com

A je potrebné si tento fakt uvedomiť skôr, ako už bude neskoro, ako sa stane niečo fatálne. Ak stratíš sebadôveru a začneš sa podceňovať kvôli inej osobe, ktorá z tvojho života stále uteká, práve si vykročila na cestu do záhuby.

Vlastne ani nie je podstatné, čo konkrétne sa v tvojom živote práve deje. Či už máš pocit, že tvoj vzťah nie je taký, aký by si chcela, alebo – naopak – túžiš byť s niekým, kto ťa prehliada, prípadne ťa deptá to, že niekto v tvojom blízkom okolí na teba chŕli len samé výčitky… Je to úplne jedno. Dôležité je to, aby si si uvedomila, že s týmito ľuďmi to nikdy dokonalé nebude. Nech sa už budeš snažiť akokoľvek.

Nikdy nedobehneš niekoho, kto beží iným smerom. A nikdy nikoho nedonútiš, aby s tebou zostal, aby ťa mal rád, aby k tebe vzhliadal ako k niekomu špeciálnemu, ak on vo svojom živote potrebuje a vyhľadáva niečo iné. Je fajn, ak si dokážeme priznať chybu, ale v niektorých prípadoch je ešte lepšie priznať si, že žiadnu chybu nik neurobil. Jednoducho sa stretli dvaja ľudia, ktorí hľadia iným smerom.

Môžeš hýriť všetkými farbami ako dúha, ale ak je niekto farboslepý, nikdy tú tvoju krásu nebude schopný spozorovať. Môžeš žiariť ako slnko, ale ten, kto sa nedíva na oblohu, uvidí vďaka tvojej žiare iba svoj vlastný tieň. Občas totiž nie je chyba v nás. Nie je to o tom, že by sme boli „málo“ alebo „príliš“. Občas sa jednoducho stretnú dva natoľko rozdielne svety, že sa nikdy nepretnú v jednom bode, aby sa o svoju krásu mohli navzájom podeliť.

pinterest.com

Život je krátky na to, aby sme iných prosili o kúsok citu.

Aby sme žiadali o niečo, čo nám iní, tí praví, dajú úplne prirodzene a bez akékohoľvek doprosovania.
Aby sme premýšľali nad tým, prečo nás niekto nemá rád tak, ako by sme si zaslúžili.
Aby sme na sebe hľadali chyby, ktoré neexistujú.
Aby sme trvali na tom, nech je to s každým dokonalé.
A aby sme odmietali uznať, že bojujeme o niečo, čo nikdy nezískame a čo do nášho života vlastne ani nepatrí.

Nikdy nikomu nedovoľ, aby v tebe vzbudil pochybnosti o tom, či si dosť „dobrá.“ Ak sa chceš zdokonaľovať, urob to len kvôli sebe, nie kvôli iným. Nesnaž sa postúpiť v očiach človeka, ktorý nie je ochotný oceniť tie vlastnosti, ktoré sú pre teba tak charakteristické a bez nich by si to nebola ty.

Vieš, iní ľudia v nás majú nájsť a rozvíjať to pekné. Nie pochovávať všetko, čo dotvára našu osobnosť.

Niekedy jednoducho stretneme ľudí, pri ktorých sa môžeme aj postaviť na hlavu a aj tak to nebude dokonalé. Oni si nás nevšimnú, budú žiadať, aby sme sa na tú hlavu postavili inak, alebo nám rovno povedia, že sme sa na ňu postavili zle…

A od takých ľudí je najlepšie čím skôr odísť. Patria do kategórie osôb, ktoré z nás vysajú všetku energiu a na konci si uvedomíme, že jedinou chybou, ktorú sme pri nich urobili, bolo to, že sme s nimi zostali alebo sme po nich túžili tak dlho…

Coverphoto: Photo by David Calderón on Unsplash

Facebook komentáre