Čoraz viac mám pocit, že mi je tento svet cudzí. Pripadám si v ňom sama a osamelá, hoci ma obklopuje veľké množstvo ľudí. Avšak… Z úsmevov cítim faloš a za každým pekným gestom vidím nepekný zámer. Slová stratili úprimnosť, pohľady sú chladné a objatia nehrejú tak ako kedysi. Každý sleduje len svoj cieľ a zabúda na to, že na druhej strane je tiež ľudská bytosť, ktorá má svoje pocity.
Zdá sa mi, že každý má svoju masku. Takú, ktorú si nasadí, aby na chvíľu vyhovel iným, a len čo sa tak stane, odhodí ju a vymení za inú, aby v tomto procese mohol opäť pokračovať. Po čase už aj sám zabudne, kým v skutočnosti je. Hľadí len na seba a nie iných, ostatných totiž iba pozorne študuje, aby našiel ich slabé miesto a v nestráženej chvíli ho mohol zasiahnuť.
unsplash.com
V tomto svete plnom masiek sa strácam ako v labyrinte, z ktorého niet úniku…
Chýbajú mi všedné rozhovory o ničom a o všetkom. O radostiach, trápeniach a o snoch. Úprimné chvíle, kedy je človek sám sebou a nemusí sa báť vysloviť to, čo ho straší. Chýba mi ľudskosť a pocit, že ma niekto skutočne počúva, vníma moju blízkosť a užíva si tie chvíle ako niečo cenné.
Nechcem pred ostatnými skrývať svoje šťastie len preto, že sa musím báť ich závisti. Chcem otvorene hovoriť o tom, čo ma trápi, a nezamýšľať sa nad tým, že moje nešťastie niekomu spôsobí radosť. Nechcem v sebe dusiť plač a maskovať ho úsmevom a chcem sa smiať len vtedy, ak to tak cítim, nie preto, že to práve robia ostatní.
Chcem si dovoliť cítiť sa občas zraniteľne a chcem o tom bez rozpakov povedať aj iným. Nechcem sa pretvarovať a tvrdiť, že je všetko v poriadku, ak to tak nie je. Chcem, aby sme si opäť rozumeli aj bez slov, aby sa do sveta a do vzťahov vrátila ľudskosť. Aby dotyk rúk opäť hrial a nebol len gestom. Aby sa ľudia v spoločnosti iných znovu necítili sami…
unsplash.com
Každé ďalšie sklamanie mi však dáva pocítiť, že do tohto sveta asi nepatrím…
Neviem milovať len „na polovicu“ a nerozumiem, čo tým iní myslia, keď to povedia. Ak milujem, milujem naplno a nie len sčasti, pretože v takom prípade o láske nemožno hovoriť. Ak sa mi niečo páči, poviem to, pretože viem, že pochvala ma nič nestojí, no dokáže druhému spríjemniť celý deň. A ak sa mi niečo nepáči, oznámim to tak, aby som nikomu neublížila.
To, čo hovorím, hovorím od srdca a premyslím si, čo komu a ako poviem. Nepoužívam slová na to, aby som do nich zamaskovala faloš, a ani pre mňa nie sú zbraňou, aby niekomu ublížili. Viem, že aj slová vedia zraniť, a preto zvážim, či a ako ich vyslovím.
Zvyknem myslieť aj na ostatných, nielen na seba. Občas na iných beriem ohľad až príliš, ale viem, že som jednoducho taká a nedokážem s tým nič urobiť. Viem totiž, že sama v celom svete by som bola stratená, a to je dôvod, prečo chcem, aby sa druhí v mojej blízkosti cítili dobre.
Žijem pre daný moment, a hoci nezabúdam na zajtrajšok, snažím sa vychutnávať prítomnosť. Neberiem ju len ako odrazový mostík pre lepšiu budúcnosť, ako moment, ktorý môžem sformovať tak, aby mi zajtra bolo lepšie, aj za cenu toho, že práve niekoho zraním. Uvedomujem si, že šťastie, ktoré dosiahnem na úkor iných, šťastím nie je.
No čím ďalej, tým viac mám pocit, že som jediná…
Neviem, kam sa iní tak ponáhľajú a čo sa snažia dobehnúť nehľadiac na to, koľko škody za sebou zanechajú. Neviem, ako sa cítia, keď večer zaspávajú s pocitom, že dnes niekomu ublížili. A už vôbec neviem dôvod, prečo to vlastne robia…
Možno raz prídu na to, že sa naháňali za šťastím, ktoré si teraz nemajú s kým vychutnať. A možno… to šťastie ani nikdy nezastihnú, pretože bežia zlým smerom. A raz, keď sa konečne zastavia, aby sa vydýchali, prídu na to, že ich tento beh obral o všetko, čo predtým mali, a nedal im vôbec nič. Nič, len spomienky, ktoré netešia a premrhané dni, ktoré už viac nevrátia späť, aby napravili to, čo pokazili.
Coverphoto: flickr.com
