Mať sa rád taký, aký v skutočnosti som. Mať úctu k sebe samému natoľko, že nedovolím, aby mi niekto ubližoval. Vedieť, že presne toto si nezaslúžim, a – naopak – zaslúžim si niečo oveľa viac. Niečo skutočné a niečo krajšie. Mnohými slovami môžeme definovať toto slovko. Môžeme o ňom dokonca hodiny rozprávať, ale čo sa za ním skutočne skrýva, to nikdy nevieme. Zistíme jeho skutočný význam, no jeho skutočnú hodnotu, až keď ho prijmeme.
Toľko ľudí sa neznáša kvôli svojmu vzhľadu, kvôli chybičkám nielen vonkajším, ale aj vnútorným. Hľadia radšej na akýsi obraz dokonalosti, bezchybnosti – taký ten, čo nám sociálne siete ukazujú.
pinterest.com
Preto si nevážime seba samých…
No na druhej strane… Veľakrát za to môžu nevydarené vzťahy. Nik nás nevidí skutočne takých, akí sme. Vidia len to, čo sa im snažíme ukázať. Snažíme sa pred nimi vyzerať čo najlepšie. Zakrývame tak veľmi skutočný obraz, až sa nakoniec nespoznávame.
Ale prečo? Domnievame sa, že ak budeme takí, akých si nás ostatní predstavujú, budeme obľúbení a milovaní. Nik z nás napokon nechce ostať sám, bez lásky. No opak je pravdou. Ako nás niekto dokáže úprimne mať rád, ak to v prvom rade nedokážeme my sami? Ako nás niekto dokáže akceptovať, ak sa neakceptujeme v prvom rade my? Ako niekto dokáže prijať naše chyby, ak ich ani my sami nedokážeme prijať?
Pamätám si, ako veľmi ma zaujímalo, ako vyzerám. Hodiny strávené v kúpeľni a ani tak som si nepripadala krásna. Zaujímalo ma to, čo si o mne druhí myslia. Chcela som, aby moje správanie a výzor všetkých ohúrili. Ak ich názory boli negatívne, snažila som sa to vždy nejako ovplyvniť.
Neznášala som svoju postavu aj napriek tomu, že som bola chudá…
Mohli mi povedať, že je moja postava v poriadku, avšak kým som si to sama neuvedomila, boli to len prázdne slová. Závidieť niekomu niečo nie je správne. Večne sa okolo nich motal dav mužov a boli proste vždy chcené… Tak veľmi ma to vo vnútri doslova zožieralo. Po nociach som plakala a nechápala, prečo nemôžem byť ako tie ostatné a pekné baby.
S odstupom času sa môj pohľad menil. Klamala by som, ak by som tvrdila, že to bolo zo dňa na deň. Klamala by som, ak by som povedala, že som s tým všetkým už okej. Musela som od základov zmeniť svoj postoj voči sebe. Postavila som sa k zrkadlu a obzerala som sa. Všímala som si na sebe každý svoj milimeter. Avšak už len v dobrom.
pinterest.com
Uvidela som, aká naozaj som. Bola som krásna presne taká, aká som. Zistila som, že sa mi páči toľko vecí. Modré oči, ktorými keď som sa pozrela, tak len úprimne. Úsmev, ktorý často vyústil až do nezastaviteľného smiechu.
Moje telo už zrazu nevyzeralo škaredo…
Bolo krásne. Uvedomujem si, že nebolo dokonalé, ale dokonalou som ani nikdy nebola. To, ako som vyzerala, to, ako som sa správala… Presne to ma definovalo.
Vedela som, že ak sa prijmem, budem šťastnou. Budem šťastnou aj napriek názorom druhých, aj napriek tomu, že by ma jedného dňa niekto odmietol. Po tomto doslovnom otvorení očí (a verte, že tie oči som si otvorila až dokorán), sa všetko zmenilo. Inak ma vnímali ľudia a začali sa aj oni učiť mať sa radi. A ja toto budem už naveky každému vravieť.
Nikdy nás nik neprijme a nebude mať rád tak, ako my sami…
Tak prestaň na sebe hľadať len chyby. Prestaň si navrávať, že si niečo, čo v skutočnosti nie si. Si jedinečná a tvoje nedokonalosti, ktoré ani nedokonalosťami nie sú, ťa robia tým, kým si. A to je to, na čom záleží. A dnes už je všetko tak, ako má byť.
Už sa len šťastne a s láskou na seba pozerám v zrkadle. A tak sa pozerám i na každého iného človeka. Všetci sme tak krásni, tak jedineční a zaslúžime si nekonečnú lásku. Od seba i od druhých.
Autor: @patty.dvo
Coverphoto: Photo by Allef Vinicius on Unsplash
