Tiež som kedysi nemala rada ľudí, ktorí pôsobili bezcitne. Nevedela som sa k nim prebojovať bližšie, nedokázala som sa v ich blízkosti uvoľniť. Akoby bola medzi nami nejaká bariéra, ktorá ma len znervózňovala. Bolo to zvláštne. Tí ľudia boli pre mňa zvláštni… Premýšľala som, čo si myslia – o mne, o iných. Nevedela som prísť na to, čo im blúdi mysľou a pochybovala som o ich úprimnosti. Veď bezcitní ľudia predsa nikdy nemôžu byť úprimní…

A dnes? Dnes im rozumiem. Viem sa do ich kože vžiť. Dnes som totiž jednou z nich. Aj ja pôsobím bezcitne. A nemyslím si o sebe, že nedokážem byť úprimná. Toľko ľudí mi to povedalo a spočiatku som nevedela, ako tomu čeliť. Skutočne som sa stala jednou z nich? Bojovala som s týmto názorom a neskôr som len prichádzala na to, že začínam bojovať aj sama so sebou. 

unsplash.com

A teraz? S odstupom toľkého času mi to je jedno…

Ak mám byť úprimná, už dlho ma nezaujíma, čo si kto o mne myslí. Prečo by mi na mienke druhých malo záležať? Prečo by som mala zle spávať len preto, že človek, ktorý mi vôbec nie je blízky, si o mne myslí niečo nepekné? Zmení sa tým môj svet? Ak ma bude mať rád alebo ma rád mať nebude? Nie… Všetko zostane rovnaké… Bez ohľadu na to, aké názory sa cudziemu človeku preháňajú hlavou.

Viem, že som sa zmenila. Nemala som inú možnosť. Ale bezcitná nie som. Povedať to je skutočne povrchné. Taký človek ma nikdy nepoznal, iba z brucha vynáša nado mnou súdy, ktoré od neho nik nežiadal. Ver mi, cítim všetko. Stále mám v srdci mnoho emócií. Dokážem milovať, báť sa, hnevať aj pociťovať ľútosť alebo rozhorčenie. Dotkne sa ma, ak je niekto v nepráve, ak sa niekomu ubližuje, ak vidím alebo cítim, že ktosi využíva svoju silu na to, aby iného zahnal do kúta.

unsplash.com

Stále som to ja, avšak už trochu iná…

Zmenila som sa len pre tých, ktorí navonok zmenili mňa. Už sa nerozdávam. Viac premýšľam a menej impulzívne konám. Drámy mám už po krk a nič si nevážim viac ako pokoj v duši. Viac mlčím, ako hovorím. Najprv čakám na dôkazy a až potom začínam veriť. Boli časy, kedy som verila prázdnym slovám a dnes svojmu starému ja nerozumiem.

Možno odchádzam príliš skoro… Možno vtedy nič nepoviem, pretože mi to v danej chvíli príde zbytočné. Som si istá, že by sme sa nepochopili a ja už nemám čas strácať čas vysvetľovaním, ktoré nikam nevedie. Vážim si seba. Vážim si svoje srdce. A preto doň hocikoho nepustím. Vďaka svojej minulosti viem, že nemôžem zostávať tam, kde to nikam nevedie. 

Možno pôsobím bezcitne. Ale pôsobím tak iba na tých, ktorí si moje city nezaslúžia. Na ľudí, o ktorých viem, že by som sa v ich blízkosti opäť popálila. Že som bezcitná, hovoria ľudia, ktorí ma nepoznajú. Takže ak si to myslíš, nepatríš medzi ľudí, ktorým by som dala svoje všetko.

Si bezcitná, povedali… A pritom sa tak veľmi mýlili. 

Coverphoto: Photo by Michelle Gerlach on Unsplash

Facebook komentáre