Kedysi som sa lúčila ťažko. Pateticky – mohla by som povedať. Slzy, plač, pocit zlyhania. Veď konce, s ktorými nie som stotožnená, sú predsa mojím zlyhaním, nie? Veď ak chcem niečo zachrániť a nepodarí sa mi to, je to dôkaz mojej slabosti… Vlastne som sa nechcela lúčiť vôbec – ani s osobami, ktorých prítomnosť mi ubližovala. Neustále som v sebe živila snahu veci lepiť, nie ukončovať. Chcela som vysvetľovať, povoľovala som hranice, kam až iní môžu zájsť, robila som čoraz väčšie kompromisy, a áno – aj na úkor vlastného blaha.

No časom sa niečo zmenilo. Čosi sa vo mne zlomilo. Uvedomila som si totiž, že nielenže nič netrvá večne, ale i to, že ma unavujú dookola sa opakujúce situácie. Pomohlo mi paradoxne to, čoho som sa vždy najviac bála – koniec. Jeden, druhý, tretí… Presne tieto konce ma možno načas zlomili, ale urobili zo mňa inú ženu. Ženu omnoho silnejšiu, ktorá sa nebojí strácať to, čo jej nikdy nepatrilo alebo čo bolo jej iba na niekoľko okamihov.

unsplash.com

Silná žena vyslovuje zbohom trochu inak…

Pretože už mnohému rozumie. Vie, že aj krásne chvíle sú dočasné a nie je v jej silách udržať ich pri živote navždy. Neprosí, aby s ňou zostali tí, ktorých to začína ťahať niekam inam. Už sa naučila, že je to zbytočné, že je to len trápenie pre ňu samotnú. Naučila sa púšťať tých, ktorí k životu potrebujú niečo iné ako ona sama. Usporiadala si svoje priority a viac nechce poradie tohto rebríčka meniť. Urobila to už mnohokrát a nikdy sa jej to neoplatilo.

Naučila sa rešpektovať rozhodnutia iných, hoci by by ona sama chcela niečo iné. Ale už sa neupína na svoje sny a túžby, nebráni sa zmenám, s ktorými ešte včera nepočítala. Prijíma život presne taký, aký je. Prijíma jeho plynulosť so všetkým, čo k nej patrí – s nepredvídateľnosťou, strastiplnými prekážkami aj momentmi, ktoré ju načas zaskočia a opantajú strachom. No už vie, že každý šok je len dočasný. Vie, čo s tým robiť. Ako sa s tým zmieriť. Pretože si to už mnohokrát na vlastnej koži vyskúšala.

Vie, že sa nemôže meniť len preto, aby k sebe niekoho pripútala… 

Pretože sa časom naučila, že je to zbytočné – tí, čo odísť chcú, odídu, hoci by sme im ponúkli aj tú najskvelejšiu verziu seba. A ona sa už meniť nechce. Nechce byť niekým iným, pretože sa najlepšie cíti, keď si môže dovoliť byť sama sebou. Chce si to dovoľovať čoraz viac a viac. Je to pre ňu návykový pocit, ktorého sa už nechce vzdať a už vôbec nie pre niekoho, kto ju neprijíma takú, aká je.

Silná žena vie, že v odchádzaní nájde bolesť aj krásu. Je to pocit, ktorý nič nenahradí. Mieša sa v ňom trpkosť pominuteľných spomienok s prísľubom slobody, ktorej rozmer má vo svojich rukách iba ona. A ten pocit miluje. Miluje to omnoho viac ako prítomnosť muža, ktorý jej nevie ponúknuť žiadne istoty.

unsplash.com

Silnú ženu už zbohom nezlomí…

Možno ho veľakrát ani nevysloví nahlas. Uzatvorí si tento vzťah v sebe, bez zbytočných slov, bez vyplakaných sĺz, s mrazovým chladom a stoickým pokojom v duši. Vysloví to zbohom v duchu a viac o svojom rozhodnutí nepochybuje. Vie, že vsadiť na svoju intuíciu, je to najlepšie, čo pre seba môže urobiť, a to isté očakáva aj od iných – aby bolo ich snahou robiť len to, čo je najlepšie pre ňu. A ak na takých ľudí šťastie nemá, kúpi im pomyselný lístok do náručia niekoho iného.

Silná žena vie, že žiaden koniec nie je jej zlyhaním. Ale občas nutnosťou, občas dôsledkom prirodzeného vývoja jej života. Nebráni sa tomu. Nič si nevyčíta. Vie si priznať svoje chyby, no zároveň nezatvára oči pred chybami iných ľudí. Je úprimná k sebe aj k druhým. A vždy, keď ju niečo trápi, nebojí sa spýtať – Je toto to, čo som vždy chcela?

Coverphoto: Photo by Velvet Morris on Unsplash

Facebook komentáre