Stále iba premýšľam. A pravdu ti poviem, už ani neviem nad čím. Si v mojich myšlienkach neustále. Rozmýšľam, či ti za to vôbec stojím. Uprednostňuješ všetko ostatné, len nie mňa. Ani neviem, či som sa na teba namotala. Musím sa ale podeliť s jednou myšlienkou, ktorú mi vštepila kamarátka a za ktorú som jej veľmi vďačná… „Muži nechápu a neuvedomujú si, že pre ženu takéto dlhodobo ,nezáväzné‘ písanie si, prestane byť nezáväzným.“

Veď im odhaľujeme seba, svoju dušu, svoje myšlienky a túžby. A už som si konečne začínala myslieť, že sa pohneme ďalej. Že spravíme ďalší krok, ale ty si ticho. Ty mlčíš aj naďalej a čakáš. Neviem, na čo. Aha, vlastne… Na tú svoju správnu príležitosť. 

unsplash.com

Úplne sa mi to vrylo do pamäti… 

Na toto nikdy nezabudnem. A hoci mi je ľúto, že sa to musí takto skončiť, nevidím iné východisko. Tak veľmi som chcela, aby nám to vyšlo. Ale očividne (pre teba) robím stále málo. Stále to nestačí, aby si sa rozhýbal. A to je moja odpoveď. Práve som si to uvedomila. Keď robím všetko, čo môžem, pre niekoho, kto to nevidí alebo nechce vidieť. 

Stále ostalo niečo nevypovedané, ale ty nie a nie, aby si spravil krok ku mne, ty spravíš rovno dva, ale odo mňa. A na toto ja už nemám síl.

Už naozaj nevládzem. Rozhodol si sa za nás oboch a ja to budem rešpektovať. Tak ako si ty rešpektoval to, keď som od teba odišla prvýkrát. Nechal si ma celý týždeň bez správy, bez toho, aby si mi niečo napísal, hoci len poslal smajlíka. 

Nič… 

Veľké nič. A to ma tak dojalo, že som si povedala, že takúto drámu naozaj vo svojom živote nepotrebujem. Najviac ma na tom hnevá, že si moja duša. Moja nepoznaná, moja vzdialená, a predsa tak blízka duša. 

A ani to ti nestačí. Nie si na mňa už viac zvedavý, hoci sa pýtaš a pýtaš. Nie si zvedavý na môj úsmev, na moje veľké hnedé oči, na moju melódiu smiechu, či zamračený výraz, keď povieš niečo, čo ma znepokojí. Ani to ťa neprinútilo konať a dať tomu šancu. 

Vieš čo? Kašlem na to. Mala by som ti ja dokazovať svoju hodnotu? A prečo? Prečo to mám robiť, keď ty sám ju nevidíš. Ale mám taký pocit, ako by si bol iba malé dieťa, ktoré sa tvári, že je muž. Akoby nič z toho, čo sme si doteraz napísali, nebola pravda. 

unsplash.com

Neviem, kam sa to všetko podelo. Všetka tá ľudskosť, všetka tá podstata lásky, nehy, príťažlivosti… 

Ver mi, že ťa nechcem nechať ísť. Ale musím. Už to nie je také ťažké ako predtým. Už to znesiem lepšie, hoci mi budeš chýbať. A možno to budem aj ľutovať. Ale oveľa viac by som ľutovala, ak by som ti nenapísala po takom dlhom čase. Veď sa poznám a viem, že si mi naozaj chýbal, veď som ti to aj napísala, a ty si napísal čo? „Chýbal som ti? Nevyzeralo to tak.“ Vtipné. Možno by utrpelo tvoje ego, ak by si napísal niečo podobné? 

No neviem, a ani to nebudem zisťovať. Ty si sa rozhodol, že ma odstrčíš. Že si budeš žiť svoj život, ale bezo mňa. Tak ja spravím to isté. Hoci som verila, že táto naša druhá šanca bude konečne za niečo stáť, bohužiaľ, ale nestojí. Nikam sme sa od písmeniek neposunuli, a ja sa nebudem tváriť, že som s tým v poriadku, keď nie som. 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Koľkokrát dokážeme skutočne milovať?

Ja tu nie som od toho, aby som robila prvý krok… 

Od toho je tu muž – a nazvi to starou školou alebo hocijako inak. Ja to tak cítim a verím, že sa mi to raz aj pošťastí. Len už nie s tebou. Niekto sa mi zadíva do očí a zamiluje sa. Bez toho, aby som vyslovila čo i len jednu vetu. Bude tu pri mne stáť a nenechá ma odísť tak, ako si to urobil ty. Bez toho, aby si sa opýtal prečo. 

Možno by to bolo horšie, možno by som neodišla, možno by som sa nahnevala na teba ešte viac, ktovie. To sme ale nezistili a už ani nezistíme. Ja nemám potrebu odpísať ti. Prepáč. Naozaj je mi to ľúto, ale nemám slov. Toľké slová, ktoré mi víria v hlave, toľko toho, čo by som ti chcela povedať, ale nemôžem. 

unsplash.com

Nemôžem, pretože si ďaleko odo mňa… 

Nielen vzdialenosťou, ale aj v myšlienkach. Či ti prišla do života iná žena? Tak potom jej nechávam voľnú cestičku k tebe… Vzdávam sa ťa. Aj keď to možno bude najväčšia chyba v mojom živote. Ale vieš, ako sa hovorí… Ak niečo staré odchádza, nechaj priestor pre niečo nové, lepšie a krajšie. Možno to platí aj teraz v tomto našom zamotanom príbehu. Uvidíme, nechám sa prekvapiť.

A možno ti budem chýbať, že mi napíšeš znova. Možno mi napíšeš, čo sa deje, budeš zvedavý, ako sa mám, prečo neodpisujem, alebo mi budeš chcieť iba popriať krásne Vianoce. Večer, ako som písala tieto riadky, mala som takú slabú chvíľku a chcela som ti napísať. Otvorila som tvoju správu a začala písať. Už-už som ju išla odoslať, no vtom sa mi rozbúšilo srdce a potom som to vymazala. Zľakla som sa. Neviem prečo a čoho. Ale nemohla som to odoslať. 

Bude to takto asi lepšie. Odísť bez slov a neotáčať sa. Jednoducho sa stratiť… 

Tebe to ublížiť nemôže. Veď si chlap, aspoň to o sebe hovoríš ty sám. Aký si odolný, ako ťa nič nemôže zložiť. Tak toto bude pre teba skúškou, či je to naozaj aj pravda. Pretože keď si čítam tvoje príspevky, tak mi to už dokopy nejde. Pretože vo všetkých tvojich príspevkoch som sa našla. 

Ale ty si buď slepý, alebo si už zabudol, že si vôbec niečo také zdieľal. No nevadí. Každý máme svoj príbeh… Dúfam, že sa na mňa hnevať nebudeš, a ak áno, znamená to, že ti na mne predsa len záležalo. Horšie by bolo, ak by si neprejavil žiadne city. Že by si len kývol rukou, že mi to znova spravila. Ale počkaj, počkaj. Predtým som sa aspoň rozlúčila… Teraz sa len stratím…

Autor: Valery

Coverphoto: Photo by Chris Ainsworth on Unsplash

Facebook komentáre