Nie nadarmo sa vraví, že po každej búrke vychádza slnko. Veta s rozumnou a pravdivou podstatou, ktorej vy však len ťažko dokážete uveriť, ak sa nachádzate v situácii, kedy máte pocit, že vám do dlaní bude padať dážď až po koniec vášho života.
Omyl. Tieto myšlienky ihneď vyžeňte z hlavy, pretože oblačno a časté prehánky budú nad vašou hlavou visieť len dovtedy, pokiaľ vy sami neukončíte túto kapitolu vášho života.
Môže ísť o zlú skúsenosť s láskou, o stratu vášho blízkeho, o nešťastie vo vašom osobnom rozvoji, môže ísť o akýkoľvek problém, ktorý vás drží na mieste.
Bezmocné státie je ako samovražda. Stratíte všetku podstatu, ktorú ste doteraz vo vašom živote hľadali alebo sa ju aspoň snažili vybudovať, stratíte sami seba v čase, ostanete ako zaseknutí vo výťahu. I ten výťah sa v jednej chvíli dočká nápravy problému, ktorý ho donútil nehýbať sa, a to isté musíte spraviť vy pre seba. Ste výťah.
Každý človek má možnosť dať sebe či druhým ľuďom druhú šancu…
Pokiaľ však ide o vás, doprajte si ju. Doprajte si aj tretiu, aj štvrtú, aj piatu šancu, pretože vy ste to, na čom skutočne záleží.
Zaseknutie v minulosti, utápanie sa v myšlienkach „čo keby“, „čo ak“, premietanie zážitkov, prezeranie starých fotiek či videí, dokonca správ alebo každovečerné tiché vzlyky do vankúša, toto všetko vás drží v hrsti. Plač pomáha, ten vám nikto nezakáže, dokonca niektorí vám ho aj odporučia, ale trýznenie samého seba vám neodporučí nikto.
Prečo sa trápiť nad niekým alebo niečím, čo už nie je ďalej súčasťou vás a vášho života? Prečo radšej neprijať veci tak, ako sú nám súdené a posunúť sa ďalej bez obzerania sa do minulého času?
Môže to všetko znieť tak jednoducho, ale ja vám poviem, že v skutočnosti je toto uvedomenie si jednou z najťažších vecí, čo sa týka ľudskej psychiky. Nie každý z nás je natoľko silný, že dokáže veci prijať tak, ako sú nám dané, často sa stáva, že ľudia sa v tom rýpu, až kým im to nevyprskne priamo do tváre. Takýmto prípadom som sa jedného dňa stala aj ja.
Len ja a on, nik nevstupoval medzi nás, nik nebol schopný nás rozdeliť, až na osud…
Prežili sme spolu krásne roky, mnoho krásnych chvíľ, ktoré mám doteraz uložené v pamäti, no už od samého začiatku sa nedali poprieť tie rozdiely medzi nami. Protiklady sa priťahujú, tak sa to vraví, všakže? U nás tomu tak nebolo. Zo začiatku áno, boli sme ako dva magnety, ktoré sa vzájomne odpudzovali, no i priťahovali, podľahli sme svojim slabinám, a to sa nám neskôr v budúcnosti i vrátilo.
Čím dlhšie sme spolu trávili čas, tým viac sa to preukazovalo a začali sme si medzi sebou vytvárať istý priestor, ktorý napokon každého odsunul do iného kúta, v tomto prípade do iného náručia. No ja som tak hlboko a silno milovala, že som nebola schopná to prijať ako už hotovú vec, a chcela som zachrániť niečo, čo už dávno pomoc nepýtalo.
Ponižovala som sa každým dňom viac a viac, prosila ho, aby sa ku mne vrátil, aby som mu mohla ukázať, že mi to spoločne zvládneme… Ale on už nechcel. Nechcel mňa, nechcel ďalšiu šancu, nechcel vzťah. Už netvoril so mnou chémiu. Rýpala som sa v tom, hľadala som odpovede na moje nezodpovedané otázky, a tým som zatĺkla klinec tam, kam nebolo nutné.
Ostala som stáť na mieste, zatiaľ čo on už šťastne žil po boku inej ženy…
A stálo mi to za to? Vyplakávať doma, písať mu listy, ktoré som nikdy neodoslala, utápať sa v spomienkach na nás dvoch a hľadať všetky možné varianty, ako ho získať späť? To som nebola ja.
A toto nie ste vy. Nech sa vám či niekomu z vášho okolia, stalo čokoľvek, čo ho položilo na kolená, nesmiete ostať stáť a nepretočiť stranu vašej knihy života. Je to len ďalšia kapitola, po ktorej mraky pominú, Slnko sa na vás usmeje, zahreje vaše srdce a ucítite tú eufóriu života.
Dovoľte to sebe, svetu a osudu, dovoľte sami sebe znova ožiť. Pretože každý koniec má svoje riešenie, má svoje určité pozitíva a má svoje slnečné lúče, ktoré vykuknú v momente, ako to začnete akceptovať.
Neprestávajte veriť v seba, v silu svojho srdca, ktoré netreba nikdy podceňovať. I ten najmenší náznak vnútorného hlasu, ktorý vám napovedá, že ste vykročili nesprávnym smerom, je schopnosťou, ako predísť toľkej bolesti. Verte mu, verte sebe.
Autor: Rebeka Roninová
Coverphoto: pexels.com