Vrátila som sa do svojho bytu. Do bytu, ktorý som na jednej strane akoby nikdy neopustila. No na druhej strane mi bol totálne cudzí. Bolo tu ticho. Tak neuveriteľné a ubíjajúce ticho, až by bol človek schopný sa z neho zblázniť. Priam dokonalé miesto na spustenie chodu neutíchajúcich myšlienok, ktoré v tom prenikavom tichu až kričali. Myšlienky vraviace: „Prečo zase ja? Prečo ty? Ako si mi toto vôbec mohol spraviť? Ako si mohol rok predstierať, že som pre teba najdôležitejší človek na zemi a potom sa ku mne správať, ako keby som bola nikto?“
Pretože ja som v tom čase žila len pre teba. A to bola tá chyba…
A ty si to veľmi dobre vedel. Vedel si, že máš moje srdce, dušu a všetko so mnou spojené vo vlastných rukách. A ty si sa s ním hral. A najviac, ako sa len v medziľudských a partnerských vzťahoch dá, si ho zneužil, pevne zovrel a rozdrvil na prach. A ja som napriek všetkému, aj po najväčšej zrade, aká sa mi kedy vo vzťahu stala, zostala. Pretože akokoľvek si mi ublížil, akokoľvek si ma zničil, ja som potrebovala chvíľku. Chvíľku na lapenie dychu, na nabratie sily. Pretože po tom všetkom, čo sa za extrémne krátku dobu udialo, mi nič iné ako zostať chvíľu ležať, nezostávalo. Bohužiaľ, nielen metaforicky… Obral si ma o všetku silu, ktorú som v sebe vždy mala.
unsplash.com
Vedel si, že zostanem, tak ako aj moje city nevedeli odísť zo dňa na deň. Mrzí ma len, že ty si bol pre mňa prioritou, aj keď áno, nesprávala som sa vždy dokonalo. Ani zďaleka by som o sebe nikdy netvrdila, že som dokonalá partnerka. Ale to nie je nikto. Každý máme svoje chyby, strachy, úskalia. Každý z nás má ten batôžtek, ktorý si so sebou nosíme, no ty si ten môj ignoroval a nejavil oň žiaden záujem.
Mrzí ma, že si tu nebol, keď som ťa najviac potrebovala, a všetko si bral len ako výčitky…
Pritom som ťa len reálne so slzami v očiach prosila o podporu v čase, keď som čakala naše dieťa. Áno, toto je na tom celom to najťažšie priznať si a hovoriť o tom. Nahradil si ma inou, keď som trávila nekončiace dni zavretá v klietke, modlením sa, nech je všetko s bábätkom v poriadku. Zatiaľ čo ty si uznal za vhodné, že ja som len tá nepríjemná, večne nespokojná a otravná partnerka, a že iná bude lepšia. Hľadal si pozornosť a milé slovo niekde inde, len preto, aby si utiekol pred starosťami, ktoré ťa čakali doma. Smutné na tom celom je však to, že ty si so mnou vedel byť len v tom dobrom. Sám si mi to raz povedal. Že ma miluješ vtedy, keď som šťastná. Ale takto to v živote, na tvoje počudovanie, nefunguje.
Ten hore však vedel, prečo mi to bábätko zobral. Vedel, že si nezaslúžiš, aby som každý jeden večer zaspávala so slzami v očiach modliac sa, že ti chcem dať zdravé dieťa. Nezaslúžil si si to množstvo lásky, ktoré som aj po tejto strate cítila, pretože napriek tej neuveriteľnej bolesti som v tom čase cítila, že to práve s tebou chcem skúsiť znova, nech ma to bude stáť čokoľvek.
V tomto vzťahu však nebolo po krátkej chvíli žiadne my, ale len ty. Ja som tam prestala byť tá podstatná. Prestala som ňou byť, keď si začal prehliadať moje potreby, môj smútok. A úsmev si v tom najhoršom čase hľadal u inej naivnej ženy, ktorá ti skočila na tvoje milé slovo, ako som ti na začiatku skočila i ja.
A vieš čo je na tom celom príbehu najhoršie a najťažšie si priznať?
Kým som ťa ja čakala doma, ty si venoval milé slovo jej. Dotyky, objatia, po ktorých som ja priam bažila. A ty? Keď som prišla na neveru, zatĺkal si, prisahal, že to tak nie je. Ani v tomto čase si nemal odvahu priznať, akej veľkej zrady voči mne si bol schopný. Tým si pre mňa však skončil. Ako človek, ako muž. Stal si sa teraz pre zmenu pre mňa nikým. Pretože nič iné ako pojem nikto mi v súvislosti s tebou dnes už nenapadá.
Sklamem ťa však… Ešte síce úplne nestojím, no pomaly sa z toho dna zdvíham. Síce ma nikto nevyresetuje a nevráti do pôvodného stavu, pretože tieto jazvy mi zostanú navždy, no či mi veríš, ja sa vrátim. Silnejšia a opäť budem mať naspäť tú moju iskru, ktorú si ty vtedy uhasil…
Coverphoto: pexels.com
