Neskutočne veľa slov bolo vyslovených. Niektoré sa zapísali, ako do môjho srdca, tak i do mojej hlavy. Niektoré sa ani len nedostali do mojich uší. Človek si vôbec, ale že vôbec neuvedomuje hodnotu slova. Mnohokrát povie veci len tak. Bez premýšľania a netuší, ako môžu niekomu neskutočne ublížiť.
Slová bolia viac ako rany, údery. Úder vytvorí modrinu a po čase sa vytratí, avšak slovo urobí jazvu, ktorá dokáže krvácať ešte aj niekoľko rokov.
Ty si nevážil slová. Povedal si veci, ktoré boleli. Zväčša každý jeden v záplave akejkoľvek emócie povie veci, ktoré by za „triezva“ nepovedal.
pinterest.com
Aj ty si mi toho „opitý“ narozprával. Slová, ktoré ma zmenili, zmenili nás. Zbytočné slová, ktoré mali takú hĺbku a silu, avšak boli povedané do vzduchu. Neboli myslené vážne. Nepoznali hĺbku, či si ju nepoznal ty. Človek by nemal povedať slová, ktoré o týždeň neexistujú. Nemal by. Ale ja tu nie som od toho, aby som hovorila, kto má čo robiť. Čo pre mňa je nesprávne, pre iného môže byť to najsprávnejšie. Nevidím do hlavy či do srdca druhých.
Lenže dnešný svet, dnešní ľudia sú sebeckí…
Nezaujíma ich, ako sa bude niekto cítiť po vyslovení niektorých viet. Ide si len to svoje bez záujmu druhých. Nemôžem mojím myslením zachrániť všetkých a ani nechcem. Nemôžem mojím myslením zmeniť svet. Nemôžem mojimi slovami vyliečiť všetkých. Ale môžem pomôcť jednému jedinému. Môžem ovplyvniť životy ľudí okolo mňa. Môžem zmeniť ich svet. Môžem zmeniť ten môj. A to je niekedy viac ako celý svet.
Jedno slovo dokáže vyliečiť človeka. Lenže jedno slovo dokáže človeka aj zničiť. A tento svet vôbec neprihliada na silu slov. Sme moc uponáhľaní. Píšeme skratky, posielame smajlíkov, ignorujeme sa. Komunikácia stráca význam. A tak sa cítim teraz. Ako všetko stratilo význam. Všetky slová, povedané a vypočuté, sa stratili. Aj tie ktoré dávali zmysel, už nedávajú. Nedávame zmysel ani my. Vlastne my sme asi ani nikdy zmysel nedávali.
pinterest.com
Neboli sme predurčení na lásku. Neboli…
Obaja sme sa sklamali.
Obaja sme si povedali slová, ktoré sa vrátiť nedajú.
Obaja sme prestali, a pritom ani nezačali.
Obaja sme dúfali v lepší koniec.
Obaja sme sa klamali a zároveň si verili.
Obaja sme k sebe niečo cítili… Nie?
Ďalšie slová. Len slová a slová.
Toľko sme si toho povedali. A nič z toho neurobili. Naše slová zneli tak pravdivo, tak pekne. Zneli. Dnes neznejú nijako. Dnes sú vymazané. Teda tie moje. Pravdepodobne aj tie tvoje. Opustili sme sa. Aj keď sme si povedali, že to neurobíme.
Nevážili sme si slová. Nevážili sme si jeden druhého…
Čo sa s nami stalo? Zmenili sme sa. Zmenili sa naše hodnoty. A predovšetkým sme zabudli, aké hodnoty máme jeden pre druhého. Koľko slov nám treba, aby sme si uvedomili, čo sme jeden druhému spôsobili? Či ty sa cítiš nedotknuteľne? Nesklamalo ťa, čo sa stalo? Nebolí to ani trošku? Nezaujímam ťa to ani štipku? Si tak chladný? Alebo sa na toho chladného len hráš? Čítam v tebe? Zase len slová…
Tieto slová sa k tebe nikdy nedostanú, ako sa k tebe nikdy nedostanem ani ja. Ostávajú niekde v tvojom okolí. Nedotknú sa tvojho srdca, ako som sa ho nedokázala dotknúť ani ja. Len som o tom hovorila. Len som o tom snívala. Povedali sme si veci o láske, ale keď láska prichádzala, začali sme ničiť všetko. Ja mojím chaosom, ty tvojím chladom. Nedáva to zmysel.
pinterest.com
A my už ten zmysel ani nepotrebujeme…
Každý sme si našli v našich životoch veci, na ktoré sme sa upriamili. Aby sme zabudli. A tak zabúdame. Učíme sa žiť jeden bez druhého, aj keď sme túžili byť v spoločnom objatí. Túžili. Túžila? Túžil? Minulosť nezmením a budúcnosť, tú si vytváram. Stále vystupujem do budúcnosti každú sekundu, každé vyslovené slovo sa dotýka budúcnosti a mení sa na minulosť.
My sme na tom podobne ako slová. Dotkli sme sa budúcnosti a ihneď sme sa premenili na minulosť. Slová povedané, skutky nevykonané, budúcnosť na minulosť premenená. A tak píšem tieto slová a snažím sa pochopiť, prečo si dnešní ľudia nedokážu uvedomiť váhu slova. Avšak nie som iná. Aj ja som vyslovila mnoho slov, ktoré som nedotiahla do konca, aj ja som klamala, aj ja som sa hrala na silnú, a pritom som krvácala.
Ale to je podstata sily, aj keď nevládzeme a plačeme, stále si chceme dokázať, že sme nad tým všetkým, že sme nad vodou. Povedala som mnoho viet a dnes už sú všetky v minulosti. Uchoval si si niektoré? Zapamätal? Odložil?
pinterest.com
Slová by sa mali odkladať, mali by sme si niektoré pamätať a vážiť…
Lebo ak raz boli povedané, neznamená, že budú povedané a počuté zas. Pamätám si tvoje slová. Vytvorili jazvu, bolestivú, ale plnú lásky. Lebo niektoré slová povieme s láskou a aj keď neskôr bolia, tá láska tomu dáva úplne iný význam bolesti.
Bolí ma, ako si nevážime slová, bolí ma, ako si nimi ubližujeme, bolí ma, že s tým nič neurobím, a hlavne ma bolí, koľko sme si toho povedali, či dobrého, či zlého, a koľko z toho zostalo nenaplnené. Avšak v sekunde, ako sme si tie slová napísali či povedali, doručili sa a premenili sa na minulosť. Sme ňou aj my?
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Franciele Cunha on Unsplash
