Asi. Aké zvláštne slovo, že? Také malé. Jemné. Nevinné. Citlivé. Hanblivé. A neisté. Vieš, vždy som ho vnímala tak – že je to vlastne naše slovo. To sme my. Ty a ja. A ja a ty. V slove. Veď predsa… Boli sme zakázaná láska. Rozdielni. Odlišní. Iní. Koľkokrát si to počul? Že sa to nemá. Nesmie. Je to celé hlúposť…
Veľakrát, ja viem. A predsa – stalo sa to. Postupne, ale stalo. A tak tu teraz v tme stojíme obaja. Nahí. Pred svetom. Pred svetom a nahí. Už niet čo skrývať. Teda, asi. Trochu sa bojím. Bojíš sa? Názorov. Okolia. Budúcna. A slov. Tak sa proste len priblížiš, chytíš mi lakeť a šepneš – asi mi na tebe ozaj záleží.
Asi mi na tebe záleží.
pinterest.com
Bože, ako smiešne to znie. Ale ja ti rozumiem, veď keby neexistovalo asi… Bolo by to príliš. Príliš reálne. Príliš úprimné. Proste… príliš. A tak to asi pcháme úplne všade. Do slov. Viet. Súvetí. Asi je náš paplón. Keď som bola malá a v noci sa mi niečo zlé snívalo… skryla som hlavu pod paplón. Vlastne ja to robím doteraz. A asi – tak to je náš paplón. Naše brnenie. Skrýša. Pred čím? Pred veľkosťou slov? Pred pravdou? Tak pred čím?
Je ďalší deň. December. Chladno. A my dvaja sme spolu. Vonku. Prechádzame sa. Občas sme vážni a občas sa neviem prestať smiať. Si hnusne uštipačný. Páči sa mi to, lebo vieš – použijem na teba rovnakú zbraň, aj ja viem byť hnusná. Tak kto z koho? Kto vyhrá ďalší nezmyselný súboj? Ok, pre tentokrát – ja sa vzdávam.
Je mi zima. A ty teatrálne prehlásiš, že mne je stále zima, no už-už zo seba ťaháš bundu dole a podávaš mi ju. Tá bunda… Vonia tebou. A je mi veľká. Príliš veľká. Padá zo mňa, no ty ju z každej strany chytáš, naprávaš a zapínaš ma. Presne tak, až po krk. Až zrazu… Skončím v tvojom náručí. Nečakane. Nik to nečakal. Pozrieš sa na mňa. Pozriem sa na teba.
Asi ťa mám viac ako rád… Bože, to asi…
Ráno. Naše prvé spoločné ráno. Neskoré, pretože obaja sme mali byť dávno inde. Ale čo, kašľať na to – svet sa pre túto chvíľu proste zastavil. Sme iba my dvaja. Posteľ. Telka. Rozprávky. A palacinky. S banánom a čokoládou. Tak si mi hovoril, že ich máš rád. Ak by existovalo zhmotnené šťastie… Teda moment. Toto je zhmotnené šťastie. Moje malé zhmotnené šťastie.
Tak som si to ako malá vysnívala, a ty si to vedel, vytiahol si na mňa moju vlastnú zbraň. No a v momente, ako si cez teba preložím nohu, povieš mi, že si ma asi vezmeš za ženu. Chvíľu premýšľam. Premýšľam. Premýšľam. No dobre, tak ja si ťa asi vezmem tiež. A tak sme si to prisľúbili. Že navždy. Že ja a ty. Ty a ja. My. Budeme my. Navždy. Lebo si ma ty vezmeš za ženu. Lebo si ťa ja vezmem za muža. Teda… asi.
pinterest.com
Búrka. Vieš, ako prichádza búrka? Máš pravdu, postupne a nečakane. Pribudne pár oblakov. Zvláštne sa ochladí. Obloha sa zatiahne. Sem-tam v diaľke zahrmí. Blysne sa. Začne pršať. A zrazu sa všetky tieto prírodné javy znásobia – presne tak ako u nás.
Prišla k nám búrka.
Moja chyba, že som si ju nevšimla skôr. Možno by som stihla zavrieť okná? Pozbierať bielizeň? Proste chápeš – skryla by som nás. Je koniec. Ty si mi to povedal. Že je koniec. Koniec. Bože. Ty si fakt odišiel. Z môjho života. Odo mňa. Inde. Odišiel si. Nikdy v živote som nezažila väčšiu bolesť. Nikdy v živote som nezažila väčšie zúfalstvo.
Nikdy v živote som nezažila väčšiu lásku. A teraz je koniec. Koniec. Je proste koniec. Koniec, koniec. A čo je najhoršie, je to koniec bez asi. Pamätáš si to…? Keď som bola malá a v noci sa mi niečo zlé snívalo… skryla som hlavu pod paplón. Vlastne ja to robím doteraz.
A asi – tak to je náš paplón. Naše brnenie. Skrýša. Pred čím? Pred veľkosťou slov? Pred pravdou? Tak pred čím? A teraz si mi to asi vzal. Ty si mi vzal paplón. Skrýšu. Brnenie. Kam mám ísť? A čo mám robiť?
Veď ja som… Nikdy v živote som nezažila väčšiu bolesť. Nikdy v živote som nezažila väčšie zúfalstvo. Nikdy v živote som nezažila väčšiu lásku…
Autor: D.
Coverphoto: Photo by Tim Stief on Unsplash
