Je prvý január a ovzduším lietajú okrem vinšovačiek aj novoročné záväzky. Ešte pred rokom som si nejaký dala i ja. A skutočnosť, že som zabudla, o čo konkrétne šlo, je viac ako veľavravná. Dnes mám pocit, že som na predsavzatia „stará“. Alebo o niečo svetaznalejšia či zrelšia? Buď jedno, alebo druhé. No koniec koncov si myslím, že vítať nový rok predsavzatiami je zbytočnosť. K tomu, k čomu nás doteraz nedohnala vlastná túžba, sa nemá zmysel siliť, rovnako ako je len stratou času predstierať, že zo dňa na deň získame nové zvyky…

Tento rok by som chcela zahájiť sľubom. Sľubom, ktorý dám sama sebe, a už teraz viem, že nebude vždy nezlomný, ale ak ho náhodou poruším, dôsledky budem niesť iba ja. No je to práve moja minulosť a všetky pocity, ktoré pri spomienkach na ňu cítim, čo mi nedovolí len tak tento sľub zahodiť za hlavu. Chcem si totiž sľúbiť niečo, čo ma nedonúti prekonávať samu seba, ani kvôli tomu nepôjdem za hranicu svojich síl či komfortnej zóny. 

pinterest.com

Tento sľub ma ochráni pred bolesťou, pred okamihmi, počas ktorých nebudem rozumieť, prečo sa niečo také absurdné stalo, pred zážitkami a situáciami, ktoré mi aj po rokoch budú znepríjemňovať rána a doženú ma k tomu, aby som zanevrela na lásku, šťastie či dobrých ľudí.

A tak si chcem sľúbiť, že…

Toľko vecí, slov a skutkov nebudem brať osobne. Rokmi som nadobudla presvedčenie, že nik z môjho okolia nikdy nebude mať úplne rovnaké názory ako ja a že ani tých najbližších nemôžem do bodky spoznať. Každý z nás sa vyrovnáva s bolesťou či so strachom po svojom. Robíme to, k čomu nás mnohokrát doženie vlastná bezmocnosť. Niekedy ani sami nerozumieme svojim činom. A tak ma nemôžu bolieť činy alebo slová druhých. Majú na ne svoj dôvod, ktorý ja nepoznám. Majú za sebou minulosť, ktorá ich v nemalej miere ovplyvňuje. A často si práve ľudia, ktorí sa nachádzajú ich v prítomnosti, „zlíznu“ dôsledky minulých bolestí a sklamaní.

To, čo iní robia alebo hovoria, je ich vec. Nie moja. A hoci sa ma to týka, nemôžem dovoliť, aby ma to zranilo.

Nebudem klamať sebe, že som v poriadku, ak srdce bude hovoriť opak. Dám si čas. Na všetko, čo si čas žiada. Ak chcem žiť spokojne, nemôžem pred sebou nič zatajovať.

Už viac nebudem odbiehať do minulosti. Nebudem sa vracať k spomienkam, ktoré ma bolia, a prijmem fakt, že ich už nezmením. Nebudem sa obviňovať za to, čo sa stalo, ani si navrávať, že ak by som niečo urobila inak, nič z toho, čo ma dnes trápi, by sa nestalo. Chcem si sľúbiť, že budem prijímať život taký, aký je.

Nebudem nič dokazovať druhým. Ale všetko, čo urobím a o čo sa budem usilovať, bude podmienené mojou vlastnou túžbou. Už som totiž príliš veľká na to, aby som vedela, že uznanie druhých ku šťastiu nepotrebujem. To, čo ma skutočne robí šťastnou, je pocit, ktorý si vychutnám v tichu a v samote. Pocit, že som prekonala sama seba, zvíťazila nad svojím strachom, dokázala niečo, čo som ešte pred malou chvíľou považovala za nedosiahnuteľné.

pinterest.com

Usporiadam si priority a na úplnom vrchu budem ja. Nie preto, že chcem byť sebeckou. Proste sa naučím mať rada seba tak, ako to očakávam od druhých. K tomu sa spája toľko nových návykov… Občas povedať nie. Hovoriť aj veci, ktoré sa nepočúvajú dobre, aj za cenu toho, že to možno bude to posledné, čo si s danou osobou povieme. Prestať sa snažiť a vysvetľovať tam, kde to nemá zmysel, a konečne pochopiť, že niektoré situácie sa k spokojnosti oboch strán vyriešiť nedajú.

Všetci by sme si mali niečo sľúbiť…

Sľúbme si, že nepôjdeme sami proti sebe. Nebudeme čakať na tých, ktorí nás nechcú úprimne milovať, no my budeme tými, čo odchádzajú ako prví, pretože už vedia, že strata času bolí rovnako ako neopätovaná láska. Sľúbme si, že nebudeme strácať seba kvôli osobám, ktorým nezáleží na tom, či stratia nás. 

Sľúbme si, že nič pre nás nebude mať väčšiu hodnotu ako naše vlastné šťastie. Pretože len potom ho nebudeme nikdy viac kvôli iným odhadzovať a neskôr ho opäť zdĺhavo hľadať…

Coverphoto: Photo by Nine Köpfer on Unsplash

Facebook komentáre