Trvalo mi naozaj dlho, kým som sa do tohto bodu vo svojom živote dostala. No teraz v ňom som a môžem povedať len jediné: Vďaka Bohu! Pretože som už bola tak neuveriteľne unavená. Unavená z pretvarovania sa, že som niekto, kým nie som ani náhodou. A to všetko len preto, aby bolo dobre, aby som náhodou niekoho nepohoršila, aby ma mali ľudia „radi“…

No viete čo? Začala som mať toho naozaj dosť…

Toho, ako mi ľudia vyčítali moje „chyby“ (a kto ich, do riti, nerobí?). Toho, ako mi ľudia hovorili, že nemôžem byť predsa hentaká a hentaká, lebo tak sa to predsa nerobí… Toho, ako mi hovorili, že nemôžem byť predsa TAKÁTO. Lenže, moji milí, ja presne TAKÁ som… Tak si dajte konečne pohov.

Si príliš impulzívna, nemôžeš predsa takto reagovať, hovorili…

Na tieto veci si príliš citlivá, nemôžeš si to takto brať, hovorili…

Si príliš otvorená, to nemôžeš byť, hovorili…

Si príliš emotívna, hovorili…

Si príliš chladná, hovorili potom…

Si ako stroj, neempatická, hovorili…

Si príliš ambiciózna, to sa na ženu nehodí, mala by si…, hovorili…

Si príliš vzťahovačná, nemôžeš sa predsa za toto urážať, hovorili…

A tak by som vám všetkým, ktorí ste mi toto všetko hovorili, chcela odkázať, že, kurva, môžem.

Ó áno, môžem. Môžem byť sama sebou…

Môžem vybuchnúť, kedy chcem, môžem sa uraziť, keď ma niekto urazí, môže sa ma dotknúť, keď ma niekto ponižuje, môžem kričať, kedy budem chcieť, môžem byť ticho, kedy len budem chcieť… Môžem všetko z toho… Môžem byť impulzívna, výbušná, môžem hovoriť, čo mám na jazyku, môžem sa cítiť, ako sa cítim, môžem hovoriť, čo si myslím, môžem byť chladná voči komukoľvek na tejto zemi, keď to tak budem (ne)cítiť, môžem byť, aká len chcem…

Pretože, po prvé – som, aká som. Takáto som sa narodila a komu sa to nepáči, nech sa aj hodí o zem. Ja naozaj nehodlám polku mojej životnej energie vymrhať na to, že budem hrať divadlo. Že sa budem tváriť ako niekto úplne iný. Hrýzť si do jazyka alebo naopak čušať, keď budem chcieť niečo povedať, len preto, lebo sa to „nepatrí”… Lebo nie ste zvyknutí na úprimnosť. Lebo dnešný svet je ponorený do faloše.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Príde lepší, uvidíš...

Nebudem sa proste tváriť, že ťa mám rada, keď nemám. Nebudem si vážiť niekoho, kto mi na to nedá dôvod. Nebudem vo svojej blízkosti držať niekoho, koho nechcem…

No a po druhé jedna klišé vec… Nikto z vás nemal obuté moje topánky a nešiel po mojej ceste. Takže nikto z vás nemá právo hovoriť mi, ako sa mám cítiť. Nikto nemá právo hovoriť mi, aby som nebola zranená, keď som. Nikto nemá právo hovoriť mi, že som sa zmenila a nie je to dobré. Pretože áno, zmenila som sa. Ľudia ma zmenili. A nebudem sa hrať na svoje mladšie ja, keď ním už dávno nie som.

A preto sa budem smiať, kedy budem chcieť, budem plakať, kedy budem chcieť, budem milovať toho, koho ja chcem, a pohŕdať tým, kým ja chcem.

Budem dávať na prvé miesto seba, či sa to niekomu páči alebo nie…

Budem robiť šťastnou v prvom rade samu seba, pretože som pochopila, že to nikto iný za mňa neurobí, a iných až vtedy, keď to JA uznám za vhodné… Nikomu nič nedlhujem…

Tak, prosím, neplytvajte mojím časom, ak mi chcete kázať o tom, aká by som mala byť. Nikto z vás to nevie lepšie ako ja. Veď, keď sa na mnohých z vás, ktorí máte plnú hubu rád pre iných, pozriem, vidím úplne jasne, že neviete byť ani sami sebou, tak kde beriete tú drzosť kázať niekomu inému o tom, kým má byť?

Som kto som, mám svoju minulosť, ktorá ma zmenila a ak sa vám moje nové ja nepáči, svet je dosť veľký na to, aby sa naše cesty nemuseli vôbec pretínať…

Pretože verte mi, z ničoho necítim väčšiu únavu ako z toho, že mi niekto bráni byť MNOU… A ak ma za to chce niekto súdiť, I don´t give a shit. Neplatíte mi účty… Ani tie na zemi, ani tie „karmické“… To ja sa budem za seba jedného dňa, ak Boh existuje, spovedať… A môj štít je čistý. Čo ten váš?

Coverphoto: Photo by Olivia Anne Snyder on Unsplash

Facebook komentáre