Občas si hovorím, že si život komplikujem sama. Mám veľké očakávania. Vždy. Nechce sa mi zažívať nič priemerné. Nikdy. Málo ľuďom verím. Lebo život. To on ma to naučil… Byť prezieravou a mať oči otvorené, aj keď pred sebou vidím usmievavú tvár, ktorá sa navonok správa priateľsky. Ale to som asi odbočila… Chcela som povedať to, že milovať viem. Veľmi a silno. Ale kým to dokážem, prejde veľa času.
Nie som z tých, ktorým stačí málo… Pár pekných slov, jedno rande, umelo vytvorená romantika a okamžite vycítia príležitosť. Vlastne ani neviem, kedy naposledy som niečo podobné skúsila. Vždy ma fascinovalo, ako ľahko prichádza láska do životov iných. Ako ľahko sa vedia zamilovať na život a na smrť… U mňa to vždy bolo iné.
pinterest.com
Som len ja náročná?
Alebo chladná? Očakávam niečo, čo nie je reálne? Neviem… Ale viem jedno… Že na tom nechcem nič meniť. Chcem byť taká, aká som, pretože presviedčať sa, že som čudná, ak sa nezamilujem do prvých očí, ktoré sa na mňa zahľadia, by bola hlúposť.
Nechcem prežiť priemerný život po boku s niekým, komu vôbec nerozumiem, pretože v istej chvíli svojho života som si povedala, že už viac nechcem byť sama. Chcem život, ktorý bude dobrodružstvom, prechádzkou po lúkach aj skalách po boku s niekým, koho obdivujem a bude ma inšpirovať rovnako ako ja jeho.
Myslím si, že je lepšie zostať sám a počkať na toho pravého, ako každý rok či dva prežívať rozchod. Ako sa trápiť s niekým, kto nebol vyrobený pre mňa. Pretože nešťastný vzťah má na nás oveľa väčší dopad, ako si myslíme. Nešťastný vzťah nás núti pochybovať o sebe a cítiť sa… Ako niekto, kto tomu druhému „nestačí.“ Chceme zmeniť to, čo sa zmeniť nedá – samých seba. Obviňujeme sa za to, akí sme, a to je tá najväčšia chyba, akej sa človek môže dopustiť.
Tak načo sa hrnúť do vzťahu, ktorý nás aj tak raz zničí?
V nešťastnom vzťahu vypláva na povrch všetko, čo máme v sebe hlboko ukryté. Každým dňom, keď sa pozrieme do zrkadla, uvidíme osobu, ktorú si prestávame vážiť. Zbadáme len niekoho, kto sa potáca životom a snaží sa zapadnúť niekam, kam nepatrí. Ide hlavou proti múru a vždy ho čaká iba tupý náraz sprevádzaný bolesťou, ktorá v ňom doznieva celé roky.
pinterest.com
Nie, to ja naozaj nechcem… Chcem muža, ktorý sa našiel a nebude sa chcieť nájsť vďaka mne. Chcem muža, ktorý si je istý tým, čo robí a prečo to robí, a bude vedieť, že ak si niečo vo svojej duši nevyliečil on sám, ja mu s tým veľmi nepomôžem. Chcem vyrovnaného človeka, ktorý tento svet berie s rezervou, pretože vie, že to najdôležitejšie – presne to, čo k životu nevyhnutne potrebuje, si nosí v sebe, a čaro celého života spočíva v tom, že raz nájde niekoho, s kým sa o to môže podeliť.
Chcem osobnosť, nie osobu…
Chcem istotu, nie život na vážkach. Chcem pokoj, nie zhon a krik. Chcem muža, ktorý vie, čo ho mužom robí. Chcem niekoho, kto si bude vážiť to, čo nájdeme doma pod jednou strechou. A bude vedieť, že to nenájde nikde inde, preto k tomu bude pristupovať ako k niečomu krehkému, čo nie je samozrejmé.
Verím, že nie som náročná. Verím, že „len“ chcem niečo, na čo sa už za tie roky v dnešnej dobe zabudlo…
Autor: Zuzana
Coverphoto: Photo by Seth Doyle on Unsplash
