Najprv sa mi zrútil svet. Všetko sa zastavilo a môj mozog odmietal túto informáciu spracovať. Myslela som si, že je to koniec. Nielen koniec nás dvoch, ale aj môj koniec. Veď päť rokov nie je krátka doba. Hlavne, keď som žila s pocitom, že už tie roky vôbec nemusím počítať, pretože som verila, že je to navždy. A vtedy, keď človek uverí, že sa nemusí báť, že o niekoho príde, prestáva sledovať, ako čas plynie…

No potom si ma vyviedol z omylu. Povedal si, že odchádzaš, a ja som nevedela, ktorá emócia sa zo mňa skôr vyderie na povrch. Mala som chuť hodiť sa o zem, jednu ti vraziť, plakať, zúriť, kričať, chcela som to pred tebou skryť, nechcela som, aby si videl, ako sa kvôli tvojmu odchodu zosypem. Snažila som sa zachovať si pred tebou aspoň posledné zvyšky hrdosti. A vlastne ani neviem, ako som naozaj zareagovala. Čo všetko som dala najavo a čo sa mi, naopak, podarilo skryť…

Tvojím odchodom som si mnoho vecí uvedomila…

pinterest.com

Zistila som, že láska dokáže i bolieť. Dovtedy som sa nazdávala, že ide iba o básnickú frázu. Neverila som ľuďom, ktorí vraveli, že láska bolí. Nikdy som to totiž nezažila. Všetky predošlé vzťahy sa mi vždy podarilo ukončiť s rozumom. Rozhodli sme sa, že to už nie je ono a išli sme každý svojou cestou. Cítila som ľútosť, cítila som sklamanie, ale nie bolesť. Akoby som vtedy vedela, že to tak má byť, a navyše som sa tešila na nový začiatok.

Teraz sa pýtam, či som predtým vlastne milovala… Nechala by som ich len tak odísť? Mala to bolieť aj vtedy? Ak nie, bola to láska? Alebo len obyčajné zaľúbenie, chvíľkové poblúznenie, ktoré vyšumelo, a tak som vtedy vôbec nemala pocit, že niečo strácam?

Zasypalo ma príliš mnoho otázok a čo bolo najhoršie, na všetky som zostala sama.

Už si nebol pri mne, aby si mi s tým neporiadkom v mojej duši pomohol, tak ako som bola zvyknutá. Pocítila som, aké to je nájsť posledné zvyšky síl vo svojej duši. Po dlhom čase som sa nemala o koho oprieť a to ma deptalo. Predovšetkým preto, že som si uvedomila, že to tak už bude navždy a ja viac nikdy nebudem mať vo vzťahu istotu.

pinterest.com

Jeden by možno povedal, že ide len o rozchod… Teda aspoň ja som vždy nad takýmito rečami mávla rukou a utešovala druhých, že predsa nie je koniec sveta. Odišiel, lebo mal odísť, a bodka. No až teraz som pochopila, že moje reči museli byť pre toho druhého poriadne iritujúce. Až vďaka tebe viem, že v takýchto chvíľach tieto slová nestačia…

Prešiel istý čas a ja som sa len utvrdila v tom, že ťa milujem.

Zmierila som sa tým, že už viac nebudeme spolu a že si ty našiel svoje šťastie inde. Nechcem sa na nič hrať a úprimne priznávam, že mi to chvíľu trvalo, ale dnes už viem, že ak si šťastný ty, nemôžem ťa volať späť. Veď predsa o tvoje šťastie som sa snažila po celý ten čas, čo sme boli spolu…

Neostáva mi nič iné, len si neustále pripomínať, že si teraz šťastný a čerpať z toho poznania i šťastie pre seba. Je to ťažké, bolí to, ale keď si predstavím, že som o teba mohla prísť aj iným spôsobom, myslím, že tento je ten najmenej bolestivý.

Tu už nie je miesto na pochybnosti alebo úvahy, či je to láska. Viem, že ťa milujem, ak sa snažím byť šťastná, aj keď to šťastie už nemôžeme zdieľať spolu. Nikdy by mi ani len na um nezišlo, že sa raz dostanem do takejto situácie. Ale posnažím sa byť šťastná, pretože si si to svoje šťastie už našiel. Hoci s inou, ale aj tak. A jediné, v čo dúfam, je to, že ťa ona miluje rovnako ako ja…

Autor: Renáta Bruchalová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi

Coverphoto: Photo by Elijah O’Donnell on Unsplash

Facebook komentáre