Hotovo. Správa odoslaná. Streda a už druhé zrušené stretnutie s ,,priateľmi“. V poslednom čase jednoducho nechcem nikam chodiť. Nie s ľuďmi, ktorí sa tvária ako priatelia. Nie s tými, ktorí záhadne stíchnu v momente, keď sa zastavím na prahu dverí. Nie s tými, ktorých každé druhé slovo je len obrovskou vlnou neúprimnosti.
Ruším stretnutia jedno za druhým a ospravedlňujem sa tým, že som unavená… Som jednoducho unavená z ľudí…
Z tých neustálych výhovoriek, z ktorých uveriteľná je sotva polovica, je mi niekedy až zle. Napadá mi, či iba na mňa takto dolieha správanie iných.
Každý človek od prírody myslí najskôr na seba. To je predsa jasné. Len by nezaškodilo spomenúť si občas aj na iných. Napríklad iba poslať krátku správu k sviatku osobe, s ktorou sa na verejnosti stretávate alebo žijete na jednej ulici.
pexels.com
Prečo sa ľudia ignorujú? Ignorujú tých, čo potrebujú pomoc? Neverím slovám: ,,Nemám ako pomôcť.“ Vždy je ako pomôcť! Vždy sa predsa dá niečo urobiť. Aj keď je to len snaha. Prečo sa nedokážu ani pozdraviť pri náhodnom stretnutí, hoci kedysi boli priatelia?
Nie vždy si máme s tým druhým čo povedať. Ale to nie je dôvod sa ignorovať. A tváriť sa, že sa nepoznáme. Vždy sa nájde téma, o ktorej sa môžeme rozprávať. Stačí iba rešpektovať to, že ostatní nemusia zdieľať naše názory.
Som unavená z toho, ako rýchlo ľudia zabúdajú na starých priateľov a nahrádzajú ich novými. Ale keď ich niekto sklame, ku komu sa idú vyplakať? K starému priateľovi, o ktorom vedia, že vždy oddane stál pri nich.
Stále viac si všímam, akí sú ľudia nedôverčiví. To preto, že niekto už zradil ich dôveru a oni sa boja veriť znova niekomu ďalšiemu. Je mi smutno z ľudí, ktorí nedajú druhým ani šancu stať sa ich priateľmi, či je to pre vzhľad alebo pre to, čo sa o nich hovorí.
Všetci predsa vedia hovoriť o tom, aké nespravodlivé je súdiť druhého podľa toho, čo sa o ňom dozvieme od iných. Ale kto sa skutočne baví s človekom, o ktorom počul samé negatíva?
Prečo súdime druhých, keď o nich vôbec nič nevieme? Dokonca, často sme s nimi ani osobne nikdy nehovorili. No aj tak o nich vieme viac než oni sami.
Som unavená zo sľubov, ktoré ľudia vyslovia len preto, že sa to k situácii hodí. Napríklad taká fráza: ,,Uvidíme sa“. Nie, neuvidíme. Nie, ak skutočne nechceš. Pretože ak nechceš, budeš hľadať výhovorku. Ak chceš, nájdeš si čas. Ak nie už na osobné stretnutie, tak aspoň na krátky telefonát.
Tým, že sa druhému neozveme, hoci sme to sľúbili, len dávame najavo, čo pre nás tá osoba naozaj znamenala – nič. Viete, ako sa musí cítiť? Zažila som to už toľkokrát, že sa ma to už ani nedotkne.
Uvedomujem si, že ja ako jedna jediná osoba nemôžem zmeniť svet. Hoci viem, že by to chcelo len trochu viac lásky. Trochu viac úsmevu.
weheartit.com
Nevravím, že ja som v tomto bez viny. Už sa mi stalo, že som nejakého človeka odsúdila na základe prvého dojmu ešte skôr, ako som ho spoznala. Napokon sa vždy ukázalo, že to bola chyba, a hoci mi dotyčný človek nebol sympatický, keď sme sa začali rozprávať, začala som si všímať viac pozitívnych vlastností a svoj prvý názor som oľutovala.
Som unavená z tých, ktorí radšej uveria tomu, čo o mne počujú, pretože spýtať sa na moju verziu by bolo pre nich zložité. Z tých, čo na sociálnych sieťach dokážu písať siahodlhé nenávistné správy, ale naživo len rýchlo prejdú okolo so sklonenou hlavou.
Z tých, čo sa tvárili, že ma nepoznajú, keď sa im to hodilo.
Aj z tých, čo poznajú moje meno, len keď potrebujú pomoc.
Z tých, čo ma dnes majú radi a zajtra nenávidia.
Z tých, čo sami nepohnú ani prstom, ale čakajú, že sa druhý obetuje za nich.
Najhorší sú však tí, ktorí sa hrajú na najlepších priateľov. Sú to tí, ktorí pri nás nejaký čas stáli, ale keď sa skutočne deje niečo vážne, zrazu nemajú čas. A nemajú čas záhadne ani o týždeň, o mesiac… Medzitým ich stretnete na káve s osobou, čo bola vždy bezdôvodne proti vám.
Alebo ľudia, ktorí sa s nami stretnú len preto, aby si dodali sebavedomie a uistili sa, že sa majú lepšie než my.
Takýto ľudia už nemajú pre mňa hodnotu. A zo všetkých síl sa vždy budem snažiť nebyť ako oni.
Preto si dnes dokážem vážiť skutočné priateľstvo. Dnes viem, aké je vzácne. Skláňam sa pred tými, ktorí aj v tejto dobe dokázali byť fér, stáli pri mne a neodišli, aj keď som ich náhodou sklamala. Skláňam sa pred tými, ktorým môžem veriť. Pretože skutočné priateľstvo rastie časom. A neskončí sa vďaka jednej hádke. Skutočné priateľstvo je zázrak a ozajstní priatelia sú anjelmi bez krídel. Hoci ich je málo, keď ich nájdeme, snažme sa ich nestratiť.
Skutoční priatelia robia trápenie znesiteľnejším… a život krajším.
Nech žijú priatelia, ktorí neodchádzajú!
Coverphoto: pexels.com
