Nie, nezabudla som. Napriek všetkému nie som taká naivná, aby som verila, že na ten osudný deň sa mi niekedy podarí zabudnúť. Nie, spomínam si na ten deň minútu po minúte a vždy, keď naň myslím, akoby som ho prežívala znova. V ten deň zmizlo všetko, v čo som verila.

Buď si istý – nikdy nezabudnem na ten pocit, ako nejaká časť mojej duše odišla. Nenávratne.

Pretože vtedy som pochopila, že všetko, čo sme si kedy stihli povedať, bolo nenávratné.

A naše ,,ahoj“ bolo tak pekelne definitívne.

Počula som, že človek, ktorý prechádza peklom a vyjde z neho s úsmevom na tvári, je skutočný víťaz. Ver mi, pochopila som to. Vo chvíli, keď som ťa videla odchádzať, som vedela, že už nikdy nebudem rovnaká. Nikdy. Už nikdy taká, ako predtým. Už nikdy tak sladko naivná, ako pri tebe. Už nikdy taká slabá, ako v tvojom náručí. A už nikdy taká zlomená.

Neviem, či čas, ktorý som s tebou strávila, nebol už predpeklím. Ale celkom určite viem, kedy sa začalo skutočné peklo. Bolo to vtedy, keď si bol ešte tu, ale ja som cítila, že nás už nezachránim. Nestačila som na to sama. Úprimne, neviem už, či bolo horšie byť s tebou, alebo bez teba. Obe možnosti totiž spôsobovali rovnakú bolesť. Vždy, keď som videla, ako sa mi vzďaluješ, bola to len ďalšia rana navyše.

Keď si odišiel, bola som smutná a sklamaná, to je jasné, ale akosi podvedome som počula tichý hlas, ktorý mi našepkával, že to tak malo byť. Hlas, ktorý sa snažil prehovoriť už mesiace, ale ja som ho odmietala počúvať. Pretože som sa bála, že vraví pravdu.

pinterest.com

Každý človek znáša smútok inak. Niektorým je lepšie už  po týždni, iní sa nevedia spamätať celé mesiace. Vraj za stratenou láskou žena smúti tak dlho, ako trvala. Ja si však myslím, že depresia môže trvať aj celé roky, ak sa človek sám z toho nechce dostať. Ani ja som najskôr nechcela.

Lenže ani celý svet nedokáže pomôcť človeku, ktorý sa sám raz rozhodol, že ostane uväznený v smútku. Videla som to na bezradnosti mojich kamarátok, ktoré už po krátkom čase nevedeli, ako mi pomôcť, keďže všetko, čo robili, bolo zbytočné. Bola som stále rovnako uzavretá, na všetko som reagovala prehnane a čokoľvek ma rozplakalo.

Videla som v zrkadle neznámu bytosť s tmavými kruhami pod očami, s bledou pokožkou od nedostatku slnka a poriadnej stravy, s neupravenými vlasmi, ktoré boli kedysi také krásne a svieže. Bola to bytosť, ktorá sa mi nepodobala, ale očividne ma nahradila. Bola som telom bez duše strácajúcim sa samej pred očami.

V mojom šatníku, predtým plnom farebného oblečenia, teraz prevládali iba tmavé farby, ktoré ešte podčiarkovali bledú farbu pleti. Po týždni som sa musela vrátiť do školy, no vytrvalo som odmietala všetky pokusy o pozvania na kávu, hoci aj od kamarátok. Po škole som sa iba mlčky vrátila domov, do ticha svojej izby a do môjho vnútorného smútku.

Každú noc v mojich snoch som ťa videla, akoby si nikdy neodišiel. Po každom takom sne som sa prebúdzala v slzách, šepkala tvoje meno a prosila vyššiu silu, nebesia, kohokoľvek, kto bol ochotný počúvať, aby si sa vrátil. Každý deň som bojovala sama so sebou, pretože jedna časť mojej osobnosti si želala vytočiť tvoje číslo alebo ísť na miesta, kde by som ťa určite stretla, a tá druhá časť ju od toho odhovárala. Až vtedy som pochopila skutočný význam slov: ,,Si moje všetko.“  Presne to si bol.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Sľúb mi pravdu...

Koľkokrát som si nadávala zato, ako som sa mohla do teba tak slepo zamilovať – ako malé dievčatko. Akoby som nevedela, že láska nám nič dobré neprinesie. Veď vieš, mali sme byť len priatelia…

Spomínam si, ako som sa pozrela do kalendára a uvidela som, že do skúškového ostáva posledný týždeň. Za posledný mesiac som sa natoľko sústredila na svoju bolesť, že som blížiacu sa dôležitú skúšku v škole vytrvalo ignorovala a neprikladala jej význam. A práve skúška bola to, čo ma vrátilo do reality.

A prinútilo ma to myslieť na seba a na svoju budúcnosť.

Pretože kedy inokedy myslieť na seba, keď nie teraz?

Pretože jediné, čo mi ostalo, som bola ja sama. Už tak dlho som pred sebou samou uprednostňovala teba, že som si ani nespomínala, aké to je, urobiť niečo pre seba. Zrazu som mala na výber medzi trápením sa s minulosťou a svojou budúcnosťou. Prišla chvíľa, kedy som zrazu musela byť silná. A mohla som sa rozhodnúť, či budem obeťou, alebo nie. Mala som na výber. A rozhodla som sa.

pinterest.com

Minulosť sa zmeniť nedala. Ale budúcnosť áno.

A že občas príde chvíľa, keď sa mi pred očami vynorí spomienka na teba? Zvykla som si, že vždy budú veci, ktoré mi ťa budú pripomínať. Ale už som sa naučila nevenovať pozornosť neodbytným spomienkam, až sa časom unavili a takmer sa stratili. Sú uložené hlboko v mojom srdci v uzamknutej skrinke, od ktorej som odhodila kľúč. Musela som.

Cítila som sa, akoby som bola na svete sama. Len so svojou bolesťou. Akoby mi nikto nerozumel. A jediné, čo mi ostávalo, bolo veriť, že raz budem znova v poriadku.

Nie je to o tom, že by si mi nechýbal. Ani o tom, že by som na teba zabudla. Byť v poriadku jednoducho znamená zmieriť sa s tým, čo nedokážem zmeniť. No byť absolútne v poriadku pre mňa znamená byť šťastná bez teba.

Keď ťa stretnem, ukazuješ mi, aký si šťastný a čakáš na moje slzy. Márne. Čakáš na otravné správy odo mňa. Márne. Áno, stále mám tvoje číslo. Ale nehodlám ho použiť. Sklamem ťa, zlato. A môžem sa ti hrdo vysmiať do tváre, pretože môžeš byť s kým chceš, môžeš robiť, čo chceš, mňa to už nebolí.

Poviem ti, myslela som si, že to nedokážem. Pochybovala som o sebe. A už to nikdy viac neurobím. Pretože dokážem oveľa viac, ako som si myslela. Všetko, čo som chcela, bolo, aby si bol na mňa hrdý. Ale teraz viem, že dôležitejšie je, aby som bola hrdá sama na seba. Jediný, kto môže skutočne zmeniť môj život, som ja sama.

Môžem s istotou povedať, že som v poriadku. Naozaj.

coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre