Neviem, či ste už niekedy siahli na to svoje. Na dno. Neviem, či viete, aký je to pocit. Áno, aj ja som si mnohokrát myslela, že už na dne som, no potom, keď som naň naozaj dopadla, nechránená a doslova rýchlosťou blesku, pochopila som, že to, čo sa vo mne odohrávalo predtým, bol len slabý odvar.

Najskôr som si myslela, že na dno nás dostanú ťažké veci, ktoré prežijeme. 

Ale viete čo? Strašne som sa mýlila. 

Ten zlom nastane vtedy, kedy by ste ho vôbec nečakali.

pinterest.com

Pretože áno, každému z nás sa dejú aj hrozné veci. Lenže mnohí z nás sa nezlomia len tak ľahko. Skrátka tú ťažobu na svojich pleciach nesú a nepovedia ani slovo. Len kráčajú a kráčajú pod tou ťarchou všetkého, čo si nesú v duši, a niekedy to doslova cítia na pleciach. Na hrudi. 

Mnohokrát nesú aj ťažobu iných, pretože chcú pomôcť. Pretože nemajú na výber a musia zostať silní pre iných alebo musia zostať silní, pretože vedia, že ak sa zlomia, už sa nepostavia znovu na nohy. A tak si nič nepripúšťajú. 

No a potom, po čase, keď už aj sami uveria tomu klamstvu, ktoré im pravidelne ide z úst: „Mám sa dobre. Všetko je fajn…“ sa to stane. Stane sa nejaká úplná prkotina. Napríklad? Zakopnú o stôl malíčkom. Udrú si ruku pritom, ako sa snažia niečo preložiť. Spadne im nákup. Zistia, že nemajú smotanu do polievky, s ktorou sa brblali celé doobedie… Prkotina…

A keby ste pri nich stáli bližšie a boli úplne potichu, mohli by ste doslova počuť, ako to praská, ako sa v nich všetko láme. Ako to všetko padá ako hlúpy dom z karát. Ako nič… Len tak… 

Vtedy sa to stane.

pinterest.com

Práve v takýchto momentoch sa aj tí najsilnejší ľudia lámu ako ten najslabší konár zo stromu. 

Väčšinou najskôr každý zúri. Hnevá sa na ten stôl, na tú tašku, ktorá sa roztrhla, na blbú smotanu. Chceme si vybiť zlosť na niečom, o čo vôbec nejde. Alebo lepšie povedané, ani nie tak zlosť, ako to všetko, čo sa v nás po celú tú dobu hromadí.

Lenže potom nám to začne dochádzať. Zrazu sa to všetko vynorí, akoby to spalo niekde v kútiku našej hlavy a čakalo to na správnu príležitosť. Pred očami sa nám začnú vynárať všetky krivdy, každé jedno sklamanie, všetka bolesť a po chvíli sa pristihneme, že plačeme nad niečím, čo sa stalo pred rokmi. Nad niečím, o čom sme si mysleli, že sme to už dávno v sebe spracovali a uzavreli. No práve naopak. Niesli sme si to bremeno celú tú dobu so sebou a len sa naň nabaľovali ďalšie veci… Až to všetko prasklo.

Viem, že každý z nás sa bojí spadnúť na dno. Bojí sa priznať si, že už nevládze, a tak to všetko ako keby odďaľujeme, kým sa dá. Bojíme sa postaviť tvárou v tvár skutočnosti, že sme v koncoch. A tak si nás to dno nájde samo. Nevyhneme sa mu, pretože každý z nás je len človek a má len jedny nervy a nemá nevyčerpateľné sily. No a tento svet nie je ružová záhrada.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Čo raz stratíš, už viac nezískaš

Chcem však, aby ste vedeli, že dosiahnuť dno je zároveň ten najdokonalejší pocit na svete. Znie to ako kravina, ja viem… Ale nie je. Verte mi. Keď dosiahnete dno, keď mu raz budete čeliť tvárou v tvár, nebojte sa ho. 

Naopak. Dajte mu všetko.

Plačte, kričte, rozbite pol domu. Dajte to zo seba do posledného pocitu von. Revte na plné hrdlo tak, akoby to malo byť naposledy. Vysiľte sa. Choďte do konca….

pinterest.com

A potom to príde. Ten stav, kedy si ženy strihajú krásne dlhé vlasy a chlapi si nechávajú narásť brady, ktoré nikdy predtým nenosili. Ten stav, kedy zrazu necítite nič. Doslova. Na chvíľu je to úplná prázdnota, ktorú ale takmer hneď nahradí úľava. Úľava práve z toho, že už nič necítime.

Všetko to hrozné, čo nás dokonca roky ťažilo na srdci, je zrazu niekde preč. Je to stav, kedy nám je všetko jedno. Kedy by nám bolo jedno, že nám spadne na hlavu hoci aj celý dom, lebo však čo horšie sa ešte môže stať?

Dno je nový začiatok. Každé jedno jediné. Je to niečo ako reštart a verte mi, ten raz za čas potrebuje každý z nás. Tak sa ho nebojte. Nebojte sa spadnúť, ak už nevládzete niesť svoju ťarchu. Ona tým v skutočnosti nezmizne, ale akoby ste sa jej postavili tvárou v tvár a už nebude taká hrozivá. Zrazu sa nebudete báť poslať do horúceho pekla ľudí, ktorí vám ubližujú, zrazu sa nebudete báť zmeniť život od základov, lebo však čo horšie sa ešte môže stať? 

Je to ako čerstvý jarný vánok. Nový začiatok, hneď po konci, v ktorom zanecháte všetky svoje trápenia. Spadnúť na dno je jeden z najúžasnejších pocitov na svete… 

coverphoto: Photo by Alexandru Zdrobău on Unsplash

Facebook komentáre