Konečne si sa vyliečila. Aspoň sa ti to zdalo. Konečne ten život začal „chutiť“ inak. Zdravšie. Veselšie. Konečne si sa pristihla pritom, ako sa schuti rozosmeješ. Len tak. Pretože môžeš, pretože to tak cítiš, pretože už na srdci nemáš ten ťažký balvan, ktorý si všade so sebou vláčiš a ktorý ťa ťaží každým dňom čoraz viac a viac. Konečne to prešlo. On odišiel – nielen z tvojho života, ale aj z tvojich myšlienok, z tvojich prebudení a zaspávaní.

Konečne sa to stalo. Bol preč. Už si na neho toľko nemyslela. Áno, možno si si spomenula. Ale už to nebolelo. Nebola to bolesť, ktorú si chcela za každú cenu niečím prebiť a nakoniec si sa jej i tak poddala. Konečne si začala premýšľať o sebe, nie o ňom. O tvojich snoch, v ktorých on už nemal čestné miesto. O živote ako takom, nie o živote, z ktorého sa stalo nekonečné trápenie.

unsplash.com

A potom sa zrazu objavil…

Bol späť. Stál pred tebou, ty si hľadela do jeho očí a na chvíľu sa nimi nechala zhypnotizovať. Už si porozumela tomu, čo ťa k nemu tak dlho ťahalo. Odrazu si sa vrátila v čase cítiac jeho vôňu, vnímajúc jeho osobitú charizmu, ktorú si doposiaľ u nikoho nepostrehla. Zrazu si sa vrátila v čase. O niekoľko mesiacov späť. A všetko bolo také ako predtým.

Už sa neusmievaš len tak prirodzene. Musíš sa do smiechu siliť. Už nepremýšľaš o sebe, ale zase len o ňom. O vás… Už tá budúcnosť znovu vyzerá inak. Máš na ňu akýsi odlišný pohľad. Tá budúcnosť je zahmlená, plná falošných prísľubov, v ktorých hľadáš kúsky pravdy. Už si ani nespomínaš, ako si dokázala slobodne žiť. Pretože ťa znovu spútal. K nemu… K jeho návrhom, k láske, ktorá ťa možno znovu zraní a možno vylieči to, čo predtým napáchala.

Stratila si sa…

A nemálo sa za to na seba hneváš. No na druhej strane, láka ťa to. Láka ťa on. Láka ťa všetko, čo ste spolu predtým nestihli. Láka ťa všetko, čo ti predtým chýbalo, čo sa nestihlo stať. Lákajú ťa predstavy, ktoré si ešte pred chvíľou s námahou vyháňala zo svojej hlavy. Láka ťa skočiť mu opäť na lep, no zároveň sa pre to nenávidíš. Znovu v tebe spustil ten samozničujúci proces plný protikladov.

Sľubuješ si od toho veľa, ale niekde v pozadí mysle registruješ výstražné kontrolné svetielko. Bliká čoraz viac, oslepuje ťa za sprievodu nepríjemného zvukového signálu. Je to siréna, ktorú počuješ, no nechceš ju počuť. Pretože chceš jeho. Chceš počuť jeho hlas a jeho milujem ťa. Chceš to, čo ti predtým zlomilo srdce. No nevieš, či by sa to nestalo znovu.

unsplash.com

Ľudia sa vracajú… 

Pretože sa s tými, ktorí ich milujú, cítili fajn. Pretože vedia, že im zamilované srdcia opäť dovolia všetko. Dobrovoľne sa im odovzdajú, bez akejkoľvek námahy. Stačí len prísť. Vystriehnuť ten správny moment, ten okamih, kedy myseľ vie, že rozchod bol jedinou schodnou cestou, no srdce sa ešte stále pomaličky hojí. 

Možno zistia, že tam, kde od teba utiekli, im zrazu nie je dobre. Možno im chýba to, čo nikde inde nenašli. Možno si aj priznajú svoju chybu. A možno len potrebovali niečo pochopiť. No ten skutočný dôvod sa ty nikdy nedozvieš, a práve to je na tom celom tak veľmi nebezpečné.

Nech už k sebe pustíš kohokoľvek, kto od teba odišiel, spomeň si predtým na to, ako si sa cítila, keď odišiel. Ako ťa to bolelo a koľko úsilia ťa stálo dostať sa z toho von. Spomeň si na všetko, čo si vtedy prežívala a spýtaj sa samej seba, či by si to chcela absolvovať znovu. 

unsplash.com

Pretože hoci sú ľudia, ktorí sa vracajú, sú i takí, ktorí pravidelne odchádzajú…

A rozvracajú životy sŕdc, ktoré vedia skutočne milovať. Oni milovať nevedia. Hľadajú sa. Hľadajú sa v blízkosti tých, ktorí majú pocit, že sa už v niekom našli. A ty to neodhadneš. Naozaj neprídeš na to, do ktorej skupiny ľudí patrí práve on. Si k nemu príliš silno pripútaná. Spomienky, hnev, sklamanie, ľútosť, strach, že už nikdy nikoho nebudeš milovať tak ako jeho… To všetko sú faktory, ktoré ťa k nemu pripútavajú. Nie je to len láska. Ani iba chémia. Sú to všetko procesy, ktoré sa odohrávajú v tebe a ty ich viac či menej ignoruješ, pretože si zamestnaná láskou, ktorá bolela.

Spomeň si na chvíle, kedy si mala pocit, že opäť žiješ. Na ten pocit slobody. Na tie okamihy, kedy každý nádych nebolel, kedy budúcnosť bola tak čistá. Žiadne čo by bolo, keby… Len ty, tvoje sny a tvoje rozhodnutia, ktoré neovplyvňuje žiaden muž z tvojej minulosti.

Spomeň si na ten krátky čas, kedy si žila iba sama pre seba. A spýtaj sa, či ti tá druhá šanca stojí za to.

Autor: Laura L.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Tomu dievčaťu, ktoré bolo stratené

Coverphoto: Photo by Alonso Reyes on Unsplash

Facebook komentáre