Myslím si, že nik z nás o svojej najväčšej bolesti nehovorí. Nikomu. Dokonca ju zvykneme zastierať filtrom iných spomienok aj sami pred sebou. A tí, ktorí dokážu o bolesti hovoriť nahlas a často, tak práve oni nič tak silné a bolestivé ešte nezažili. Chcú len pútať pozornosť. Očakávajú ľútosť, možno i obdiv. O tých najväčších sklamaniach sa totiž hovoriť nedá. Sú tak silné, že žiadne slová by ich nedokázali zosobniť. Sú tak silné, že každé slovo ich iba skresľuje. Akonáhle sa to, čo cítime, snažíme opísať, zistíme, že je to nemožné.
A tak mlčíme… Nechávame si to pre seba, lebo presne tam tieto spomienky patria. Patria nám… Sú len naše a zostávajú navždy v nás, aj keď si to neželáme. Stanú sa našou súčasťou, niečím, čo nás pretvorí na iný obraz. Niektoré farby z plátna vymiznú, niektoré sú omnoho výraznejšie. Až sa raz s týmto obrazom stotožníme. Prijmeme ho. Nebojujeme, nechceme nič zmeniť.
unsplash.com
Vtedy nastane moment, kedy sa z našej bolesti stane sila…
Sila, o ktorej vieme iba my.
Sila, ktorá je skrytá v nás a už tam navždy zostane čakajúc na svoj čas.
Sila, ktorá vznikla zo sklamaní a dokáže nás ochrániť pred ďalším pádom.
Sila, ktorá nikam nezmizne, no vynorí sa v tú správnu chvíľu.
Sila, v ktorej je tak veľa, hoci v čase, keď sa zrodila, sme si mysleli, že nemáme nič.
Sila, ktorú nič nedokáže premôcť, pretože sme nadobudli v čase, kedy sme sa nepoddali sklamaniam a bolesti.
Máš ju aj ty. A chcem ti povedať iba jedno… Už ti ju nik nevezme. Nikdy o ňu neprídeš. Podoprie ťa vždy, keď si budeš myslieť, že strácaš rovnováhu, že strácaš seba. Pripomenie sa ti zakaždým, keď budeš o sebe pochybovať a báť sa, či to, čo prežívaš, prekonáš. Či sa to raz skončí a ty si budeš môcť povedať, že to máš konečne za sebou.
To, čo si kedysi preklínala, ti dnes môže byť oporou…
Vždy, keď budeš o sebe pochybovať a váhať, či to, čo ťa čaká, zvládneš, spomeň si na chvíle, kedy si dokázala nájsť v sebe silu, hoci si si myslela, že už žiadnu nemáš.
Spomeň si na preplakané noci a rána, kedy na tebe slzy nik nespozoroval.
Spomeň si na úsmev, ktorým si ubezpečila iných, že všetko bude v poriadku, aj keď si ty sama v poriadku nebola.
Spomeň si na okamihy, o ktorých si sa nazdávala, že sa snáď nikdy neskončia, no ty si aj napriek tomu našla východisko.
Spomeň si na svoju najväčšiu bolesť… Pretože kedysi bola bolesťou a dnes je tvojou najväčšou silou, ktorá ti viac nedovolí o sebe pochybovať.
Je to taký životný paradox…
Že sa z toho, čo nám najviac vzalo a ublížilo, stalo niečo, čo nás neskôr dokáže posunúť vpred. Hoci sme vtedy cítili strach, dnes ho od nás odháňa. Pretože spomienky na časy, kedy sme nevedeli, ako ďalej, sú príliš silné na to, aby nám aj po rokoch nedokázali dodať odvahu.
Ver mi, že ak práve prežívaš niečo, čo ťa deptá a straší, raz príde obdobie, kedy si na túto etapu spomenieš a pocítiš hrdosť. Hrdosť, že si to zvládla, a tiež i pokoj, lebo si budeš istá, že už zvládneš všetko. Pretože z bolesti vzniká sila. Nezlomná, stála a upokojujúca…
Coverphoto: Photo by Brittani Burns on Unsplash
