Prázdnota. Tak nejako by sa dalo popísať to, čo cíti, že má vo svojom vnútri. Bezmocnosť, ktorá ju ovláda. Dokáže nehybne ležať aj niekoľko hodín… Nerozmýšľať. Nespomínať. Nesnívať. Len byť potichu a sledovať okolitý svet. Všímať si povahy druhých, vzťahy medzi nimi. Ten pocit bezmocnosti, keď nedokáže zo seba vydať ani hlásku, nieto ešte slovo. Nevládze sa pohnúť, nevládze už ani plakať… Nevie robiť nič tak ako predtým. Už to nie je ona. Tá bolesť ju zmenila.
Najprv to bolo zlé, nevedela si predstaviť, čo bude robiť. No a potom sa zrazu slniečko usmialo aj na ňu. Prestala sa nad všetkým zamýšľať. Už neriešila minulosť, nezaujímala sa o osoby, ktoré z jej života bez slova odišli. Nemala síl riešiť ani to, koľko ľudí ju sklamalo.
pinterest.com
Cez všetko sa ako-tak preniesla. No samozrejme, že život má s nami iné plány, a tak sa novým rokom znovu všetko otočilo o 180 ͦ. Znovu tu bol pocit neistoty, sklamania, zúfalstva… Stačilo pár slov a je tam, kde pred mesiacmi.
Nevie, čo robiť…
Snaží sa to opäť zvládať, no jej pocity sú často silnejšie. Nedajú jej spávať. Nedokáže zavrieť oči bez toho, aby si všetko znovu neprehrávala vo svojej hlave. Všetky tie krásne chvíle, ktoré zažila s niekým, koho mala veľmi rada. Všetky tie nádherné západy slnka, krásne výhľady, dokonalé výlety a všetky okamihy, ktoré strávila v objatí, ktoré ju malo ochrániť. V objatí, ktoré jej dávalo pocítiť, že je tu niekto, kto ju má rád, kto je tu pre ňu… Niekto, pri kom sa môže smiať aj plakať. Ísť aj padať… Presne na toto nedokáže prestať myslieť. A to ju ubíja.
Zraňuje ju pocit, že nedokáže vrátiť všetko späť a spraviť to inak, no zároveň na to už nikdy nemyslieť. Nevie sa zbaviť tých spomienok. A vlastne ani nevie, či sa chce… Aj keď si je istá, že by to tak bolo správne.
Bolí ju, keď si uvedomí, ako sa mohla tak rýchlo namotať, zaľúbiť… Bola konečne odvážna – no vypomstilo sa jej to… Áno. Zažila niečo, čo ju veľmi veľa naučilo.
pinterest.com
Avšak aj tak…
Jej stekajú po lícach slzy. Slzy smútku, ale aj slzy šťastia… Jej myšlienky sú hlasnejšie a bolestnejšie. Lámu jej srdce na tisíce malých kúskov, ktoré, bohužiaľ, nevie sama v tomto stave pozbierať a dať tak svoje vnútro dokopy.
Nik jej nevie pomôcť. A ona im to nevyčíta. A ja viem prečo. Pretože ani ona sama nevie, čo by jej pomohlo.
Bola by to nejaká vec? Zviera? Zážitok? Alebo by to bol nejaký človek? Prítomnosť niekoho, pri kom by pocítila, že je milovaná?
Nevie. A to je ďalšia vec, ktorá ju trápi.
Jediné, čo jej bolo od samého začiatku jasné, je to, že na všetko musí mať čas…
Potrebovala ho aj na začiatku, potrebuje ho aj teraz… Veď predsa nejde všetko ako lusknutím prstov. Nie sme predsa v rozprávke a ani nemáme Arabelin prsteň. Nie je to prechádzka ružovou záhradou a ani po ňu nepríde princ na bielom koni…
Nič už nie je tak, ako bolo predtým. Cíti tú ťažobu a tlak na hrudi stále, keď sa nadýchne… Cíti, že sa stalo niečo, čo ju zranilo. Cíti, že je v nej akési ticho a prázdnota. No nemá ani síl sa ničomu postaviť tvárou v tvár.
A tak mi ver. Nech prežívaš čokoľvek… SI SILNÁ! VŠETKO ZVLÁDNEŠ! LEN SA NEVZDÁVAJ.
Autor: Saška
Coverphoto: unsplash.com
