Sú dve hodiny ráno. O pár hodín mi zvoní budík. To však na tom nič nemení. Ležím, prevaľujem sa zo strany na stranu, oči mám otvorené dokorán. Tak ako boli otvorené moje dvere, keď si chcel prísť. Vždy som ťa k sebe pustila. Vždy. A vždy som to oľutovala. Pretože nastal… Plač. Hoci… ja už ani neviem plakať. Mám pocit, že už som sa za svoj život vyplakala naozaj dosť.

Nehovorím, že som nejaká prehnaná citlivka, len mám skrátka talent priťahovať ľudí, ako si ty. Ľudí, ktorí prídu, namotajú, odkopnú… Taký si bol ty a takí boli aj tí pred tebou. Nehovorím, že ich bolo veľa, predsa len, každého si k telu nepustím. Vždy som čakala, spoznávala. Aspoň som si myslela, že spoznávam… Pretože to celé, čo si vysielal ty, aj tí pred tebou, bola len a len pretvárka. Reči, ktoré tak krásne zneli, a reči, ktorým som ja uverila.

Divím sa, že som sa ešte nepoučila.

pinterest.com

Po každom jednom raze mi ostali len oči pre plač. Vždy som si myslela, že teraz to bude iné. Že nemôžu byť všetci chlapi takí. Napriek tomu stále verím, že nie sú. Ty si bol iný. Ty si ma nenamotával rečami, ktorým uveria naivné ženy. Ty si mi hovoril pravdu. Vždy. Nehral si sa na nič, no aj napriek tomu si si ma omotal okolo prsta. Vieš čím? Tým, že si mi hovoril pravdu. Pravdu ohľadom všetkého, okrem nás dvoch.

Pamätám si na ten večer, keď si mi chcel uvariť večeru. Vôbec ťa neštvalo, že ja sedím v kuchyni pri tebe s vyloženými nohami a popíjam víno. Spravil si špagety, ktoré, ako som práve zistila – dodnes netuším, s čím boli. Či chcem, alebo nechcem, mám na tvári úsmev. Dobre si vedel, že milujem, ak môžem komukoľvek pripraviť pohostenie, no ty si to chcel inak. Tak ako som bola paf z tých špagiet, tak som bola vtedy paf z teba.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nechaj ho ísť

V ten večer si zmenil postoj ku mne.

pinterest.com

Viem to. Už si ma nebral len ako jednu z mnohých. Zdôveril si sa mi o najtajnejších veciach z tvojho života a ja som ťa počúvala. Hladkala som ťa po tvojich hustých tmavých vlasoch a ty si rozprával. Povedal si mi všetko, čo si chcel. Pár minút na to si zaradil spätný chod, ktorému dodnes nerozumiem. Postavil si sa a odišiel. Neviem, čím som (alebo sme) prekročili hranicu, no teraz si myslím, že si sa len zľakol.

Možno si len nebol pripravený.
Možno si len nebol pripravený čeliť niečomu, čo si v žiadnom prípade nemal v pláne…

Ver mi, ani ja som nemala.

Brala som ťa ako priateľa, ktorého som až časom začala vnímať inak. Prepáč mi, no ani ja som to nechcela.
Teraz je to už však asi jedno. Jediné, čo mi zostalo, sú spomienky. Spomienky, ktoré boli strašne dlho dôvodom na plač, no dnes sa nad nimi dokážem s mokrými očami usmiať. Zjavne som nebola tým, čo hľadáš, no dúfam, že to raz nájdeš.

Pretože nech si mi akokoľvek ublížil, zo srdca ti prajem, aby si bol šťastný a neblúdil životom len tak bez plánu. Alebo ak hej, dúfam, že nájdeš niekoho, kto ťa pri tom bude pevne držať za ruku a neopustí ťa, tak ako si ty opustil mňa.

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre