Je to už pár mesiacov, čo sme sa videli naposledy. Dnes mi je ľúto, že keď začuješ moje meno, spomenieš si na moje slzy. Lebo slzy boli tým, čo som ti ukazovala v našom poslednom spoločnom čase oveľa častejšie ako úsmev. Možno som mala byť menej hysterická a nebrať ťa tak vážne.
Mrzia ma všetky moje slzy, ktoré si videl, pretože ti ukázali, aká som slabá. Ale ešte viac ma mrzia tie, ktoré si nevidel a nikdy ich neuvidíš. Tie mi ukázali, ako dlho dokážem byť silná.
Postupne pre mňa začalo znova svietiť slnko a každý deň získaval stále jasnejší odtieň. Hoci to bolo ťažké, našla som vo svojom živote znova zmysel. Musela som sa naučiť premýšľať nanovo, žiť nanovo. Bez teba.
Keď si odišiel, klesla som tak hlboko, že som si želala mať krídla, aby som mohla byť anjelom, tvojím anjelom, ktorý by ťa chránil. Snažila som sa ti to vysvetliť. Že bez teba nedokážem žiť. Lenže potom si ma prinútil, aby som sa to naučila.
Dnes mám život, ktorý ostatní označia za šťastný. Milujúci rodičia, krásny dom, úspechy v škole, veľa priateľov. Je to život presne taký, ako bol predtým, než som ťa spoznala. Jediné, čo sa zmenilo, som ja.
Venujem svoj život mojim priateľom, trávim čas s rodičmi, obklopila som sa knihami, filmami, všetkým, čo by zaujalo moju pozornosť a pomohlo mi presvedčiť samu seba, že je všetko v poriadku. Prísne som si zakázala počúvať svoje srdce a sústredila som sa na drobnosti, ktoré mi vyvolávajú úsmev na tvári.
Nemyslím na teba 24 hodín denne. Iba 23 hodín a 59 minút denne. Aj to je už úspech.
Napokon som si zvykla žiť tento polovičný život . A skutočne som z času na čas uverila, že mi nič nechýba, že sa dokonca cítim šťastná. Zvykám si na už takmer neznámy zvuk môjho smiechu. Cítim sa silnejšie, lepšie, novšie. Akoby som získala svoj život späť.
Uprostred noci sa občas prebudím, keď celý dom spí a všade je ticho a tma. Vtedy nastane chvíľa, kedy viem, že môžem byť úprimná aspoň sama k sebe. Tieto chvíle ovládnu myšlienky na teba.
Čo by som ti povedala, keby som mohla? Rozosmial by si ma, alebo znova rozplakal? Cítiš aspoň kúsok viny? Pamätáš si, keď … ? Vediem tajný rozhovor so svojou dušou. A vôbec neskrývam, že mi chýbaš. Nie, vôbec mi nechýba láska. Ale mohol by ma milovať celý svet, nestačilo by to. Nie, kým ma nemiluješ ty. Vždy ťa budem obdivovať za to, že si mi dokázal rozbiť srdce na kúsky jedinou vetou. Znova. Bože, čo som bez neho?
Veď bez neho nemám ani silu dýchať.
Potrebujem cítiť jeho prítomnosť vo svojom živote.
Lebo, Bože, bez neho…
… padám do tmy.
Drahý Bože, vráť nám lásku.
V tom sa zrazu zastavím a v duchu sa pokarhám za to, nad čím premýšľam. Moja slabá chvíľka sa skončila. Ráno je zo mňa opäť silná žena, vždy v dobrej nálade, užívajúca si svoj dokonalý život. Teda život, ktorý by mal byť môj.
Hoci som sa zmierila s tým, že si preč, rany sa hoja, no ešte občas zabolia. Spomienky sú to, na čo som si zakázala myslieť, inak by som sa z toho nikdy nedostala. A tak sa postupne strácajú momenty, keď si ťa predstavujem, keď počujem v hlave tvoj hlas, keď sa dívam na naše správy. Už viem, že znova žijem.
Viem, že som dosť silná na to, aby aj tieto slabé chvíľky raz odišli. Viem, že raz príde deň, keď si ťa nebudem priať späť. Možno to bude trvať roky, ale som na to pripravená. Som si istá, že ja budem v poriadku.
Ale čo ty? Odpustíš si niekedy, že si ma nechal odísť, keď spoznáš moju skutočnú hodnotu? Keď zistíš, že ti chýbam, budeš ma chcieť späť? Dokážeš zabudnúť na moje slzy?
Ale pamätaj si, poviem ti len jedno: Ak ešte niekedy stretneš skutočnú lásku, nenechaj ju odísť. Nestrať ju tak, ako si stratil mňa.
