Nikdy ma neprestane udivovať, že dokážeme žiť vedľa človeka dlhé roky, a pritom ho vôbec nepoznáme. Iba si myslíme, že ho máme v oku, že presne vieme, aký je jeho charakter a ako sa správa v takej či onakej situácii. Avšak potom sa čosi zmení. Nastane chvíľa, ktorú nik nečakal a všetko sa rozsype. Naše predstavy, naše oporné múry, naša istota. Iba sa mlčky pozeráme na osobu, ktorú prestávame spoznávať.
Od istého času už netvrdím, že svojich blízkych poznám. Ani tých najbližších. Každý z nás má vo svojej duši taký kúsok, ktorý si starostlivo ukrýva pred svetom, pretože sa bojí, že len čo by ho pred niekým odokryl, veľa by tým stratil. Niekoho by urazil, iní by sa zľakli… Časom sa naučíme niektoré svoje vlastnosti potláčať a iné zasa ukazovať viac, no túto časť svojho ja starostlivo schovávame.
Až kým sa nestane niečo, s čím nikto nepočítal…
pinterest.com
Vtedy máme pocit, že nás zradili. Cítime krivdu a ničomu nerozumieme. Pozeráme sa na človeka, v ktorom sme mali stopercentnú oporu a zrazu všetko padá. Ten človek sa totiž dostal do krajnej situácie a musel zájsť za hranice svojich síl, pričom mu neostala iná možnosť, len odkryť tú časť svojej duše, ktorú dlhé roky zapieral.
A to bolí… Veľmi to bolí. Vidieť niekoho, kto už teraz nie je tým, kým býval. Stáť oproti niekomu, koho celým srdcom milujeme, a prísť na to, že sme vlastne milovali niekoho, kto ani neexistuje. Ľúbili sme iba tú časť, ktorú nám ukázal, a do tej nebolo ťažké zamilovať sa. Bola nám ukázaná zámerne, pretože je možno krásna a lákavá… Tá pravá výzva však prichádza až neskôr, vtedy, keď nastane trpké prebudenie zo sladkého sna, vtedy, keď objavíme aj to, čo malo navždy zostať skryté.
Kto sa odváži milovať, musí rátať s tým, že môže byť zranený. Práve to si totiž láska vyžaduje… Odvahu a schopnosť kráčať po boku niekoho, kto nám raz môže podraziť nohy. Pretože nech sme si tým akokoľvek istí, nikdy nedokážeme spoznať človeka úplne. Stačí len malý kúsok duše, ktorý sme zatiaľ neprebádali, a celý obraz, ktorý sme si o ňom vyskladali, sa môže rozsypať…
Spoznala som ťa až teraz.
pinterest.com
Povedala som si vo chvíli, keď sa všetko vo mne obrátilo naruby a ja som mala pocit, že stojím oproti človeku, ktorého vidím po prvýkrát v živote. Aj napriek tomu, že sme spolu už niečo prežili, že navzájom poznáme každú časť svojich tiel. No až teraz som si uvedomila, že to najdôležitejšie nepoznáme vôbec – každú časť svojich duší. Tie aj napriek času, ktorý uplynul, nemáme preskúmané ani len náznakom.
Takéto zrady bolia. Ale je možné to vôbec považovať za zradu? Možno áno… Pretože od človeka, ktorému ja dám všetko, čo mám, by som očakávala niečo rovnaké. Jeho „všetko.“ A nie to, že len čo nastane prvý problém, ujde pred ním. Všetku vinu zhodí na mňa a pri tom, ako bude odchádzať, do mňa ešte aj kopne.
Jediné, čo mi teraz ostáva, je zmieriť sa s tým. Žiť naďalej svoj život s pocitom, že som jediná, na koho sa môžem v ťažkých časoch spoľahnúť. Pekné chvíle nie je ťažké zdieľať s niekým iným. O niečo horšie je to však s tými nepeknými… Vtedy možeme veľmi ľahko prísť na to, že sme na všetko sami, aj keď sme doteraz boli obklopení veľkým množstvom ľudí.
Autor: Kristína M.
Coverphoto: Photo by Charlie Howell on Unsplash
