Srdce alebo rozum?
Čím sa riadiť? Čo je správne? Hovoria o mne, že som silná žena. Asi som, ale napriek tomu, bojím sa… Bojím sa lásky a všetkých citov s ňou spojených. Pretože práve láska ma robí zraniteľnou…
Obaja sme hľadali niečo, čo sme doma po dlhých rokoch už nenašli…
Lásku, obyčajnú, čistú, jednoduchú…
Áno, viem že to nie je správne… Vedela som to celý ten čas. Ani jeden z nás to neplánoval, skrátka sa to stalo. Ty si sa zaľúbil rýchlo, šialene… Nedalo sa tomu odolať, aj keď som bola stále opatrná. Začali sme sa stretávať a ja som sa začala pomaly oddávať pocitu šťastia, pocitu, že ma niekto po dlhom čase miluje… Nádherný pocit asi pre každú ženu.
pinterest.com
Časť môjho rozumu síce stále mala pochybnosti, ale nejako som ich potláčala…
Namotali sme sa jeden na druhého. Strašne moc. Ale bol si to ty, ktorý začal sľubovať. Začal si si stavať vzdušné zámky. Ako budeme spolu, časom… Ako ti xy rokov trvalo, kým si našiel lásku. Ako sa nezahrávaš s citmi. Tu musím podotknúť, že viem, že si to v skutočnosti nerobil. Napriek všetkému, čo sa o nevere hovorí a ako sa odsudzujú ľudia, ktorí sú neverní, nikdy si to neplánoval. Jednoducho si cítil obrovské pobláznenie, ktoré si si pomýlil s láskou.
A tak išiel čas… A ty si pomaličky išiel za svojím snom. Jedného dňa si mi oznámil, že si hľadáš byt do prenájmu. V tom okamihu ma zachvátil strach. Strach, či svoje rozhodnutie neoľutuješ, strach, či to zvládneme… A zároveň sa mi začínalo srdce napĺňať nádejou. Nádejou, že existuje muž, ktorý ma naozaj miluje, ktorý bude bojovať a dodá odvahu aj mne.
Pamätám si, ako si sa ma pýtal, z čoho mám strach…
Ja som odpovedala, že zo všetkého…
Ale z čoho konkrétne? Neviem, vždy sa niečo nájde, čoho sa budem báť.
Prišiel deň, kedy si sa presťahoval. Prišla som k tebe a rozprávali sme sa. Poslednýkrát som sa chcela zachovať správne a povedať ti, aby si si to ešte raz poriadne premyslel. To bola zrejme tá chyba, že v živote stále myslím na dobro druhých, namiesto toho, aby som chcela aspoň raz to dobro pre seba. Povedal si, že ma miluješ a že ma nechceš stratiť.
pinterest.com
Vydržalo ti to dva dni…
Áno, dva. Prišla mi od teba úbohá smska. Že ťa to mrzí. Bolí. Že sa vraciaš k rodine. Bez vysvetlenia, bez možnosti rozprávať sa. Vraj by si mi to nevedel povedať do očí. Je to zvláštne, ako sa dá tá obrovská láska ukončiť behom pár sekúnd. Tá nádej, ktorá vo mne rástla, zrazu praskla ako jarová bublina.
Dnes si sypem popol na hlavu, vyčítam si, načo som do toho vôbec šla, keď som vedela, ako sa to skončí. Tak mi treba. Viem predsa, že tieto „vzťahy“, nikdy nedopadnú dobre. Vždy zostane jeden ublížený. Cítim bolesť a prázdnotu. Ale nebojujem. Pochopila som, že som príliš slabý súper.
Stále Ťa ľúbim a ešte dlho budem… Napriek všetkému však dúfam, že takto je to správne – riadiť sa rozumom, namiesto srdca.
„A NIEKEDY… AJ NAPRIEK VŠETKEJ LOGIKE A PRAVDEPODOBNOSTI STÁLE DÚFAME.“
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Remy_Loz on Unsplash
