Niektoré slová sa mi dnes už zdajú zbytočné. Niektoré situácie sa mi dnes už zdajú hlúpe. Niektoré bozky sa mi dnes zdajú nepotrebné. Niektoré spomienky sa mi dnes zdajú vyblednuté. Niektoré okamihy sa mi dnes zdajú premenené. Niektoré osoby sa mi dnes zdajú stratené.

Niektoré…

Dnes je všetko inak ako pred rokom, ako predvčerom, ako pred minútou. Každou minútou posúvame svoje myslenie na inú úroveň. Naše pocity sa menia. Meníme sa i my a spolu s tým aj náš svet či ľudia v ňom. Nie tak ľudia, ako náš pohľad na nich. 

Ako náš život plynie, triedime si tých významných, dôležitých, potrebných a potom len „tých“. Nie každý v našom živote má úlohu zotrvať. Nie každý sa nachádza v srdci. Do srdca si ľudí vyberáme. Vyberáme si ich podľa ich správania, podľa ich slov, podľa ich srdca. Srdce hľadá srdce. Len srdce vidí srdce. Len srdce miluje srdce. V tomto príbehu rozum nehrá rolu. Je to len o srdci. 

unsplash.com

To si vyberá, to vidí… 

Teda, pokiaľ sa rozhodneš vidieť srdcom. Lebo nie vždy dovolíš, aby práve srdce nazeralo na tvoj život. Je totiž nerozumné a neobozretné. Je to len srdce. Všade sa snaží nájsť to dobré, to, čo by mohlo spojiť s láskou. Hľadá city. A dnešný svet nechce city. Nechce, aby sme prejavovali svoje slabosti. Silní jedinci sa majú v dnešnom svete lepšie, to áno, avšak sú aj šťastnejší? 

Dlho, veľmi dlho sa dá žiť bez lásky. Lenže časom, vekom a skúsenosťami zistíme, že aj tá láska hrá v našom živote rolu. Možno kedysi žiadnu, lenže čas ukázal, že priority sa menia. Zrazu spomíname na všetkých tých ľudí, čo boli ochotní nás ľúbiť. Zrazu nám chýbajú, avšak oni tu zrazu nie sú. 

Ostávajú vyblednuté spomienky… 

Ostáva zasnený pohľad hľadajúci posledné útržky spomienok na lásku. Kedysi sme slovu láska nerozumeli, len sme predpokladali, čo môže znamenať. Kedysi sme ho vnímali tak, ako nám to predostreli médiá, sociálne siete, filmy, knihy, priatelia, rodina. Od každého sme si zobrali kúsok, ktorý vyformoval našu predstavu o láske. 

A keď sedíme sami, počúvame našu obľúbenú skladbu, uvedomujeme si. ako by láska mala vyzerať a ako ju vidíme my, nie naše okolie. Zrazu sa vynárajú úplne iné predstavy. A my ani len netušíme, ktorá predstava je správna. Lebo tú lásku, tú o ktorej sme toľko počúvali, sme ešte nenašli. 

unsplash.com

Len sme si ju zidealizovali…

Každý si lásku predstavujeme inak, aj inak ju hľadáme i od nej iné očakávame. Vraví sa, že ak chceš pochopiť lásku, v prvom rade musíš milovať seba. A všetko ako začína od seba, končí i u seba. Samozrejme, že nik nechce byť sám, ale nie je to samota, čoho sa bojíme. Chceme sa cítiť potrebnými. Chceme cítiť lásku. Aj samota znamená láska. Láska neznamená, že nie sme sami. Znamená všetko, a pritom nič. 

Až vek nás učí, že sa chceme cítiť potrebnými, že chceme cítiť lásku. Na samotu si človek zvykne. Avšak na čo si nezvykne, to je pocit nepotrebnosti. Pocit, kedy nikomu nemôžem nič dať. Nie materiálne. Ale niečo citové. Kedy moje slová odchádzajú, avšak ostávajú neprijaté. 

A my márne čakáme na odpoveď, ktorá neprichádza… 

Čakáme na otázky, ktoré neprichádzajú. Neprichádza žiaden cit. Len prázdno. Len ticho. Len tma. A na to všetko sme zvyknutí, len nie sme zvyknutí necítiť. Celý život preciťujeme rôzne pocity, skladby, rozhovory, osoby, situácie. A keď to zrazu nemáme, tak necítime nič. Aj s týmto pocitom sa dá naučiť žiť, avšak dokážeme sa aj doň vžiť? Lebo je rozdiel vžiť sa s niečím, prijať to a len to akceptovať. 

Nemyslím si, že dokážeme prijať život bez lásky. Vravíme si, že vždy tu bude niekto, kto nás bude ľúbiť, a je tomu i tak? Áno i nie. Lebo v prvom rade sa musíme naučiť dať si lásku sami a až potom očakávať lásku od druhých. Ak mi nezáleží na sebe, ako má záležať na mne druhým? A je láska jedinca dostačujúca? Natoľko, že ma bude napĺňať celý život? Postačí mi do môjho posledného výdychu? Či sa priorita zmení natoľko, že nebudem časom vedieť bez nej dýchať? 

unsplash.com

Lebo priority sa menia každou situáciou, ktorá v mojom živote nastane… 

Akokoľvek sa naplnia moje priority, prichádzajú ďalšie, akokoľvek sa nenaplnia, nahrádzame ich ďalšími. Meníme priority deň čo deň, mesiac čo mesiac, rok čo rok.

Až zisťujeme, že hľadáme niečo, čo sme kedysi už mali, avšak nám to uniklo. 

Láska je všade naokolo nás, pokiaľ sa rozhodneme ju vidieť, prijať ju, hľadať ju a dovoliť, aby ona hľadala nás. Tak verím, že si nás môže nájsť. Vraj ak prestaneš hľadať, tak si ťa to nájde. Lebo keď zavrieš oči a otvoríš srdce, tak ono si to druhé kričiace srdce nájde. Takže áno, je to o tom nehľadať očami, ale hľadať srdcom. Je to o tom prestať sa pozerať naokolo. Je to o tom vnímať srdcom. 

Tá láska, pokiaľ si na ňu pripravený, si ťa nájde… 

Áno, občas si ťa nájde skôr, ako by sme chceli. Lebo stáva sa, že niektorí počujú kričať to uväznené srdce, ale pokiaľ sa neoslobodí, nebude schopné lásky, akokoľvek veľa lásky mu či jej dáte. Akokoľvek moc vy budete chcieť. Na lásku musia byť pripravení obaja. A hlavne obaja musia prestať hľadať očami a začať hľadať srdcom. Lebo srdce vždy bude hľadať srdce. 

Tak otvor svoje srdce, zavri oči a počúvaj. Možno započuješ svoju obľúbenú skladbu, možno započuješ tlkot srdca, možno započuješ jemný smiech, možno započuješ to ticho, možno započuješ lásku. A vtedy sa to možno zmení, lebo vtedy už budeš vedieť, že to je nie je možno, ale tá láska, ktorú tak veľmi potrebuješ, a pritom nepotrebuješ. Vtedy sa tvoje staré ruky zmenia na mladé, vtedy vyblednuté spomienky nadobudnú novú farbu, vtedy zistíš, že aj tak každý chceme na konci našich dní niekoho vedľa seba. 

Postačí len niekto, kto bude s nami počúvať hudbu, ktorá sa nám páči.
Postačí len niekto, kto nás bude mať rád takých, akí sme, rešpektovať nás, podporovať nás.
Niekto, kto nás bude vidieť srdcom…

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
O čom nahlas nehovorím...

Coverphoto: Photo by Gentrit Sylejmani on Unsplash

Facebook komentáre