Premýšľam, koľko bolesti dokáže človek vydržať. Nehovorím o fyzickej bolesti, ktorú si spôsobíme, keď sa o niečo udrieme, zraníme. Hovorím o takej, ktorá je vo vnútri v nás. Ktorá zasiahla moje srdce.
Keď som začala písať tento článok, slzy mi tiekli po tvári jedna za druhou. Bolelo to tak veľmi, že som to až nečakala. To je asi aj dôvod, pre ktorý som na jedenkrát tento článok napísať nedokázala. Teraz ho píšem opäť, no bolesť, ktorá vo mne je, vôbec neutícha. Jediné, čo sa odvtedy zmenilo, je to, že už nevládzem plakať. Už na to skrátka nemám silu.
Som naozaj veľký pesimista a vždy čakám len na to, ako sa niečo pokazí. Pri tebe som to čakala tiež, nie však tak rýchlo. Stretla som ťa v deň, kedy som so smiechom mojej veľmi dobrej priateľke zahlásila, že už s chlapmi kapitulujem a dávam si pauzu. Myslela som to naozaj úprimne, pretože už som bola toľkokrát sklamaná, až mi to v tento deň prišlo na smiech. Mal si byť moje posledné rande, pretože ma už tento štýl života – neustále naháňanie lásky – prestal baviť.
Povedala som si, že za vyskúšanie nič nedám. Behom pár minút som pochopila, že je zrazu všetko iné. Neverím na lásku na prvý pohľad, pretože mi príde tento spôsob lásky veľmi povrchný. To, čo som v ten deň začala cítiť, nebolo o tom, čo som videla, ale o tom, aké to bolo. Aký bol celý ten večer. Stalo sa mi to prvýkrát a sama som tomu neverila. Pobláznil si ma najrýchlejším možným spôsobom, akým sa to nikomu pred tebou nepodarilo.
Mala som pocit, akoby všetko, čo som si dovtedy priala, nastalo. Akoby ma niekto konečne vyslyšal.
Pesimista vo mne sa stále ozýval a držal ma pri zemi. Aspoň sa teda o to snažil. Mali sme si toho toľko povedať, že sme sa rozlúčili nad ránom. Keď som prišla do bytu, nevedela som sa prestať usmievať. Nechápala som tomu, čo sa vo mne dialo. Na druhú stranu som tŕpla a hovorila si, že ktovie, či sa vôbec ozveš. Ktovie, či som ťa zaujala natoľko, ako si zaujal ty mňa.
Ozval si sa hneď, ako si prišiel domov s tým, že nevieš, ako je to možné, pretože si to tak nikdy necítil, ale ľutuješ, že si ma nepobozkal. Som žena, ktorá je neuveriteľne spontánna a bláznivá. A taký istý si bol aj ty. Predsa len, boli sme rovnaké znamenia. Bol si natoľko spontánny, že ti vôbec nevadilo, že už svitá a že skoro ráno obaja vstávame, aby si sa po ten bozk vrátil. Bola to jedna z najromantickejších vecí, akú kedy pre mňa kto spravil. Samozrejme, nájdu sa aj iné romantické spomienky, ale táto mi utkvela v hlave a nedokážem ju z nej dostať.
Po tom všetkom, čo som si zažila a vytrpela sa mi zdalo zrazu všetko skutočné. Zrazu všetko dávalo význam. Nemusela som premýšľať, nechávala som veci plynúť. Všetko malo až príliš rýchly priebeh, až mi rozum hovoril ,,spomaľ trošku, premýšľaj a neriaď sa len srdcom”. To bola presne tá chyba.
Som žena, ktorej srdce vždy predbehne rozum. To je aj dôvod, pre ktorý práve teraz s lesklými očami píšem tieto riadky. Najhoršie na tom celom je to, že si bol v mojom živote takou nečakanou ,,fackou”. Muž, ktorý mi ublížil naposledy, mi aspoň nedával žiadne nádeje, nič nesľuboval. Ty si bol iný.
Ty si spôsobil to, že som začala veriť na zázrak.
Ty si spôsobil, že keď sme sa rozlúčili a ja som zabuchla dvere bytu, začali mi tiecť slzy šťastia.
Ty si spôsobil to, že keď som bola s tebou, vravela som si ,,tak už ma prosím niekto štipnite, lebo toto naozaj nemôže byť pravda.”
Ty si spôsobil aj to, že keď sme spolu pozerali na hviezdy, držali sa za ruky a videla som jednu hviezdu padnúť, priala som si, nech som aspoň chvíľu takto veľmi šťastná, ako som v daný moment bola.
Nečakala som však, že tá chvíľa bude taká krátka. Táto nečakaná facka ma zrazila na kolená. Zrazila ma na kolená tak veľmi, že mi opäť potrvá kým sa zvládnem postaviť. Teraz však nevládzem. Kľačím a snažím sa nabrať dych. Nabrať novú silu, pretože aj keď si to pravdepodobne ani neuvedomuješ, neuveriteľne mi to ublížilo.
Odišla som na týždeň preč a behom tohto týždňa sa všetko zmenilo. Čo je na tom ešte horšie je to, že sa to nezmenilo počas tohto týždňa, ale deň pred tým, ako som sa mala vrátiť. Počas celého týždňa si ma kontaktoval ty, nie ja teba. To ty si sa o mňa zaujímal, a to ty si bol ten, kto ma chcel vidieť hneď po tom, ako priletím.
Behom dňa sa však niečo zmenilo a ja do dnes neviem, čo to bolo. To je to, čo ma trápi najviac. Ide ma roztrhnúť, pretože viem, že to bolo iné. A nebolo to iné len z mojej strany. Neverím ti, že z tvojej strany neboli žiadne city. Skrátka ti to neverím. Neviem, či by ma viac bolelo, keby som si pripustila aj túto možnosť, alebo sa tým len snažím, aby to tak veľmi nebolelo. Neverím ti, že si bol až tak dobrý herec, pretože oči neoklameš. A ja som sa ti do nich pozerala až príliš často. Snažila som sa v nich čítať, aby som tomuto sklamaniu predišla.
Som až príliš priateľská, úprimná a otvorená. Veľmi rýchlo si pustím človeka k telu. Očakávala som od teba úprimnosť a nedostala som ju. Pre svoje vlastné dobro dúfam, že som sa z toho poučila tak veľmi, ako si myslím, pretože už jednoducho odmietam tento pocit zažívať znova. Neviem, či si mi ublížil úmyselne, alebo nie, to však nemení nič na tom, že ti neprajem, aby si cítil takú bolesť, akú cítim teraz ja.
