Srdce alebo rozum? Rozum alebo srdce? Občas mám naozaj pocit, že zladiť tieto dve veci je nemožné. Že každé z nich si hrá svoju vlastnú melódiu, ale nedarí sa im nájsť spoločnú reč. Rozum už dávno vie a chápe všetko, ale srdce je strašný romantik. Je preplnené nádejou, ktorá je jej falošným kamarátom. Rozum sa už dávno pohol ďalej, ale srdce stále čaká tam, v tom bare, pijúc to hnusné víno, ktoré som tam zvykla piť s toľkým nadšením, lebo mi ho nalieval môj obľúbený barman. Stále tam sedí a stále verí, že sa niečo stane.

Čaká na hocijaký malý náznak snahy a rozum mu darmo vysvetľuje, že čaká márne. V bare je veľa ľudí a barman nemá čas….

Je to ako stáť medzi dvoma reproduktormi a z oboch sa valí úplne iná hudba. Na jednej strane Eminem a na druhej Metalica. Nemusím ani jedno ani druhé, ale tlačítko off neexistuje, a tak na striedačku počúvam raz jedno a  potom druhé.

Stojím tam a rozum kričí, že je koniec. Lebo on naozaj je. Bodka. Koniec. Finíto a happy end sa nekoná. A ja viem, že rozum má pravdu. A viem, že je to to najlepšie, čo sa mohlo stať. Viem, že som už bojovala dosť a že pohnúť sa ďalej bolo to najlepšie, čo som za posledné mesiace urobila. Pohnúť sa ďalej a dať bodku však neznamená zabudnúť. Neznamená to, že srdce neposkočí vždy, keď sa povie jeho meno. Že sa občas všetky tie spomienky nevrátia, keď po nociach hľadím do stropu a chýba mi len jedno…jeho objatie. Vôbec to neznamená, že srdce občas nad rozumom nevyhrá a ja si nebudem pred spaním vytvárať v hlave príbehy ako sa o nejaký čas stretneme a zase zistí, že jediná cesta je tá naša spoločná. Samozrejme, že to netrvá dlho, lebo potom sa ozve rozum a srdce zalezie do kúta, lebo už tiež tuší, že bude musieť prijať pravdu…pretože ako sa hovorí,

pravda sa nezmení len preto, že sa nám nepáči.

Pohnúť sa ďalej neznamená ani to že zabudneme. Lebo to sa nestane nikdy. Všetky tie sny, ktoré sme snívali, všetky slová a dotyky zostanú už navždy s nami. Už nikdy si nevymažem z pamäte ani jeho úsmev, ani jeho pohľad a vždy mi bude čudne, keď zacítim tú vôňu. Sú to veci, ktoré zostanú, lebo keď niekoho naozaj milujete raz, tak sa úplne odmilovať nedá. A za týmto tvrdením si stojím.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Ľahko sa odchádza zo vzťahu, v ktorom je „iba“ bolesť

Ak milujete naozaj, čisto a bez očakávaní, tak tá láska nezmizne úplne. Občas však nestačí…rozum to vie, ale srdcu to nevysvetlíš, ale ono si časom zvykne.

Časom sa tá diera zmenší a nebude tak bolieť myslím si však, že niekde tam hlboko bude vždy horieť plamienok nádeje. Že raz za čas ma v noci prepadne ten môj stav, kedy si budem na 100% istá, že toto je len dočasný koniec a že naše cesty sa spoja, lebo sme si súdení.

Je to taký ten pocit, ktorý neviem vysvetliť, ale naozaj ho občas mám. Keď si spomeniem na jeho tvár, alebo si pustím jeho pesničku, keď sa vynoria všetky spomienky….vtedy na chvíľu mám naozaj pocit, že je to len bodka za touto kapitolou, ale že ešte príde ďalšia, ktorá bude oveľa krajšia, len musíme počkať. V takých chvíľach stíchne aj rozum…nie však na dlho, presne dovtedy, než by som sa tejto ilúzii oddala naplno. Ale viem jedno, ak k nám niekto patrí, tak nezáleží na tom koľko času prejde, ani na ničom inom, on si k nám cestu nájde zas a znova…

fotky: www.brandonwoelfel.com, thoughtcatalog.com

Facebook komentáre