Zabudla som, ako bolí zlomené srdce. Preto sme sa začali hádať. Naozaj hádať s krikom a beznádejou v nájdení kompromisu. Ja som odišla. S úsmevom na tvári a hrdým pohľadom. Stále opakovala dookola, že to nejde. Že je to ešte krátko, že je normálne, že na neho stále myslí, a chce to čas, kým prestane. Poznám ju, tak ako som mohla predstierať, že nevidím, čo robí? Že si kúpi nové šaty, kvôli ktorým bude celý budúci mesiac jesť asi len šalát, a čaká, že práve na tom večierku ho vtedy stretne.
Že vtedy na večeri s novou a lepšou verziou muža, než bol on, stretne práve jeho. Ona sa bude cítiť lepšie. Bude sa cítiť ako žena, ktorá skončila kapitolu života, no nie život, ktorý mal pre ňu význam len s ním. Takto sa chcela cítiť, potrebovala to.
Bola som si tak istá sama sebou. Tým, že som na neho už zabudla. Že som to prekonala. To, že ona to nedokáže, som nedokázala pochopiť. A vtedy som ho stretla. Presne tak, ako to život nastavuje. Pána M s inou. Lásku môjho života, moju spriaznenú dušu. Toho, na ktorého som celý život čakala a potom ho stratila. Myslela som, že sa mi zrúti svet. Ten, ktorý sa zrútil už pred rokmi. Vtedy, keď odišiel ako mnohokrát. No vtedy sa už nevrátil. Pocítila som jazvu, ktorá mi na pamiatku ostala. Po rokoch som tam stála a nedokázala sa mu pozrieť do očí. Ušla som. Normálne.
pinterest.com
A teraz tu sedím s obľúbeným vínom určeným presne na takéto dni. Suché. Dá sa niekedy zabudnúť? Tak skutočne? Bez žiadnej pretvárky? Bez žiadneho klamania ani pred sebou, ani pred ním, ani pred nikým? Jednoducho, dá sa nejakým spôsobom zmazať city, ktoré tam boli a zmenili sa, po tom všetkom? Boli vryté tam, odkiaľ nie je cesty späť.
No stále, keď sa náhodne stretneme, stŕpnu nám nohy a nejak sa nám zastaví dych, ako keď nás hodia do vody. A nezmôžeme sa ani na slovo. Náš svet stojí a nezmôžeme sa na nič viac, iba na útek.
Tak rozmýšľam, je to vôbec možné? Zabudnúť na tú bolesť v kostiach, na tú bolesť na srdci? A zabudnúť na tie nevyslovené slová, vysvetlenia? Zabudnúť, že sme kedysi chceli všetko napraviť a byť znova s ním? Zobrať si ho a byť pri jeho boku? Navždy alebo aspoň na vtedy…
Ako sme dokázali prestať na neho myslieť?
Ako tá láska, ktorá tam bola každý jeden deň medzi nami, dokázala zmiznúť? Ako sme sa naučili žiť bez seba, bez bolesti, bez trápenia a byť šťastní s niekym iným?
Bolo to všetko úprimné, keď dnes tu sedím, a to všetko, bez čoho som tak dlho žila, sa vracia? Ako starý film. Ako keď zabudnete po rokoch jeho dej a potom si ho pustíte – znova a znova sa vám z neho spúšťajú slzy a je jedno, aký starý je.
Nezáleží na tom, či si dáte víno ako ja, alebo si pôjdete zabehať, zatancovať, či kúpite krabičku cigariet, alebo aj všetko dokopy. Je jedno, či budete plakať, alebo nie. Či nad tým budete premýšľať hodinu, alebo celý deň. Sme tak rovnaké, ale pritom iné. Vysporadúvame sa s tým každá inak a nič na tom nie je zlé.
Nič nie je nesprávne ani správne. Je to naše vnútro, ktoré rozhoduje za nás. Tak si zaspievajte, opite sa, urobte všetko, čo potrebujete. A potom si skúste povedať: “Tak viem bez neho žiť? Tak stálo to zato, aby som sa na neho vykašľala, alebo mu zaklopem na dvere a poviem mu to? To, čo ma ťaží. To, čo spôsobuje kŕče v mojom tele, keď ho vidím.”
Urobte všetko pre to, aby ste sa vy cítili tak dobre, ako len dokážete! Je to váš život, je to vaše srdce a vaše rozhodnutie.
coverphoto: thoughtcatalog.com
Našu novú knihu o ženskom svete si môžete zakúpiť TU:
