Mám taký pocit, že my ženy sa bojíme rozchodov hlavne pre ten pocit, ktorého sa potom celé roky nevieme zbaviť. Poznám totiž toľko príbehov, z ktorých z každej lásky vyviazla žena ako tá… Tá, čo proste prehrala. Tá použitá, tá zneužitá, vyčerpaná, hlúpa, zaslepená, podvedená, málo sa snažiaca, málo premýšľajúca, príliš impulzívna, príliš emotívna… Tých prívlastkov by bolo mnoho, každý z nich situáciu opisuje viac ako jasne a pritom každý dosť zavádza. Akoby tu ten druhý nebol… Akoby to bolo iba o tom jednom človeku, ktorý si dôsledky takéhoto vzťahu teraz nosí v duši.
Nevravím, že sa to týka len nás žien. Tí, čo sa vo vzťahu viac snažili a chceli ho zachrániť, sa vždy na úplnom konci budú cítiť najhoršie. Tak to proste je a je to úplne logické, pretože práve im sa rozsypala aj posledná nádej, práve oni prišlo o to, na čom im tak záležalo.
pinterest.com
No my ženy sme špecifické v tom, že si to berieme až príliš osobne…
Trvá dlho, kým pochopíme, že nemožno konkrétneho človeka hľadať v tisíckach ďalších, kým sa zmierime s tým, že to, čo sa stalo, sa jednoducho stalo, a možno nám to hodilo pred oči nejakú tú našu chybu, no v konečnom dôsledku je to „len“ koniec jedného vzťahu, nie naše fatálne zlyhanie.
Tak veľa mesiacov uplynie, kým zistíme, ktoré jazvy na srdci skutočne spôsobil rozchod a ktoré sme si tam zanechali my samy vo chvíľach, kedy sme sa len zbytočne špárali v už raz uzavretom dialógu, v starých spomienkach a chceli sme tak zmeniť niečo, čo je dávno pochované v minulosti.
Po nociach sa obávame toho, čo by nám skôr malo prinášať radosť, pretože si nahovárame, že nič podobné už s nikým neprežijeme. Máme pocit, že nás život definitívne odpísal, že sa všetko skončilo a roky do nášho konca sa budú niesť v znamení boľavých spomienok, výčitiek a správ o tom, ako sa tomu druhému sladko žije bez nás.
Možno to teraz tak nevyzerá, pretože máš pocit, že si stratila všetko…
Ale môžeš si byť istá, že presne tá osoba, ktorá takto po ukončení vzťahu premýšľa, stratila omnoho menej, než tá, čo si práve žije slobodne. Ak sa ti zdá, že ty si jediná, čo sa po rozchode nevie opäť nájsť, nemáš dôvod si to vyčítať ani nič tomu druhému závidieť. Milovala si viac. Je to skutočnosť, za ktorú sa nemôžeš na seba hnevať ani sa kvôli nej trápiť.
Je to len dôkaz toho, že si to myslela vážne a možno… Možno si prehliadala nejaké varovné signály a šla si si zaslepene za svojím cieľom, ktorý ani neexistoval. Práve to my ženy máme vo zvyku – milovať ešte viac, ak nám ten druhý neposkytuje adekvátnu lásku k tej našej. No nech už je, ako len chce, nechaj ten pálčivý pocit na hrudi odísť, nevenuj mu žiadnu pozornosť a buď na seba hrdá, že si nie si len kúskom ľadu, ktorý namiesto emócií pociťuje iba chlad.
pinterest.com
Rozoberme si to na drobné…
Ty máš pocit, že sa tvoj život nikdy nevráti do normálu a on v ňom už navždy bude chýbať, zatiaľ čo dotyčný sa tvári, akoby to tak malo byť. Možno sa teraz na mňa nahneváš, ale je to v poriadku.
V žiadnom vzťahu totiž pri sebe nevydržia dvaja ľudia, z ktorých sa stále snaží iba jeden, a paradoxne ten menej snažiaci vždy odchádza ako prvý.
No mala by si si uvedomiť jednu vec… On ešte musí tak veľa pochopiť… Nech už je dôvod rozchodu akýkoľvek, bude musieť postupne prísť na to, že si lásku treba vážiť. A zisťovať to bude vďaka ľuďom, ktorí si na oplátku nebudú vážiť jeho city.
A ty…
Ty sa musíš na rozdiel od neho naučiť len dve veci… Že žiadna snaha nemá takú moc, aby spojila niečo, čo sa spojiť nikdy nemalo. A že v láske, ktorú má pre nás život pripravenú, nebudeme donútení bojovať o nič. Budeme len rozvíjať to, čo vzniklo samo a bez nášho doprosovania.
Z tvojho života odišiel muž, ktorý ešte nevie oceniť skutočné city. Namiesto bezpečia, ktoré si mu ponúkala, hľadal zábavu s množstvom nástrah. No od neho odišla žena, ktorá bola ochotná milovať, aj keď to občas bolelo… Tak kto stratil viac? Kto by mal mať hlavu v smútku a kto sa bude ešte musieť tak veľa naučiť?
Coverphoto: Photo by Josh Shutler on Unsplash
