Chcela by som ti niečo povedať. Alebo vlastne… ani sama neviem, či chcem, aby si to vedel. Veď sa obaja hráme, že sme vyliečení, že to už prebolelo a rozchod v nás nezanechal žiadnu hlbokú stopu. Boli dokonca časy, kedy sme sa predbiehali v tom, kto z nás je už viac oukej. Na sociálnych sieťach aj pri náhodných stretnutiach na chodbe pred kanceláriami. Akoby to, že sme smutní, bolo prejavom slabosti.
Boli dni, kedy sa mi zdalo, že sme chceli poprieť i to, že sme sa kedysi vôbec milovali. Sme jednoducho dvaja dospelí, ktorí sa správajú ako malé deti. Mnohokrát som ti to chcela povedať, odchytiť si ťa v práci, zatriasť tebou a konečne to vysloviť nahlas. No nikdy som tak neurobila. Nikdy som ti nedokázala oznámiť: Neviem sa z toho dostať a strašne mi chýbaš. Ešte stále vo mne znieš…
Pretože toto je pravda, o ktorej možno vieš.
pinterest.com
Často premýšľam nad tým, či sa cítiš rovnako a či si tiež niekedy pocítil potrebu oznámiť mi čosi podobné. Aby som to uviedla na správnu mieru… Nežiadam o veľkolepý návrat, nejde mi o to, aby som si pohladkala ego. Jednoducho len chcem vedieť, či aj ty prežívaš to, čo momentálne sužuje mňa. Spomenieš si na mňa, keď sa ti nedarí dlho zaspať, a tak ti myšlienky blúdia kade-tade? Alebo sa pousmeješ, keď v obchode narazíš na čokoládu, ktorú si mi niekoľkokrát išiel kúpiť v noci, len preto, že si mi chcel urobiť radosť?
Pretože nech sa ja snažím akokoľvek, ty stále vo mne znieš. Už sa nechcem hrať na nedotklivú, na ženu s kamenným srdcom. Nemám už síl na to, aby som sa pretvarovala a vysielala k tebe falošné signály, že rozchod so mnou nič neurobil. Nehovorím, že sa to za tie mesiace nezlepšilo, ale stále ťa kdesi vo mne nachádzam. Neviem, či v srdci alebo v hlave, ale deň čo deň v sebe objavujem teba.
Znieš vo mne v situáciách, ktorým sa nedokážem vyhnúť.
V každej piesni, ktorú sme spolu počúvali v aute. Zdá sa mi, že odkedy sme šli od seba, hrajú ich oveľa častejšie. Vo vôni rannej kávy, ktorú si mi vždy pripravil, keď si vstával skôr ako ja. Vtedy, keď mi je vonku zima, a ja si spomeniem, ako si ma zakaždým poúčal o tom, aby som sa obliekala teplejšie. Vo chvíľach, kedy sa smejem a chýba mi tam ktosi, kto ten môj smiech tak miloval…
Mohla by som rozprávať do rána, no i tak by som nevymenovala všetky situácie. Je to tak v poriadku? Cíti to po rozchode každý alebo som iba ja tá, ktorá zo seba nedokáže vyhnať niekoho, koho milovala? Pretože láska odišla. Tá pravá láska, o ktorej všetci toľko hovoria a ktorá dokáže prenášať hory-doly. Tak presne tá už vo mne nie je. Časom sa vyparila, ale niečo tam zostalo. Drobné kúsky teba, tvojich zvykov, tvojich slov…
pinterest.com
Ľudia sa schádzajú a rozchádzajú, je to predsa normálne zistiť, že tento človek nie je ten pravý. Možno niekedy čakáme niečo viac alebo niečo iné. Možno len prídeme na to, že nie sme milovaní alebo nemilujeme my… Deje sa to, stáva sa to. Aj ľudia okolo mňa to zažili, ale nik z nich nehovoril o tomto…
O pocite, ktorý v sebe ešte dlho prechovávame, keď sa to všetko skončí. Akoby ten koniec naozaj čosi ukončil. No v mojom prípade oveľa viac vecí odštartoval a cítim sa voči tomu tak strašne malá a bezbranná… A v neposlednom rade stratená. Stratená v tom, čo sa vo mne práve odohráva.
Neviem, či sa raz odvážim priznať sa ti.
Premýšľam nad tým, či je za tým nutkaním zdôveriť sa ti iba čistá zvedavosť alebo aj čosi viac. Úprimne by ma zaujímala tvoja reakcia, ale čo by sa tým zmenilo? Odišiel by si aj z mojej mysle, prestal by si sa mi pripomínať? Drieme vo mne možnosť, že to nezistím, kým nenájdem odvahu povedať ti to. No zároveň sa bojím, že by som sa v tebe sklamala a tvoja odpoveď by vo mne zanechala ešte hlbšiu stopu, akú tam mám teraz.
Vieš, už sa nebojím, že ťa stratím. To sa už dávno stalo. Obávam sa len jednej veci… Že by som kvôli tvojej odpovedi prišla na to, že vo mne ešte stále znie niekto, kto si to nezaslúži. Niekto, kto tam je a možno tam vôbec nikdy nemal ani byť.
Autor: Renáta Hlinková
Coverphoto: unsplash.com
