To, čo mi najviac rezonovalo mysľou, keď som zažila rozchod s osobou, o ktorej som si ešte len donedávna myslela, že zostane so mnou naveky, bola skutočnosť, že už nikdy nič také nezažijem. Pretože… Tých dôvodov bolo veľa. Rozchod totiž nie je len o tom, že sa dvaja ľudia od seba definitívne odlúčia. Je i o tom, čo to s nami urobí. O chvíľach, kedy začíname pochybovať, či sme vlastne pre niekoho dobré. Či nás raz bude niekto ľúbiť aj napriek našim chybám, ktoré nám boli vykričané a mnohokrát vyhadzované na oči.
Spomínam si na to, ako som sa po rozchode cítila. Vyprahnuto, použito, vyčerpane, nehodná lásky. Veď ako inak sa má cítiť žena, ktorej sa na chvíľu rozpadne svet a tá chvíľa vlastne zo súčasného pohľadu trvá večnosť?
pexels.com
Vo vzťahoch o sebe najviac pochybujú tí, ktorí doň aj najviac investujú…
Viem, že rozchod nie je len o jednom človeku. Ale ak som sa o niečom v živote presvedčila, tak je to fakt, že tí najviac doráňaní, presne tí, čo sa skutočne snažili niečo či niekoho zachrániť, v tom neprestávajú ani potom, ako je koniec. Pokračujú a sebareflexívne sa stále samých seba pýtajú, čo mohli urobiť viac. Či náhodou predsa len niečo nepokazili, ak ten druhý odišiel, prípadne ak dnes na nich nenájde ani prvé dve písmenká z hocijakého pekného slova.
A potom je tu ten druhý… Ten, ktorý v niekom inom vyvoláva rozpaky a zničujúcu mieru nezdravého spytovania vlastnej duše, ktoré nás nútia brať si všetky bremená len na svoje plecia. Tak práve ten odchádza zo vzťahu ako navonok najviac ublížený a snaží sa o tomto klamstve presvedčiť nielen seba a svoju exlásku, ale i každého, kto sa okolo ich vzťahu čo i len mihol.
Nahlas kričia tí, čo majú tiché výčitky, a potichu kričia ľudia, ktorí mylne hľadajú chybu v sebe…
Hoci som mala celý život pred sebou, mala som pocit, že sa práve skončil. Avšak nebolo to z dôvodu, že by som si nedokázala predstaviť svoj život bez neho… Tento fakt som prijala ešte omnoho skôr, ako zaznelo slovo rozchod. Ja som si nedokázala predstaviť, že by som to mala absolvovať znovu. S niekým iným… Celú túto epizódu, ktorú som v tej chvíli so slzami v očiach z posledných síl uzatvárala.
Nemala som na to chuť ani energiu… Skôr som pociťovala odpor. Z predstavy, že by sa to mohlo zopakovať, ja by som sa vyhýbala chybám niekoho iného, pričom by som sama robila „svoje“ chyby, mi bolo zle. Štítila som sa nového začiatku, ktorý má ružový nádych a mesiacmi či rokmi sa tento lahodný opar mení v niečo tmavé, čo sa sponad našich hláv a z vnútra sŕdc už viac nedá rozohnať. Jednoducho povedané… Nechcelo sa mi opäť dať všetko človeku, s ktorým hrám vabank.
pexels.com
Viem, že nie som jediná…
Chcela by som byť, ale nie som. Viem, že nie som jediná na celom svete, ktorá si niečím takým prešla, a preto chcem, aby keď tu dnes odznie „a“, nech zaznie aj „b“.
Toto všetko sa nestalo len tak. Časom budú v tebe všetky pocity zrieť, až sa ich naučíš postupne separovať a odhadzovať preč. Časom prídeš na to, kde sú tvoje slabé miesta, ktorými bol on len odrazom. Prestaneš ho vnímať ako trest, ale ako znamenie, aby si si čo najskôr utriedila pocity, s ktorými si do vzťahu s ním už vstúpila.
A po tom všetkom…
Staneš sa ženou, ktorá sa nenechá viac oklamať, pretože už všetky hry rozpozná aj z diaľky a oblúkom sa im vyhne. Ženou, ktorá je predvídavá, sebavedomá a samostatná, pretože najviac odpovedí našla práve vo chvíľach samoty. Viac nebudeš strácať čas s niekým, kto sa bude hľadať či sa bude pokúšať hojiť si svoje rany krikom na osobu, ktorá ho miluje. A tak…
Na konci sa staneš klenotom v niekoho živote. Niekoho, kto si tým všetkým takisto prešiel a dnes už o tom období nehovorí ako o hrôze, ktorá ho zničila, ale zocelila. Vytvoríte spolu kráľovstvo, v ktorom nebude miesta pre hry ega a hádky o maličkostiach. Pretože už budete vedieť… Že ste si sebou istí a príliš zrelí na to, aby ste márnili čas s tými, ktorí ešte potrebujú tak veľa pochopiť…
Coverphoto: Photo by Mr.Autthaporn Pradidpong on Unsplash
