Kedysi som bola zamilovaná až po uši ako každý jeden človek. Zamilovala som sa tak príliš, až som prehliadala skutočnosť, ako veľmi mi to zároveň ubližovalo. Nie vždy to, čo dávame, nám bude aj opätované. Občas možno v dnešnej dobe je i časté, že len jeden z dvoch bude ľúbiť. Obetuje tomu všetok svoj čas, vynaloží na to všetku svoju námahu a v neposlednom rade obetuje sám seba.
Stratí pojem o tom, čo vlastne je a čo, naopak, nie je skutočné. To, čo už dávno je krutou realitou, si bude prikresľovať. Takí my ľudia sme. Pokiaľ nie je po našom. Pokiaľ nás niečo zraňuje. Tvárime sa, ako keby sme boli v naprostom poriadku a ako nás ten druhý istotne ľúbi. Je to len obranný mechanizmus. Tak veľmi chceme ochrániť náš vnútrajšok. Pritom nám to tak veľmi ubližuje. Nechceme viac zažiť to, aké to je mať zlomené srdce. Nechceme už viac prijímať tie slzy, ktoré sa nám večne kotúľajú po tvárach.
pinterest.com
Všetko, čo už raz prestalo fungovať….
Hoďme za hlavu všetko to, čo nás už raz ranilo. Ja viem, budeme tomu dávať dokola a dokola, znovu a znovu nespočetné množstvo šancí. Budeme dúfať a pevne veriť v to, že predsa jedného dňa to už bude také, aké naozaj má byť. Také, o akom sme vždy snili. Bude úplne jedno, ako veľmi nás to láme. Bude úplne jedno, na koľko kúsočkov.
Neustále sa budeme k tomu vracať. Či už to bude zo strachu, z lásky, či bezmocnosti. Alebo nás pri tom budú držať len spomienky. Neviem, ktorá z vecí je horšia. Neviem, ktorá vec je silnejšia a ktorá nás radšej nechá naďalej zraňovať a ubližovať si. Bude to, ako vstupovať neustále do tej istej rieky, pokým sa v nej jedného dňa celkom neutopíme. Budeme síce čakať, že dostaneme nejaké záchranné koleso. Budeme čakať, na akúsi pomocnú ruku. Bohužiaľ, nič z toho nedostaneme.
Opusti to staré a hoď sa do toho neznámeho….
Viem, že zväčša sme len v tom zabehnutom. Bojíme sa nového. Nové pocity, niečo, čo sme predtým možno ešte necítili. Otázky typu: Čo ak sa to znova nepodarí? Čo ak sa znova pri niekom spletieme? Budeme musieť prežívať znova to isté, čo predtým…
A tomu sa chce určite každý z nás vyvarovať. Chceme začínať s novým štítom bez akýchkoľvek predošlých zranení. Chceme mať istú budúcnosť, chceme si byť všetkým až tak príliš istí. To, čo je pre nás neznáme, to, čo by mohlo byť naším vykúpením z minulosti, to nechceme… Strach nám v tom bráni, bráni nám v tom to čo i len skúsiť.
pinterest.com
Uvedomiť si treba jedno…
Nič netrvá večne… Ani náš žiaľ nebude trvať naveky. Ani pocit samoty či zlyhania nás nebude naveky prenasledovať. Budeme pociťovať bolesť možno takú, akú sme ešte doposiaľ necítili. No napriek tomu, že sa nám bude zdať, že trvá veky, nikdy tomu tak nebude. Verím tomu, že po všetkom zlom príde to dobré.
To, čo si naozaj zaslúžime, a to, čo nás už nikdy nebude zraňovať. Budeme sa toho spočiatku báť, ale bude to prirodzené. Avšak bude to niečo, čo sme ešte necítili a nemali. A práve toto bude to, čo si naozaj zaslúžime. Toto bude práve to, kvôli čomu zabudneme na celú minulosť. Už viac nebude existovať niečo nefunkčné alebo niečo len polofunkčné. Už si ani jeden z nás nespomenie na tú nevydarenú lásku.
A po tomto som si uvedomila jedno…
Nič na svete už nebude pre mňa bolestivé. Už viac nebudem dávať šance tam, kde to nebude mať zmysel. Tam, kde ma to bude len zraňovať. Bez ohľadu na to, ako dlho budem blúdiť svetom sama. Bez ohľadu na to, aké bolestivé to zo začiatku bude. Ostanem radšej sama.
A už nikdy viac to nevzdám, hoc to bude to najťažšie, hoc celé noci budú preplakané, hoc sa nebudem schopná poriadne ani nadýchnuť. Zdolala som cesty, ktoré som si myslela, že nezdolám. Aj napriek tomu, že som padala, pomaly som vstávala.
A zaslúžim si lásku, akú som ešte predtým nikdy nedostávala, nikdy nepociťovala a nikdy predtým ešte neprijímala. Zaslúžim si dať zbohom starej kapitole, prevrátiť knihu na novú stranu a začať žiť novou kapitolou. Všetci si to zaslúžime…
Autor: @patty.dvo
Coverphoto: Photo by Tai Jyun Chang on Unsplash
