Milé dámy, dajme si jeden záväzok. Vychádza z môjho pozorovania vás i samej seba a má s touto sviatočnou atmosférou jednu krásnu, i keď na prvý pohľad nie celkom zrejmú paralelu. Koľké z nás totiž dokážu počas roka v bežnom období nesviatkov tolerovať aj prítomnosť osôb, ktoré nám, povedzme si to na rovinu, život celkom strpčujú? Zavadzajú nás, vedia nás nakaziť toxickým odorom svojho charakteru alebo len jednoducho vieme, že to s nimi nikdy ďaleko nedotiahneme, no i tak sa od nich nevieme odpútať?
Ruku na srdce… Koľko takých osôb máme a koľko sme ich za celý život v srdci mali? Skrižujú nám život pravidelne a ja namiesto toho, aby som sa tu teraz zamýšľala, či pre nás majú byť lekciou, trestom za hriechy spáchané v minulých životoch, alebo len ďalšou trpkou skúsenosťou bez výnimočnejšieho odkazu, ktorý by sme si mali niekam mali poznačiť, radšej budem písať o tom, čo s tým. Čo s nimi… A prečo nie je dobré ich trpieť príliš dlho.
unsplash.com
Chyťme sa toho Štedrého večera…
Je natoľko aktuálny, že ako ho názornú ukážku nemôžem nevyužiť. Často sa stáva, že toxické osoby – mužov, do ktorých sme slepo zamilované, kamarátky, ktoré až tak veľmi kamarátske nie sú, rodinných príslušníkov, s ktorými nás spája len pokrvné, no nie citové puto, tolerujeme vo svojom živote až priveľmi. Dokonca až nad rámec našich možností. Dávame druhé šance, potom tretie aj piate či desiate, dúfame, že sa niekoho charakter zmení a nastane u neho osobnostný prevrat, nevieme im do očí povedať, že nás unavujú, deptajú a svojimi slovami alebo skutkami nemálo trýznia.
Proste to v sebe dusíme, usmievame sa na nich a kdesi v kútiku duše vieme, že tieto vzťahy nie sú to, čo potrebujeme, len v sebe nemáme silu rázne ich ukončiť. No a teraz ten spomínaný Štedrý večer… Je to pár hodín, ktoré si chceš vychutnať s osobami, s ktorými sú tie vzťahy, ehm… Akési samozrejmejšie. Čistejšie, priezračnejšie, jasnejšie… Chceš proste sedieť pri stole a vyberať kosti z kapra iba s niekým, kto ťa neotravuje, neklame a netýra svojím správaním. Je tak? Je… Asi ťažko by si si k sebe na Vianoce nasťahovala muža, ktorého síce stále miluješ, ale si na túto lásku sama, alebo kamarátku, ktorá sa večne na niečo sťažuje a svojimi trpiteľskými výlevmi zasieva aj do tvojej duše nepohodlie.
unsplash.com
Tak prečo nemáš rovnaký meter na ľudí aj počas bežných dní?
Prečo ich akceptuješ, keď Vianoce nie sú? Prečo sa od nich nechceš odstrihnúť? Ja viem, je to niekedy ťažké – lebo láska, lebo spomienky, lebo rodinné vzťahy, ktoré by si týmto krokom ešte viac narušila. No stále to vieš minimalizovať. Na to najnutnejšie minimum. Preto si daj jeden neštandardne už vianočný a nie novoročný záväzok – obklop sa len takými ľuďmi, na ktorých si s láskou spomenieš, keď sa ti stane niečo pekné. Presne takých, ktorí keď by sa na Štedrý večer objavili pri vianočnom stromčeku, ich prítomnosť by vo vzduchu rozvírila lásku a šťastie. A všetkých ostatných, ktorých by si na Vianoce u seba doma nezniesla, zo svojho života odstráň.
Nie je to o zahadzovaní niečoho, čo prestalo byť funkčné. Je to o rešpekte k tvojej osobe, k tvojmu srdcu, k tvojmu vnútornému svetu. Je to o tom, ako veľmi si vážiš svoj pokoj a do akej miery ho dovolíš iným narúšať. Nie je to o vzdávaní sa, ale o výhre nad sebou a vlastným srdcom, ktoré si občas pestuje záľubu prijímať k sebe i také osoby, ktoré by mali zostať pred jeho bránami.
V skratke povedané – obklop sa ľuďmi, ktorí ti pripomínajú šťastné chvíle. Nie sklamania, čo ti vypálili dieru do srdca. Nech je už práve Štedrý deň alebo úplne obyčajný júlový pondelok. Pretože len potom bude tvoj život šťastný a veselý. Neustále. Nielen jeden večer v roku.
Coverphoto: Photo by freestocks on Unsplash
