Napíšem hocikomu. Bez rozmýšľania. Hneď. Ale tebe napísať nedokážem. Vždy predtým než sa spýtam, že ako sa máš, rozmýšľam pol dňa, či je to vôbec dobrý nápad. Záleží mi na tebe? Prehnane? Alebo čoho sa bojím?

V hlave mi ide počas dňa milión myšlienok. Nepoznám deň, keď nemusím nič riešiť. A ty sa v mojej hlave prelínaš s povinnosťami, bežnými dennými depkami a so zoznamom, čo mám kúpiť v obchode. Si tam, keď ráno otváram oči a strašne preklínam svet, že vôbec musím vstať. Si tam, keď počas dňa na mňa padá celý svet a ja chcem utiecť domov. Si tam, keď si môžem dať poobede dobrú kávu. Si tam, keď si mám čas konečne vydýchnuť.

Neviem ťa dostať z hlavy. Neviem ti napísať. Neviem s tebou normálne komunikovať. Niečo ma brzdí a ja netuším čo. Som to ja sama? Sú to obavy? Je to neistota? Dnes to tak máme, že príliš nad všetkým rozmýšľame. Či je to vhodné napísať, keď nepíše on. Či je vhodné napísať ráno alebo skôr večer. Čo bude, ak neodpíše a čo bude ak odpíše? A prečo vlastne nenapíše prvý? Prečo ja mám byť stále tá, čo píše prvá? Nezaujímam ho? Nemá čas? A stále táto istá pesnička dookola. Hrá mi to v hlave častejšie ako všetky veci v rádiu.

tumblr.com

Neviem. Niekedy jednoducho neviem, čo mám robiť. Viem, že ti napísať chcem. Viem, že mi na tebe záleží. Viem, že chcem vedieť ako sa máš. No nespravím to. Nezavolám. Nenapíšem. Iba sa prasprosto utápam vo vlastných myšlienkach a pochybnostiach. Čo asi robí? Ako sa má? Nie som dosť dobrá? Naozaj reálne nemá niekto čas na správu? Keď máme všetci nosy ponorené do telefónov od rána od siedmej?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nezabudni, že to nie je tvoja chyba, keď ťa nemiluje

Sme zvláštna generácia. Niekedy úplne presvedčená o tom, že dobijeme svet a pritom, ak sa niekto dotkne nášho srdca, máme na chvíľu  zatmenie mysle. Možno je to tým, že neveríme. Ani sebe a už vôbec nie ostatným, ktorí túto džungľu zdieľajú s nami.

Neviem, čo by mohol byť ten impulz, ktorý by som potrebovala. Ktorý by sme potrebovali všetci. To niečo, čo by nás naštartovalo a nenechalo bezbranne stáť a čakať. Lebo takí sme. Čakáme na čakačke. Čakáme na to, že napíše. Čakáme na to, že on alebo ona urobí ten prvý krok. Čakáme na to, čo bude zajtra. Že bude lepšie. Krajšie. Ľahšie. A spoliehame sa na to, že sa to vyrieši bez toho, aby sme niečo riešiť museli my.

Aj ja čakám. Ešte stále, že napíše. Že bude zvedavý. A dúfam. Že ma má niekde v hlave, tak ako mám ja jeho. Verím, že nemá čas. Že má naozaj niečo tak strašne dôležité, že mu to zaberá dni. A možno budem čakať ešte ďalej a budem dúfať, že to niečo strašne dôležité, čo ho zamestnáva už týždne, nemá dlhšie vlasy ako ja a štíhlejší pás.

Chcelo by to nejaký impulz. Neviem kde ho hľadať. Neviem kde ho nájsť. Zatiaľ sa strácam v tebe. Keď si predstavujem ako ti napíšem, ako by sme mohli byť spolu. Strácam sa v tvojich očiach, ktoré som si zapamätala asi navždy.

coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre