Neviem, či poznáš ten pocit, keď ti naraz idú prasknúť hlava, srdce aj duša. Keď život nekopíruje tvoje predstavy, no vytvára si vlastné obrazy, a ty sa strácaš v tom, čo bolo, je a bude. Keď chceš zmeniť všetko, čo teraz možno nazvať prítomnosťou, no zároveň máš chuť strčiť hlavu pod perinu, zabudnúť, všetko nechať tak a vykašľať sa na to. Máš v sebe toľko sily, no zároveň nemáš energiu ju použiť. Strácaš sa v tom, čo sa deje, a už vôbec nevieš definovať, čo sa odohráva. V tebe. Tam vonku…

Myseľ máš plnú dialógov, ktoré sa nikdy neodohrali, avšak vieš, že ak by sa predsa len uskutočnili, mlčala by si. Pretože je rozdiel chcieť niečo zmeniť a nájsť v sebe odvahu to risknúť.

Už totiž vieš, že výsledky sú zväčša tak rozdielne od tvojich predstáv.

pinterest.com

Blahoželám, drahá žena…

Práve si vstúpila do života a objavila i jeho stránky, o ktorých sa tak často nehovorí. Predovšetkým v dnešnej dobe je to tak. Kamkoľvek sa pozrieš, vidíš úsmevy. Vidíš úspechy, príchod nového života, radosť, šťastie, oči smejúce sa do objektívov. Pozoruješ, ako iní rozprávajú o tom, kde boli, čo zažili, kam sa posunuli…

A ty máš vďaka tomu pocit, že žiješ asi na inej planéte. Tvoj svet a ich svet predsa nemôžu byť jedno… Pre teba sa život zastavil, pretože za ten čas, čo sa iní stokrát rehotali do foťákov, ty si sa zasekla v jednom bode. V myšlienkach, v čase, v priestore. Nič sa nezmenilo a ak náhodou aj áno, tak k horšiemu. Práve sa nachádzaš v životnej etape, ktorá hýri hocijakými farbami, no ružovú tam hľadáš len márne.

Pochopila si, že veci občas nevychádzajú tak, ako by sme chceli, no väčšinou si po čase povieš, že je to len dobre.
Už sa nevieš nadchnúť pre jeden úsmev, pre jedno pekné gesto či pre pár hrejivých slov, pretože si sa mnohokrát presvedčila o tom, že to, čo sa začína až príliš pekne, má zväčša hororový koniec.
Dávaš si pozor, čo komu povieš, lebo vieš, že ľudia tvoje slová radi prekrúcajú a používajú ich proti tebe.
Máš pocit, že ťa už snáď nik nedokáže sklamať.
Neveríš nikomu a nedúfaš v nič.
Viac ako čokoľvek iné si užívaš samotu, ktorá ti však čoraz častejšie ukazuje aj jej tienisté stránky.
Nevieš, čo chceš, kam patríš, a už vôbec netušíš, či raz na to chceš prísť.

pinterest.com

No chcem, aby si vedelo len jedno…

Je to v poriadku. Nejde mi z úst formulka, že to tak má byť, pretože nik z nás sa trápiť nemá. Má si niečo zažiť, poučiť sa a ísť ďalej. No nemáš dôvod cítiť sa iná, či dokonca vinná. Nemáš dôvod cítiť sa zle za to, že stagnuješ, že miluješ, aj keď nechceš, že nemáš odvahu alebo silu niečo zmeniť. 

Prechádzame si tým všetci, dokonca i tí, ktorí sa v tomto momente tváriac sa šťastne fotia na sociálne siete. Pamätaj, že vidíš úsmevy, no nevidíš skutočný život. Každý máme obdobia, kedy sa chceme na všetko vykašľať. Kedy by sme sa najradšej zbalili, nezanechali ani len písmenko na rozlúčku, nieto ešte celý list, ktorý by niesol nejakú emóciu. Všetci máme obdobia, kedy necítime nič, hoci ešte chvíľu predtým sme cítili všetko. Ani ja nie som iná.

Niekedy mám toho jednoducho dosť… 

Dosť všetkých tých pocitov, ktoré vo mne iní vzbudzujú. Nič sa tam vonku nezmenilo, no zmenila som sa ja. Vidím všetko, no nevnímam nič. Ešte pred chvíľou som cítila tak veľa a zrazu je ticho… Nie je to únava, nie je to sklamanie, len pocit prázdnoty, ktorý si ma podmaní vždy, keď je toho na mňa až príliš, a všetko, čo som predtým cítila, sa proste vypne. 

Necítim hnev, necítim strach, neviem sa na veci a vzťahy pozrieť zblízka, pretože som od všetkého zrazu tak ďaleko.

Vtedy viem, že som opäť prešvihla nejakú hranicu. Prekročila som mantinely vlastnej sebaúcty, neodhadla som, ktoré vzťahy mi za to úsilie stoja… Jednoducho som sa snažila tam, kde to nemalo význam, a toto je obrana môjho srdca, aby sa nezbláznilo. 

Coverphoto: Photo by Gabrielle Henderson on Unsplash

Facebook komentáre