Veľa sklamaní, veľa nešťastia a smútku vzniká preto, že často druhým dovolíme, aby nás smutnými urobili. Myslíme si, že láska si žiada aj obetu, a tak ju vykonáme. Raz, dvakrát, trikrát… No ľahko sa môže stať, že zistíme, že sme jediní, kto sa obetovať dokáže. A namiesto toho, aby sme z takého vzťahu odišli, zostávame v ňom. Zostávame a dúfame, že raz ten druhý pochopí, čo všetko sme pre neho urobili…

Lenže to „raz“ už nemusí prísť. Vlastne sa často stáva, že nepríde vôbec. Jediné, čo príde, je zistenie, že sme premrhali roky obetujúc sa kvôli niekomu, kto kvôli nám nie je ochotný urobiť nič. A také niečo dokáže človeka poriadne zabolieť. V takých chvíľach sa zrazu cítime, ako niekto bezvýznamný. Ktosi, kto nemá žiadnu hodnotu.

pinterest.com

No má zmysel hnevať sa?

Veď sme to predsa boli my sami, kto zaprel svoju hodnotu. Kto si rebríček priorít usporiadal spôsobom, na ktorom naše ja zastávalo jedno z najposlednejších miest, ak nie aj úplne to posledné. A to všetko v dobrej viere, že jedného dňa táto snaha prinesie zaslúžené ovocie i nám. Avšak jediný, kto sa tým ovocím kŕmil, bol práve ten, pre koho sme tú obetu vykonávali.

Myslím si, že ten, kto sa v podobnej situácii nikdy neocitol, nevie pochopiť, akú veľkú životnú lekciu to predstavuje. Tieto obdobia – časy, kedy sa ocitáme na podlahe, na ktorú sme sa uložili sami a dovolili tak druhým, aby nás bez slova a rešpektu prekračovali, nás prinútia pozrieť sa na svet inak. Uvidíme tam aj to, pred čím sme si dovtedy zakrývali zrak. A na seba… Na seba sa už tiež viac nepozrieme rovnako ako predtým.

Zrazu v zrkadle uvidíme niekoho, kto celé roky len trpel. Vlastnou vinou. Vlastným pričinením. Niekoho, kto by si zaslúžil omnoho viac, ako mu bolo dávané. Osobu, ktorá dokáže hýbať svetom, no nebolo jej dovolené ukázať okoliu svoju silu a schopnosti v plnej miere. Niekoho, komu práve správanie iných otvorilo oči a vďaka tomu uvidel, ako škaredo sa správal sám k sebe.

pinterest.com

Občas nás musia zraniť iní tak veľmi, aby sme pochopili, že sa v prvom rade zraňujeme my sami…

Nikdy nezapieraj, ako sa cítiš. Nech sa deje čokoľvek, vždy mysli na to, aký dopad to bude mať na teba. Buď svojou vlastnou prioritou a viac nedovoľ, aby ťa láska k iným priviedla tam, kde nebudeš šťastná. Nie je to o tom, aby si sa stala sebeckou, no aby si zvážila, komu preukážeš svoje veľké srdce. Pretože ak ťa láska núti podnikať kroky, ktoré ti ubližujú, láskou ju nazvať nemožno. Skutočná láska si žiada drobné ústupky, ktoré urobíš rada a bez premýšľania. Nie obety, ktoré ti ukroja kus zo srdca. 

Človek, ktorý ťa miluje, od teba nebude žiadať veci, ktorými ti ublíži. Nikdy ťa nepostaví pred situáciu, ktorá ťa zlomí. Ktorá bude buď – alebo… Buď sa podriadiš, alebo ťa zavrhne. Vieš, ak je to ten pravý, nikdy sa do tejto situácie nedostanete. Tie správne veci, tie správne vzťahy sú stvorené tak, aby ich nikto a nič nedokázalo narušiť. Budú sa plynulo kĺzať časom bez prekážok, ktoré by sa zdali nezvládnuteľné, ktoré by niekoho z vás dvoch prinútili obetovať sa.

Vždy sa spýtaj, či by ten druhý urobil pre teba to isté. Či by tiež zaprel sám seba a zabudol na to, čo chce on… Ak by to malo byť jediné pravidlo, ktorým sa v živote budeš riadiť, ver, že by si aj napriek tomu prežila šťastný život.

Základom šťastného života je totiž správne načasovanie toho, kedy odísť. Kedy povedať nie. A samozrejme i to… kedy zostať.

Autor: Lucia Skoncová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Ďakujme nešťastnej láske

Coverphoto: Photo by Daniel H. Tong on Unsplash

Facebook komentáre