Keď som prežívala poriadne turbulentné citové obdobie, premýšľala som nad tým, kde sa v nás tie pocity berú… V ktorej časti nás vznikajú, prečo sa nám usadia na duši i v hlave a my to nedokážeme ovplyvniť? Veď predsa ak by sme nadobudli úplnú kontrolu nad tým, čo cítime, život by bol hneď oveľa jednoduchší. Netrápili by sme sa po nociach kvôli človeku, čo narobil v našom srdci neporiadok. Nemuseli by sme čakať na tých, ktorí odchádzajú a namiesto lásky hľadajú predovšetkým ešte sami seba…
Sú však dni, kedy to nejde. Kedy sú pocity silnejšie než naša vôľa tlmiť ich. A má sa to vlastne? Popierať to, čo cítime a čo nás ničí? Treba to precítiť a nechať doznieť? No nebrzdí nás to príliš dlho? A čo ak niektoré bolesti neodznejú nikdy?
Niektoré rany sú tak veľmi hlboké, že jeden život je na ich liečbu primálo…
V tejto otázke sa ešte strácam… Či tá časť srdca, ktorú nikdy úplne nepochopíme, má pre nás aj nejaký skrytý význam. Vie snáď, koľko času nám má „zobrať“, aby sme sa ihneď nepohrnuli do ďalšieho rizika? Je si istá, tým, čo robí, aby sme si lekciu, ktorú sme dostali, navždy zapamätali?
pinterest.com
No z niektorých lekcií sa nedostaneme nikdy…
Spomienky, ktoré bolia aj po rokoch, stopy po ľuďoch, ktorí nám ublížili, rozhodnutia, čo sme boli prinútení urobiť a nájsť kvôli tomu posledné zvyšky síl… To všetko v nás zostáva už navždy a nielen v pamäti, no i v časti srdca, ktorá mnohokrát hrá doslova proti nám. Presne tá časť, ktorej nikdy nebudeme úplne rozumieť a často s ňou musíme bojovať. Tá časť srdca, na ktorú sa zvykneme hnevať, pretože si robí, čo sa jej zachce, a nemôžeme sa kvôli nej pohnúť ďalej. Musíme len čakať, kým sa spamätá, kým od seba pustí niekoho, kto ju pobláznil.
Avšak sú ľudia, ktorí vďaka tejto časti zatrpknú. Stanú sa z nich prázdne schránky, duše bez života, ustráchané bytosti, ktoré nikomu neveria, uzavrú sa do seba a nič neočakávajú. A čím dlhšie sa v tomto stave nachádzajú, keď neprichádza záchrana zvonku, o to ťažšie sa vracajú „do normálu.“
Možno sme sem prišli na to, aby sme sa menili…
No stále váham, či je to vždy zmena k lepšiemu. Či sa občas nezmeníme natoľko, že zlo, ktoré sme postretli, nezačíname dôsledkom svojho zatrpknutia šíriť ďalej. A tak je len na nás, aby sme si z každej lekcie vzali to najpodstatnejšie, no zároveň, aby ona nikdy nič nevzala nám.
pinterest.com
Nedovoľme, aby nás jeden vzťah poznačil natoľko, že začneme ubližovať i my, aby sme opäť neboli tými, ktorým bude ublížené.
Nezahadzujme všetko, čo sme sa doposiaľ naučili kvôli jednej zlej skúsenosti, no pamätajme aj na tie šťastné okamihy.
Udržme si v sebe štipku lásky, aj keď máme pocit, že sa nám v duši usadili smútok a žiaľ.
Nebuďme povrchní len preto, že sme zatiaľ stretávali iba povrchných ľudí.
Pretože aj my si zaslúžime šťastie a lásku. Tak si doprajme a neodháňajme ju od seba kvôli spomienkam, ktoré bolia…
Autor: Ellie
Coverphoto: Photo by mari lezhava on Unsplash
