Spomínam si na časy, kedy som si myslela, že priatelia sú všetko… Všetko, čo potrebujem. Verila som, že každý problém sa dá zvládnuť, ak naň nie sme sami. A tak som sa aj správala… Snažila som sa, aby každý, s kým sme sa navzájom nazývali priateľmi, cítil, aký dôležitý pre mňa je. Vyhýbala som sa nedorozumeniam, predchádzala som konfliktom. Za každú cenu, nech sa deje čokoľvek, s nádejou, že občas nevysloviť svoj názor sa oplatí.

Občas nastali chvíle, kedy sa nejaké to priateľstvo rozpadlo, rozbilo sa na niekoľko kúskov. Vtedy som sa cítila povinná pozbierať všetky črepiny a zlepiť ich dokopy. V praxi to znamenalo, že som bola tou, ktorá sa prišla ospravedlniť (niekedy aj za chyby, ktoré neboli moje) a trvala na náprave.

Priateľstvo sa síce obnovilo, ale už nebolo také ako predtým.

pinterest.com

Po týchto napravených vzťahových kolíziách som sa často cítila ešte horšie, ako keby sme ten konflikt nikdy nevyriešili. Väčšinou boli urazení práve tí, ktorí na to nemali žiaden dôvod a dávali mi to pociťovať, hoci ja som bola tou, ktorá poslušne pribehla späť a ospravedlnila sa. To, čo spôsobilo rozbitie vzťahu, bolo citeľné aj dlho potom, ako sa to navonok urovnalo.

Nikdy nemôžeme zachrániť vzťah, s ktorým ten druhý zaobchádza nerozvážne. Večne zliepať to, čo iní rozbili, je len stratou času…

Zistila som, že nie vždy je potrebné sklopiť uši a vrátiť sa tam, kde iní zaobchádzajú s citmi ľahkovážne. Takéto priateľstvo za veľa nestojí a vlastne sa priateľstvom ani nazvať nedá…

Po niekoľkých takýchto popáleniach som sa rozhodla zmeniť taktiku. Už som nebola tá, ktorá pozliepa to, čo iní rozbili. Nechala som to na nich. Nezavolala som ako prvá, neprišla som sa ospravedlniť skôr, kým to neurobil niekto iný.

pinterest.com

A bola som veľmi prekvapená, že v drvivej väčšine prípadov sa nik taký ani nenašiel.

Konflikty alebo hádky sú v podstate skúškou každého vzťahu. Buď sa vďaka nim lepšie spoznáme a pochopíme, ale nás natrvalo rozdelia. Je to niečo, voči čomu sa nedá bojovať, a zároveň je to tak potrebné… Vyčistí nám to život od ľudí, ktorí doň nepatria a nemajú v ňom čo robiť, pretože nespadajú do kategórie: V dobrom aj v zlom.

Ak pochybíme, je potrebné si to priznať, veď nik nie je neomylný. Ak niekoho sklameme a trápi nás to, je viac ako nutné povedať mu to. No ak pochybia iní, mali by sme počkať, kým na to prídu sami. Nie prísť a vyvíjať iniciatívu o zmierenie ako prví. Vtedy len oddiaľujeme všetko, čo nás s nimi čaká v budúcnosti – inými slovami: sklamú nás znovu, až kým nám neprasknú nervy a nerozhodneme sa to ukončiť.

Nikdy nebuď tou, ktorá pozliepa to, čo iní rozbili. Zraňuješ tým iba samu seba, a to len preto, že vieš, že by ti ten človek chýbal. No je dobré mať vo svojom živote niekoho, kto nás sklame a nie je ochotný si to priznať?

Coverphoto: Photo by Katie Drazdauskaite on Unsplash

Facebook komentáre
OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Rob v živote iba to, čo naozaj chceš.