Časom som pochopila, že na istý typ bolesti neexistuje liek. Nie je možné ju utlmiť, potlačiť ani sa tváriť, že ma nič nebolí. Pretože bolí… Ale dnes viem, že je to v poriadku, lebo to bolieť má. Čo iné by som po tom všetkom mala cítiť? Veď som predsa milovala, tak ako len žena dokáže milovať, no… No nebola to láska, ktorá by hriala pri srdci.
Už sa viac nebránim tomu, čo sa v mojej duši odohráva. Niekedy je naozaj tou najlepšou voľbou nechať sa zlomiť. Čím viac by som tomu odolávala, tým viac by ma to ničilo. A tak som si jedného dňa vyčerpaná od toľkých vnútorných bojov povedala, že sa tomu poddám tak, ako som sa kedysi oddala všetkým tým citom.
A to bol moment, kedy som pochopila tak veľa…
unsplash.com
Rozlúčila som sa s ním aj s predstavami, ktoré sa už nikdy nenaplnia. Práve toto uvedomenie ma zlomilo najviac – keď som si definitívne priznala, že nič z toho, čo malo byť, nebude. Naša myseľ schopná predstavovať si budúcnosť, nás mnohokrát ničí oveľa viac, ako realita samotná.
Ešte viac než objatie, o ktorom vieme, že je posledné, viac než akékoľvek slová, ktoré sa nám svojimi ostrými hranami navždy zaryjú do pamäti. Oveľa viac ako samota, ktorá sa usadí v našej duši, a pocit prázdnoty, ktorý zaplní všetok priestor, kam len naše oči dovidia.
Najťažším momentom v našom živote je práve okamih, kedy musíme sami seba presvedčiť, aby sme sa nadobro rozlúčili s niekým, o kom sme si mysleli, že ten život prežije s nami. V tej istej chvíli dáme zbohom aj časti nášho srdca, ktorú sme niekomu dobrovoľne zverili a o ktorej vieme, že nám nikdy nebude vrátená späť. Zostane ležať kdesi v našich spomienkach a navždy bude patriť niekomu, kto si ju nevážil.
Avšak stále to ešte neznamená, že je koniec…
unsplash.com
Viem, že žena, ktorá dokáže skutočne milovať, je schopná prežiť aj chvíle, kedy zistí, že milovala tú nesprávnu osobu. Nesprávnu pre ňu, no správnu pre niekoho iného. Viem, že žena, ktorá sa pokúšala aj z posledných síl túto lásku zachrániť, raz v sebe nájde silu aj na to, aby sa opäť začala usmievať.
Veď ju raz predsa v sebe už našla… V okamihu, kedy sa postavila čelom k osobe, ktorú miluje, a vyslovila, že je koniec. Pretože nič nie je ľahšie, ako v noci zvierať vankúš a vravieť si, že zajtra sa to zmení. Že už viac neodpoviem na správu, viac sa nenechám zlákať falošnými sľubmi.
Najťažšia skúška prichádza vtedy, keď toho človeka máme pred sebou a všetkými zmyslami vnímame to, čo nás k nemu tak priťahuje. Keď cítime jeho vôňu, keď sa nám stretnú pohľady a my sa po tisícikrát v tých očiach utopíme.
Keď počujeme ten hlas, ktorý sme chceli mať v ušiach až do konca života, keď zacítime vôňu, ktorú sme naveky chceli vdychovať pri zaspávaní. Vtedy, práve v tej chvíli, vysloví zbohom iba žena, ktorá skutočne miluje, no vie, že ju tá láska ničí, hoci jediné, po čom túži, je to, aby sa naplnili jej predstavy.
Tak ako žena dokáže milovať, tak sa raz naučí, že život sa nekončí jednou zlomeninou srdca. Áno, toto zranenie má síce trvalé následky, ale dajú sa rozchodiť. Pretože to najťažšie už zvládla – vydať sa na novú cestu životom a zanechať za sebou svoje predstavy.
Coverphoto: Photo by Jake Noren on Unsplash
