Žiadna zmena nie je taká drastická a badateľná, ak prichádza pomaly. Potichu sa vkradne do nášho života, deň za dňom sa plíži okolo nás a dáva o sebe znať len veľmi nepatrne. A tak plynú mesiace a my si nič nevšimneme. Až raz, keď v sebe nazbierame silu precitnúť do reality, pochopíme, že už nič nie je také, aké to bolo predtým. Pochopíme, že tá bolesť, ktorej sme sa čoraz viac nevedomky podmaňovali, pramení z nášho krvácajúceho srdca…
Len ono celý ten čas chápalo, čo sa deje. Iba ono malo otvorené oči dokorán, hoci sa práve o srdci vraví, že okrem toho, že vie prijímať i dávať city, žiadne iné zmysly nemá. No opak je pravdou. Práve ono pozoruje všetko, čo prežívame, a potichu v našom vnútri kričí.
pinterest.com
Boli mesiace, keď som jeho krik nepočula…
No cítila som ho. Kdesi na hrudi sa mi rozrastal zvláštny pocit, každým dňom silnel a ja som ho k ničomu nevedela priradiť. Cez deň som to dokázala zahnať preč, a keď nadišla noc, pátrala som po pôvode tejto bolesti. No nakoľko sa všetko okolo mňa zdalo byť stále a nemenné, myslela som si, že bolesť žiaden zjavný dôvod nemá.
Najväčšou slabosťou našich sŕdc, tak citlivých a vnímavých, je to, že ich hlas nepočujeme. Jediný spôsob, ako nám môžu preukázať svoj nepokoj, je bolesť, ktorú aj tak vždy dlho prehliadame. Až raz, keď budeme schopní uvidieť pravdu a precitneme do reality, zistíme pôvod tej bolesti. No zväčša je už neskoro… Zväčša to urobíme až vtedy, keď naše srdcia krvácajú a ich rany sa už nikdy nescelia.
Dnes sa pýtam, či by som nemala na srdci menej jaziev, ak by som bola ochotná otvoriť oči o niečo skôr…
Stále sa pýtam, prečo to muselo trvať tak dlho. Prečo som to nechala zájsť tak priďaleko. Príliš ďaleko na to, aby som dnes mohla byť osobou, akou som bola kedysi. Hoci sa vraví, že každý nás zmení. Každý, koho stretneme, nám pomôže formovať sa. Viem, že aj on by ma zmenil aj vtedy, ak by sa to medzi nami neskončilo takto fatálne. Ale predsa len… Mohol ma zmeniť menej, mohol ma zmeniť spôsobom, za ktorý by som mu bola vďačná.
Problémom bolo, že zatiaľ čo som ja bola zamilovaná stále rovnako, ak nie aj viac, on miloval každým dňom čoraz menej. Po čase to skĺzlo až tak ďaleko, že som milovala niekoho, kto mňa už nemiloval vôbec. So zavretými očami som okolo neho krúžila a hľadala lásku aj tam, kde nebola. Zostávala som niekde, kde už pre mňa nebolo miesto, no ja som to nepoznala, aj keď to videli všetci okolo mňa.
pinterest.com
Neviem, kedy sme skĺzli do tejto fázy. Bolo to buď, alebo… Buď som mala pocit, že tam tá láska ešte je, alebo nastala chvíľa, kedy som precitla a uvidela som len prázdno. Nič medzi tým nebolo.
Bola to životná lekcia, na ktorú nikdy nezabudnem…
Nie som si istá, aké pocity, keď sa moje srdce zahojí, vo mne vyvolajú spomienky na toho človeka… Neviem, či raz dokážem zabudnúť a odpustiť si, aká som bola hlúpa a zaslepená. Ale viem, že ma naviedol k mnohým zisteniam.
Nikdy nezostávaj tam, kde pre teba nie je miesto. Obzvlášť vtedy, ak chceš mať miesto v niekoho v srdci. Ak ti ho nevytvorí on sám, tvoja snaha nikdy nebude mať želaný výsledok. Skôr či neskôr odídeš sama, alebo ešte horšie… Odídeš, pretože ťa vyhodí práve ten, o koho miesto v srdci si bojovala.
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Prateek Katyal from Pexels
