Vraví sa, že ľudia sa menia… S tým súhlasím. Aj mne sa párkrát stalo, že som takmer nespoznala osobu, o ktorej som si myslela, že ju mám prečítanú. Stačila len jedna zmena v jej živote – nový vzťah, nová práca… A zrazu to bol niekto iný. Občas premýšľam, či sú tieto zmeny trvalé a kto presne za nimi stojí. Vznikajú v nás, alebo sú len výsledkom toho, čoho sme zažili? Zmeníme sa my, alebo nás zmenia iní?
No aby som nehovorila len o druhých, musím priznať, že som sa zmenila aj ja. A hoci som kedysi o tomto stave iba snívala a zo srdca si želala, aby ON už nebol súčasťou mojich myšlienok, dnes, keď je to realita, som z toho zmätená.
pinterest.com
Desí ma ten chlad.
Desí ma ten rozdiel medzi minulosťou a prítomnosťou.
Desí ma vymazanie všetkých emócií.
Desí ma rýchlosť, akou to prebehlo, hoci v čase, keď sa dial opak, som mala pocit, že je to večnosť.
Desí ma pominuteľnosť všetkých citov, desí ma neutrál zaradený po mnohých kilometroch prejdených na najvyšších možných obrátkach.
Ten, koho som milovala, už neexistuje…
A je to až príliš definitívne. Neviem ani poriadne vyjadriť, čo vlastne cítim. Na jednej strane práve prežívam to, čo som dlho chcela. Chcela som sa od neho odpútať, chcela som zabudnúť, chcela som prestať veriť, že sa raz všetko zmení a budeme šťastní. Obaja. Spolu. Chcela som, aby keď ho uvidím, so mnou to už neurobilo nič. Aby som prestala mať záujem vedieť o ňom všetko – ako sa má, kam sa posunul, či ma už nahradil. A to sa aj stalo…
No na strane druhej ma zaskočila tá prázdnota. Necítim nič. V mojom srdci sa nezjavuje hnev, sklamanie, ľútosť ani nič podobné. Žiadna emócia, ktorú by som mohla označiť za pozitívnu alebo negatívnu. Jednoducho je vo mne prázdno a jedine toto uvedomenie si reality, vo mne nejakú emóciu dokáže vyvolať – prekvapenie.
pinterest.com
Menia sa nielen ľudia, ale aj naše pocity k nim…
Je zvláštne, ako sa dokážeme zmeniť – ako nás niektorí ľudia dokážu zmeniť… Z človeka, ktorý vo mne predtým rozpaľoval oheň, sa razom stal niekto, pri kom necítim absolútne nič. Nie je to nezáujem, nie je to ľahostajnosť, je to ničota, čo vo mne vie vzbudiť iba spomienky, ktorým nerozumiem. Nechápem, ako som mohla tak silno milovať osobu, ktorú ak dnes náhodou zahliadnem, zvraštím čelo a nestojí mi ani za to, aby som sa jej vyhla.
Ten, koho som milovala, už neexistuje. Existuje iba ktosi, kto mi je úplne cudzí. Človek, ktorý má obrovský podiel na tom, kým som dnes, no paradoxne mi je na míle vzdialený.
A tak mi neostáva nič iné, len dúfať, že raz stretnem človeka, ktorý ma zmení tiež. No na rozdiel od tohto muža… Budem pri pohľade na neho vždy vedieť, prečo som sa zamilovala a prečo ho stále milujem. Niekoho, pri kom ma už neprekvapí pocit, že viac k nemu nič necítim.
Coverphoto: Photo by Anton Malanin on Unsplash
