Príliš veľa času premárnime tým, že čakáme, čo sa s naším životom stane. Ako sa vyprofilujú isté vzťahy, či sa vráti niekto, kto už raz odišiel. Živíme v sebe nádej, nepohneme sa z miesta, len s malou dušičkou vyčkávame, kým sa iní rozhodnú. Tíšime samých seba rečami o tom, ako ten druhý raz pochopí, o čo prišiel, a vráti sa…

A takýmto spôsobom vieme stráviť aj desiatky rokov. Čas plynie, no myšlienka na jednu a tú istú osobu sa z našej mysle nestráca. Nepomáhajú ani rany, ktoré pocítime na duši, keď niekto, o kom sme si mysleli, že pri nás zostane navždy, kráča v strede ulice priamo pred nami s inou osobou po boku.

Prečo však čakáme na niekoho, kto od nás odišiel?

pinterest.com

Túto otázku si kladiem celkom často. Aj ja sama som sa neustále obzerala späť, spomínala na to, čo bolo, a predstavovala si, aké by to bolo, ak by sa to všetko vrátilo. Ak by sa vrátil on… Ale takto nás život vyzerať nemá. Ak máme niekedy v sebe nájsť aspoň štipku hrdosti, malo by to byť práve v týchto chvíľach. V okamihoch, kedy nám zviera hrdlo, srdce kričí od zúfalstva a my sa pozeráme na niekoho, kto sa nám vzďaľuje.

Práve vtedy je hrdosť a myslím si, že to možno nazvať aj sebaláskou, úplne na mieste. V týchto momentoch si musíme uvedomiť, že tých, ktorí o našu prítomnosť nestoja, vo svojom živote neudržíme, nech pre to urobíme čokoľvek. 

Nie je to o tom, že by sme boli zlí, menejcenní či málo atraktívni. Podstatnú úlohu tu zohráva iba jeden jediný fakt. A tým je skutočnosť, že táto osoba, ktorej odchod tak veľmi bolí, nie je pre nás tou pravou. Nech už je ten dôvod akýkoľvek a nech už to bolí akokoľvek, jediné, čo musíme urobiť, je pochopiť to a zmieriť sa s tým.

Nečakaj, že sa vráti ten, kto už raz odišiel. Počkaj na niekoho, kto zostane navždy. 

Tvoj život nie je o tom, aby si stála vo dverách so slzami v očiach a buď niekomu mávala na rozlúčku, alebo ho netrpezlivo vyčkávala. Ak niekto k tebe patrí, okolo tých dverí ani neprejde. Nikdy mu nezíde na um, že by vykročil do sveta sám, bez teba. A ak to nie je tá pravá osoba, neudržíš ju pri sebe ani vtedy, ak by si pootočila kľúčikom na tisícich zámkach.

pinterest.com

Vieš, ak je to tá správna osoba, ani dlhšie ticho či väčšia vzdialenosť nespôsobia citové ochladenie. Sú ľudia, ktorých nemusíme vidieť roky a stále máme pri nich pocit, že sa nám nevzdialili. A potom stretneme niekoho, kto je síce blízko pri nás, ale zo dňa na deň sa pre nás stáva cudzím.

Čakaním na návrat milovanej osoby, strácame šancu byť raz konečne skutočne milovaní.

Tentokrát skutočne, oddane a navždy. Niekým, kto k nám patrí a nikdy z nášho života nezmizne, nech sa deje čokoľvek. Najhorší spôsob, ako môžeš sama sebe ublížiť, je, že budeš dúfať v niekoho návrat. 

Zväčša ľudia odchádzajú preto, že si myslia, že ich tam vonku čaká niečo lepšie. A keď prídu na to, že sa ich očakávania líšia od reality, uvedomia si, čo vlastne stratili, a pricupkajú späť. Avšak takto nemá vyzerať láska ani žiaden iný vzťah. Takto v praxi vyzerá sebectvo, a preto ak niekomu vtedy bolo jedno, ako ti svojím odchodom ublíži, ver mi, nie je to tá správna osoba, ktorú v živote máš mať.

Ten pravý by nikdy neodišiel, pretože už len myšlienka na to, ako ťa tým raní, by mu to nedovolila. Bolesť, ktorú by si cítila ty, by deptala aj jeho. A tak, prosím, nečakaj na niekoho, kto už raz odišiel. Mal odísť práve preto, aby sa tvoj život vyčistil od ľudí, ktorým viac ako na tebe záleží iba na ich vlastnom šťastí.

Coverphoto: Photo by Brian Beckwith on Unsplash

Facebook komentáre